Sto kilometrov cez Muránsku planinu – druhý deň

Prvý deň úspešne za nami, plní dojmov sa tešíme na pokračovanie do srdca Muránskej planiny. Po raňajkách sme trochu ešte pomojkali dvojicu čuvačov a skratkou sme sa vybrali smer Kučalach. Teplo už od rána, po šotoline a zvážniciach, a čuvači stále za nami. Sympatické. Na chvíľu nás predbehli, potom zaostali, pobehali po lese a zase pri nás.

2. deň – Zbojská – Maretkiná (27.1 km, 7:50h, 1481+, 1232-)

Poctivo si cestu označkovali a vydržali s nami až po Kučelach, či Kučalach. Aj sme ich niekam posielali (hlavne domov), premenovali sme ich od „cúvači“ až po „nepočúvači“, až sa nakoniec vytratili, dúfam že potrafili späť. Cesta potiaľto viedla tuším na 100% po zvážniciach, miestami aj dosť rozbabraných. Na smerovníku sme dostali možnosť pussy-like zelenej na sedlo Burda, trochu serióznejšiu červenú ku prameňu Rimavy alebo ultra-červenú na Tri kopce. Keďže ani pánbožko netuší kedy sem zase zavítame, volíme výstup na Fabovu hoľu a robíme dobre. Stúpanie nie je likvidačné, len škoda zase toho zdecimovaného lesa a vďaka tomu aj horúčave, pred ktorou nebolo úniku. Na druhej strane máme azúrko a iba trochu zahmlené výhľady na široké okolie, tak niečo pofotíme, natočíme.

Na Troch kopcoch sa dohodneme, že ideme aj na Fabovu hoľu, „keď už sme až tu“. Zase dobrá voľba, pomedzi stromy vykuknú Vysoké Tatry ponad ich Nízke sestričky. Zase raz WAU. Na Fabovej holi uprostred polomu tlačíme do seba obed (klobásy, slanina, chlieb, oriešky). Cestou dolu cez ďalší polom sa nám v plnej kráse ukazuje veľká časť hrebeňa Kráľovohoľských Tatier, ako aj celé Vysoké Tatry s dymiacim Kriváňom. V honbe za lepším výhľadom padám zo spíleného kmeňa, paličkou takmer Kubovi vypichnem oko, seba doškriabem a obúcham. Dobro došli. Po vyklesaní zopár výškových metrov zatáčame ku prameňu Rimavy, lebo sme nevedeli či bude voda v sedle Burda. Prameň je pekne upravený, je tam aj prístrešok s lavicami a stolom a informačný panel. Naberáme vodu, umývame sa, oddychujeme. Terén je odlesnený, takmer úplne južný svah a je tam veľmi teplo, tak sa vraciame na červenú a pokračujeme v strmom zostupe. Po krátkom miernom klesaní pokračuje strmé klesanie po zvážnici s vymytými koľajami. Ak zostúpime do koľaje, s hlavou sme ešte stále pod úrovňou pôvodného terénu okolo, takže dobré dva metre erózie. Po ešte jednom a ešte strmšom klesaní sa dostávame na poľnú cestu ktorá nás po pár metroch privedie ku zrubu Burda.

Zrub Burda je krásny, vnútri útulný a hore poskytne miesto na nocľah aj pre 20+ ľudí. Príjemná obsluha a chladené pivko/kofola nás tu zdržia, a zase je to miesto, kde by sme mile radi zostali na nocľah. Pani má syna ktorý žije momentálne v Smoleniciach, takže naše nárečie vie hneď presne zaradiť. U nás mačky robia „mnau“ a typická fráza na popísanie nárečia v okolí HC/TT je „pallo myllo vella umyvalla“. V Cíferi sú dokonca necítiaci ľudia – „necícácí“ 🙂 O vodu netreba mať obavy, je tam aj veľké napájadlo pre kone, kde si máčame uvarené nohy. Dotankujeme camelbagy, doplnkové fľaše a s nevôlou nakladáme ťažké batohy a ideme smer Stožky. Na Randavici sa kocháme krásnymi lúkami i výhľadmi na Fabovu hoľu a po šotolinke klesáme až ku horárni Stožky, s výhľadom na skaly oboch Stožiek. Cvak-cvak. Pomník generála Šukajeva fotíme tiež. Pokračujeme žltou značkou okolo nejakej chaty kde je veselo už aj cez obed a nejaká neznáma forma energie nás tam priťahuje. Odolali sme, ale aj zle odbočili. Po asi pol kilometri do kopca po asfaltke bez jedinej značky vyťahujeme GPS a zisťujeme, že sme mimo. Využívame hneď aj relatívne novú zvážnicu kade sa spúšťa drevo, to nám ale vydrží len kúsok a zvyšok ideme cez nálety po rúbanisku a neskôr v lese cez zvážnicu ktorá križuje žltú TZT. Prichádzame na smerovník Pod Skalnou bránou, hlásiaci Skalnú bránu o 8 výškových metrov vyššie. Skalná a ešte aj brána a iba 8 metrov hore, to musíme vidieť. Neviem čo za meter použili, ale bolo tu tuším 50 metrov. Brána žiadna. Aspoň o skalách neklamali. Výhľad bol excelentný, na časť Muránskej planiny, Hrdzavú dolinu aj kopce nad Zdychavou – Kohút, Stolica…
Nasleduje strmý výšľap ku jedinej oficiálnej útulni na území NP Muránska Planina – Nižná Kľaková, kde plánujeme „lunčner“ lunch+dinner, podľa vzoru „branč“ breakfast+lunch. Vodu nemáme, pijeme ako tie Muránske kone. Jednu studničku sme obišli (lebo bomba značenie) a druhá je opačným smerom tiež pod kopcom. Idem teda naľahko nabrať vodu, aby bolo z čoho variť. Prichádza obžerstvo v podobe polievky a nejaký hummus+neviemčo, to je Kubova špecialita. Vesmírna strava, nechutí to, ale má to všetky živiny čo treba. Asi by pomohol glutamán 🙂 Nikde ani nohy, aby som nezabudol povedať. Zase rovnaká situácia, že za normálnych okolností by sme tu zostali, ale nás čaká ešte všemocný PLÁN – takých dobrých 6-7 km, našťastie po planine. Vždy som si naivne myslel, že planina je rovná ako pravítko. Nazvime to jednoducho, že je mierne zvlnená. Niekde na úrovni Kľaku (koľko ich máme na Slovensku?) je vpravo vyhliadka, kocháme sa, fotíme. Niekde kúsok ďalej Kuba prepadá nevoľnosť, asi nedostatok sacharidov, alebo vody? Niečím sa nadopuje a pokračujeme smer Studňa. Ide sa príjemným lesom, občas trochu „medveďoidným“, tak popiskujeme a pokrikujeme.

Po prejdení zopár lúk na planine, prichádzame na Studňu, príjemné miesto, dolu pod lesom dopĺňame ZASE vodu, obzerám chatu kúsok od prameňa, pofotíme a vyberáme sa na záverečnú časť dňa. Profil terénu nám je naklonený, ideme viacmenej po rovine, alebo mierne klesáme. Máme toho dnes fakt dosť, to slnko a batohy nás poriadne vyžmýkali. V tomto úseku už nie je nič mimoriadne zaujímavé, ale les sám o sebe je krásny. Celkom rezko teda prichádzame do výraznej ľavotočivej zákruty, za ktorou po pár sto metroch prichádzame ku Maretkinej. Rýchlo obzeráme kde budeme spať a po prieskume okolia sa rozhodneme pre povalu na chate, hneď pred smerovníkom. Články odporúčajú krytú verandu pri poľovníckej chate kúsok poniže, my sme si to dovolili urobiť takto na partizána. Zamknuté to nebolo, žiadny neporiadok sme neurobili (to je hádam samozrejmosť), všetko zostalo na pôvodnom mieste. Rýchlo sme sa ešte pobrali na vyhliadku Poludnica, a to bol zlatý klinec dňa, úplne bez preháňania. Slnko už výraznejšie klesalo, všetko chytalo kúzelné farby a výhľad do hĺbok doliny bol fantastický. Neviem čím to bolo, či tým dlhým horúcim dňom, alebo konečne výletom do divočiny, toto miesto ma úplne pohltilo. Urobil som pár fotiek a zvyšok času som len presedel pozeraním do neurčita, s neskutočným kľudom v duši. Rôzne scenérie sú úchvatné, či už Belianky, Borišovská klasika, Rozsutce, Súľov a desiatky iných, ale toto bolo nejaké iné. Keď si teraz pozerám fotky z Poludnice, pripomenú mi to, ale chýba tam „TO“, ten pocit. Ešte raz wau. Vraciame sa na Maretkinú, robíme malý ohníček, večeriame megahyperultra kuskus s klobáskou a fazuľou v rajčinovej omáčke s chilli a rekapitulujeme. Obaja sa zhodujeme, že prvé dva dni sa nadmieru vydarili. Lezieme na povalu, zazipsujeme sa do spacákov a zaspávame zaslúženým spánkom.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *