Ráno vstávame skoro, druhá noc na samonafučke bola už lepšia, telo si zvyká. Kubovi bola zima, lebo mal iba krátke nohavice a “spacák z Obi” (citujem jedného kamoša). Varíme čaj a nejakú ovsenú atómovú kašu, balíme batohy aj smeti – snažíme sa baliť tak, aby bolo minimum odpadu, a aj ten čo vznikne, aby bol ľahký a skladný (sáčok, alobal…).

3. deň – Maretkiná – chata Janka (28.6 km, 8:20h, 1380+, 1201-)

Čaká nás výživný deň, tak sa zbytočne nemotáme a vyrážame – po asfaltke. Vždy sa sám seba pýtam, či je lepšia na úvod, alebo na záver. Cestou zvažujeme, či ísť na Muránsky hrad (“keď už sme až tu”), až sme zrazu na Veľkej lúke, ktorá je, čuduj sa svete, celkom veľká. Kone vidno až niekde úplne vzadu, ostré slnko páli do očí, tak sa zbytočne nezdržiavame. Sviežim lesom postupujeme vlastne po vrstevnici, až prichádzame ku smerovníku, kde padá rozhodnutie, že na hrad nejdeme. Nebolo to ani ďaleko, ani vysoko, ale pri predstave čo nás dnes čaká a aké je teplo, sme to zavrhli.

Zahájili sme teda zostup po žltej na Prednú horu. Lokalita sa volá Šiance, je to strmý juho-východný svah, s množstvom skál a Wesslenyiho jaskyňou hneď pri začiatku. Vďaka orientácii svahu je tu pekelne horúco a dusno, zostup je dlhý a nepríjemný. Ak by to bol hrebeň, prirovnal by som ho ku malokarpatskému Roštúnu, alebo Vysokej. Som takmer bez vody a pramene žiadne, cez zarastený chodník sme sa ale konečne prebojovali na Prednú horu, kde križujeme hlavnú cestu 531 medzi Muráňom a Telgártom. Pýtame sa na vodu a na welness, vraj je otvorené a že vodu nám určite dajú. Tu dočasne opúšťame červenú a ideme po zvážnici smerom na welness, ústav vidieť nemusíme. Cestou sa otvárajú výhľady na Muránsky hrad či bralá Šiancov. Po oddychovom šľapaní sa dostávame na červenú, ale musíme sa asi 200 metrov vrátiť ku welnessu. Ďalšia dobrá voľba! Pivo Predná hora, praženica s chlebíkom, a zase nemáme chuť pokračovať… Ja viem, plán! Trochu sa flákame, lebo sme skoro začali, tak máme ospravedlnenku. Naveľa teda nahodíme batohy so zásobami vody a hor sa v ústrety Muránskej Zdychave.

Po značke neznačke sa vykotúľame na kopček, odkiaľ máme vyhľady na časť lazov a kopce nad nimi (Kohút), po chvíli sa značenie polepší a vstupujeme do lesa. Pod kótou 940 je les dosť necitlivo vyťažený, je nám teplo tak sa ledva vlečieme. Les vystrieda lieskový háj, je ich tam asi na tisíce. Cestou stretáme lesných robotníkov čo striekajú černice alebo čo to bolo, vraj nálety, aby nebránili rastu vysadených… smrekov. Po slovách “tu by mali byť nejaké lazy” vykukne strecha senníka a na vrchu Ščob nejaký vykrývač. Strmými vymletými chodníkmi prudko zostupujeme, okolo ohradníkov a hospodárskych budov. Vidieť, že tu kravky fičia vo veľkom, hlavne pod nohami. Chodník sa pri jednej peknej hospodárskej budove stáča vpravo a tu začína raj. Staré dreveničky, stodoly, senníky, chodníček pomedzi toto všetko a človek akoby pozeral Sváka Ragana. Ešte o kus nižšie je na potoku malý vodopád a to už prichádzame do “centra”, kde zastavil čas. Cca 40 rokov dozadu. Náhodní domáci hneď využijú našu prítomnosť a dajú sa do reči, je to pre nich vzácnosť. Pýtame sa aj na krčmu alebo potraviny… “Krčma skrachovala, lebo nemal kto piť. A tí čo zostali a piť chceli, nemali za čo”. Motáme sa a fotíme scénky akoby z historických filmov, kombinácia Věsničko má středisková, Sváko Ragan a Slunce, seno. Groteskne vyznie tabuľa o zavádzaní vysokorýchlostného internetu na obecnom úrade. Smerovník v centre hovorí, že 524 mnm. Stolica má 1476 mnm. 950 m stúpanie, to je niečo ako 3x Rakytov z Južného sedla. Plus mínus. Sváčko nás informuje o medveďoch a praje šťastnú cestu. Milé zastavenie, ale musí tam byť ťažký život.

Zahájili sme stúpanie debilnými chodníčkami, často úzkych, pichľavých a tak podobne. Teplo sa ešte stupňuje. Máme toho dosť, ale viac ako dosť nás toho ešte čaká. Sadáme preto pod čerešňu a dávame obed, len tak, uprostred cesty. Spríjemňujú nám ho ovečky a zavýjanie vlka – teda nejakého hafana, ktorého majiteľ uväzuje nakrátko a ten sa tam niekde potom omotá okolo stĺpika a zavýja… Značenie tu stojí za prd, viac ho odhadujeme, ako vidíme. Vchádzame do lesa, kde začne príjemne pofukovať a v tieni je to fakt príjemné. Tu niekde sme začali stopovať bager alebo buldozér, neskutočné kade prešiel. Kúsok pred smerovníkom Skalica cestu križujú potôčiky, tak bez váhania robíme hygienu, ja dokonca kompletnú aj s cestovným sprcháčikom. Ešte že je pondelok a ani stopy to živej duši. Z lesa ale počuť čulý ruch a vidieť kvantum techniky ktorá ide lesu pomáhať a chrániť ho. Od Skalice prudšie stúpame a túžobne čakáme na les. Toho sa dočkáme až pred Faltenovým sedlom, kde je bezvetrie, tieň a horúúúco. Už viem ako sa cíti kura v rúre. Po krátkom oddychu pokračujeme modrou TZT cez krásny les, kde ustavične vyhliadame medvede. Križujeme mokrade s ľubovníkmi, naberáme vodu až sa dostaneme ku daľšiemu polomu a ten nás sprevádza dosť dlho, aj na časti Lehotskej hole. Až kus pred smerovníkom Sedlo Harová sa dostávame do pekného lesa, pripomína mi to trasu od Smrekovice do Ružomberka vo Veľkej Fatre.

Čo nevidieť sme v sedle a ja mám krízu, lebo som vyšťavený, navrhujem traverz Stolice a zbabelý ústup do cieľa. Po doplnení energie ma Kubo ukecáva na Stolicu, ktorú dávame tuším za 12 minút oproti 25/30 podľa smerovníka. Dokonca skúšame aj odbočku na vyhliadku, smerom na severovýchod. Chodník ale dokopy žiaden, terén blbo schodný, tak to strihneme krížom tušeným smerom. Možno po pol kilometri začneme výraznejšie klesať cez rozbitý, depresívny les, respektívne, čo z neho zostalo. Energiu som znova minul, tak frflem a nadávam, neteší ma ani odkrytý výhľad na oboje Tatry. Už vidieť sedlo (ako je hlboko!) aj výšľap na Kyprov, kde nie je po stromoch ani stopy. Zostup do sedla ma oberá o posledné zvyšky chuti šľapať, ale po oddychu a nejakých cukroch som pripravený pokračovať. Čaká nás už iba mierny zostup traverzom Kyprova na lesácku chatku Janka. Šotolinová cesta je miestami vysypaná hrubým makadamom, ktorý je čisté utrpenie pre naše nohy. Aby som nezabudol, zobrali sme obaja tenisky, dokonca rovnaké – Salomon X Ultra 2 GTX. Držia bohovsky, nie je v nich príliš teplo, dobrá voľba.

Za každou zákrutou vyhliadame chatu, ale nejaký čas to predsa len potrvá. KO-NEČ-NE! Krásna chatka s krytou terasou, zakryté vonkajšie sedenie, latrína, čo viac môže človek chcieť. Aj výdatný prameň čo by si kameňom dohodil. Dokonca 4G internet 🙂 Odskúšame latrínu, sedenie, varíme ako o život, napchávame sa, polievku s chlebom prekladám so slaninou aj orechmi so sušeným ovocím a vodu sajem ako špongia. Umývame zuby, robíme ohník, rozkladáme na terase karimatky a spacáky. Jediné mínus bol peľ z ihličnanov, boli ho tam všade snáď tony. Aj topánky sme mali ako včielky ri…zadočky. Fotíme oheň, hviezdy, debatujeme, už je dobre. Relatívne skoro sa ukladáme do spacákov, Kubovi dávam softshellku, nech si zateplí trochu ten Obi spacák. Dobrú noc!