Veľka Fatra je moja srdcovka, tie hole a kopce, ich ladné krivky, krásna príroda, kopa senníkov a salašov, zachovalé lesy a moja obľúbená Chata pod Borišovom… Štvorica sme plánovali víkendovú dvojdňovku so štartom v Revúcich a cieľ v Podsuchej, počas posledných dní babieho leta. Na piatok som mal nahlásenú dovolenku, chcel som niečo robiť okolo domu pokiaľ je vonku pekne. Predpoveď sa ale výrazne pokazila a tak vo štvrtok večer sme (tradične) s Kubom zmenili plány, dali košom zvyšným dvom ktorí sa v piatok utrhnúť nemohli, a naplánovali sme odchod v piatok ráno. Chata ale zamietla ubytko, lebo malo byť plno, tak sme pribalili aj stan pre prípad núdze.

Deň prvý

Vyšná Revúca – Východné Prašnícke sedlo – Krížna – Ostredok – traverz Ploskej – BorišovZačínali sme tak ako minule, vo Vyšných Revúcach, vlastne aj trasa je totožná. Počasie bolo ale tentokrát úplne iné, takže sme aj videli kam ideme a riadne sme si to užívali, lebo bolo fakt nádherne. Už priamo zo Suchej doliny sme mali kráľovský výhľad na hrebeň Fatry a od horárne Hajabačka sa les kúpal v ostrom predobednom slnku. Listy stromov už boli úplne suché, takže sme prešvihli všetky tie krásne odtiene žltej a oranžovej. Za Prašnickým sedlom odskočíme ku malej jaskyni po pravej strane a pred Repišťom sa kocháme pohľadom na hrebeň a azúrko. Cestou na Rybovské sedlo sa nám otvára výhľad na pol Slovenska, od Nízkych Tatier, Poľanu až po Vysoké Tatry. Zaujmú nás aj pekné skaly na východ od Ostredku (Ostré Brdo) a po výživnom stúpaní na Krížnu sa otvorí 360° výhľad, na Západné Tatry, Choč, Malú Fatru (vlastne obidve), mliečko v Turčianskej záhradke, magickú Tlstú aj Ostrú, Kľak… Postupujeme po hôlnom hrebeni smerom ku Frčkovu a kocháme sa výhľadmi ku Kráľovej skale, úplne dokonalé. Ideme pozrieť Salaš pod Suchým vrchom, kde si naberám vodu z neďalekého prameňa, Kubo zatiaľ oddychuje. Z Koniarok sa už ukazuje v plnej kráse aj Borišov a Ploská. Zase traverzujeme Ploskú po modrej značke, sú tam miesta ktoré mám veľmi rád.

A už je tu chata, dávame si zaslúženú večeru a niečo na zohriatie a keďže tam má byť plno, nakladáme batohy na plecia a smerujeme na vrchol Borišova, kde si chceme užiť západ slnka. Je pol šiestej, rýchlo staviame šapitó, lebo divadlo začína! Na horizonte je aj trochu oblačnosti, aspoň to trochu ozvláštnilo západ slnka. Najkrajšia bola nasvietená Ploská a žlté trávy na svahoch Borišova. Ostrá a Chládkové úplazy vrhali tiene do dolín, až sa slnko konečne schovalo za mraky – oranžová farba postupne zmenila na fialovú a modrú a ešte chvíľu sa hralo s farbičkami mrakov na západe… Zaliezame do stanu, lebo sa ochladilo a trochu rozfúkalo. Stan sme rozložili západne od vrcholu, ktorý okupovala trojica Čechov tiež v stane. Na Borišove je všetko okrem roviny, takže sme hľadali čo najrovnejšie miesto, ale do “vodováhy” sme miesta na spanie museli upraviť batohmi, aby sme sa nešmýkali. V noci má prelietavať meteorický roj Orionidy, ale niet tej sily čo by ma donútila vyliezť zo spacáku. Problém pri tejto jesennej turistike je to, že ak nie ste na chate, je skoro tma a v stane nie je veľmi čo robiť, takže sa ide spať skoro… Čakali sme teda že sa zobudíme o tretej ráno a bude vybavené. Piatok to bolo niečo cez 20 km a 1430+, 640-, 5:30.

Deň druhý

Borišov – Ploská – Sedlo pod Čiernym kameňom – Stredná RevúcaSpali sme tradične všelijako, ale zo spacákov sme vyliezli až okolo šiestej. Pobalili sme väčšinu vecí a nechali len stan a išli pofotiť východ slnka. Slnko vychádzalo niekde v Sedle pod Skalkou v Nízkych Tatrách, ale svetlo krásne vykreslilo siluety Západných aj Vysokých Tatier, ale nenechala sa zahanbiť ani Poľana a Ľubietovský Vepor s Hrbom. Tesne po siedmej slnko vyšlo nad horizont a začalo osvetľovať Frčkov a Ostredok. Českí kolegovia mali čas, lebo “čekají až to příde”. Pozerali sme neveriacky na seba, ale stretli sme už dosť veľa divných Čechov, takže sme neboli až tak šokovaní. Zbalili sme stan a vyrazili na chatu na raňajky. “Pánové” sa dočkali, lebo už to ozaj prišlo – mraky a všetko zostalo sivé a smutné. Do chaty sme sa nehrnuli, zostali sme za stolmi vonku, kde sme zjedli raňajky a vypili aspoň horúci Borišovský čaj z chaty.

Pôvodný plán bol prejsť cez Ploskú a Rakytov, pokračovať po Smrekovicu a preskúmať dve hôlne lokality – Dvorisko a Perušín. Odtiaľ sa vrátiť cez Malú Smrekovicu a neznačeným hrebeňom ponad Matejkovský kamenný prúd zísť až do Podsuchej, kde sme chceli chytiť autobus do Revúc, kde zostalo auto. Už počas stúpania na Ploskú ale oblohu zakrývajú ťažké, sivé mraky, ktoré neveštia nič dobré. Pod Čiernym kameňom začína pršať, tak nasadzujeme návleky na batohy a čakáme čo bude než prídeme ku smerovníku Sedlo pod Čiernym kameňom. Dážď silnie a padá rozhodnutie, že okolie Smrekovice nechávame na iný termín a ideme po červenej dolu do Stredných Revúc. Trasa je celkom pekná, až na to počasie. Na polceste obchádzame dva salaše kde si dávam aj igelitový pršiplášť, jeden salaš je zamknutý, druhý otvorený a dosť zanedbaný – ozaj len núdzovka. Terén je šmykľavý, prechádzame po ceste kade chodia kravky na pašu, takže okrem blata sú tam aj ako hovorievam, quiche (čítaj kiš), taký ten francúzsky placatý koláč 🙂 Toto je už nuda, a vieme že nás čaká ešte asi 2.5 km po asfalte. Druhý deň 12.4 km, 330+, 1120- a 3:10.

Čo na záver? Vďaka zmene plánu sme si užili megakrásny posledný deň babieho leta v malebnej Veľkej Fatre, druhý deň žiaľ nevyšiel, ale aspoň je o dôvod viac vrátiť sa tam 🙂