Malá Fatra má pre mňa nejakú zvláštnu mágiu, veci sa tam často nedaria. Minimálne teda na Lúčanskú časť som nemal vôbec šťastie. V 2014 zlé počasie, v 2015 počasie OK, ale ja nejaký pokazený, v podstate od Kľaku po Hornú lúku si nepamätám vlastne nič, len pár útržkov a na ďalší deň nečas a cesta z Martiniek dolu. Tento rok nadišiel čas na reparát, ale aj ten bol dosť ohrozený, lebo plánovaný štart v nedeľu mi naštrbila nejaká črevná viróza, ktorá ma drapla vo štvrtok, v piatok mala vrchol a ešte v sobotu som sa necítil vôbec dobre. Preto som tomu dal ešte čas v nedeľu a rozhodol som sa vyraziť v pondelok ráno s tým, že na mieste sa uvidí ako bude. Plán bola teda vlak Leopoldov – Prievidza, autobus na Fačkovské sedlo a prvý deň bivak na Hnilickej Kýčere a druhý deň ideálne skončiť v Strečne.

Veci som si teda zbalil v nedeľu, v pondelok ráno som sa zobudil v poriadku, tak som sa rozhodol vyraziť. Balenie som poňal úplne minimalisticky – dokonca som nebral ani len varič na tuhý lieh, ani membránovú bundu, lebo som veril predpovedi počasia. Vlak išiel načas, autobus tiež, vodu som si nabral na stanici v Prievidzi – bral som jej viac, lebo v Malej Fatre veľa prameňov nie je a vonku bolo odporne dusno a sparno. Pri vystúpení z autobusu vo Fačkovskom sedle ma prekvapila rampa na parkovisku, no čo, Slovensko, treba ryžovať na úplne všetkom. Faraónova pomsta mala ešte dozvuky, takže som hneď pri parkovisku vyložil náklad do lesa. Inak by mi bolo milšie, ak by v rámci zlepšovania infraštruktúry namiesto rampy zriadili normálny hajzel… Dosť bolo mudrovania, poďme dupať – do kopca, je 11:00.

Gro stúpania na Kľak je po Reváň, 400 výškových metrov. Tentokrát nebolo ani veľa blata, len to dusno, tieklo zo mňa ako z pokazenej práčky. Mal som nasadený aj hrudný pás a snažil som sa držať tepy (aj tempo) nízko, aby som sa príliš nezničil. Aj napriek tomu som vlastne všetkých predbehol, mal by som s tým niečo robiť… Kľak bol pre mňa prvý checkpoint/benchmark, aby som vedel čo od môjho tela očakávať. 12:30 som na vrchole. Nesmú chýbať drony, selfíčka, fotky domáceho maznáčika… Výhľady sú parádne, trochu to kazí len vysoká vzdušná vlhkosť, ktorá nedovoľuje vzdialenejšie výhľady. Ale spoznávam veľa známých končín a vrcholov, to ma vždy teší, keď skladačka do seba začína zapadať… Dávam sa do reči s trojčlennou skupinkou s veľkými batohmi, sú to Česi a majú rovnaký smer ako ja. Lucie, Dan a Ondra. Cieľ pre dnešok nemajú, vyrážajú o niečo skôr ako ja, dobieham ich asi po kilometri na skalnej vyhliadke. Slovo dalo slovo a pokračujeme spolu. Debatujeme o všetkom možnom aj nemožnom, vykľuli sa z nich príjemní spoločníci, dosť mi tá situácia pripomína stretnutie s trnavákmi v Nízkych Tatrách pred troma týždňami.

Vo Vríčanskom sedle si dávame pauzu, ale zabúdame na prameň – máme všetci dosť vody. Dan číta všetkým číta knihu z el. čítačky v staročeštine, zaujímavé spestrenie. Predbežný cieľ sme si stanovili na sedlo pod Hnlickou Kýčerou, je tam prameň, ohnisko… Po prestávke a stúpaní pod Kútik nachádzame krásne dubáky, takže už plánujú dubákové riozoto 🙂 Neskôr z lesa vychádzame na lúky a čoskoro sme pod Skalkami, pekné fotogenické miesto a bol by tu aj pekný bivak. My si dávame ďalšiu čitateľskú prestávku – čas nás netlačí. Z lúk sa zase presúvame do lesa a po hrebienku pokračujeme až na ďalšie lúky a vrchol Janková, kde stretávame dvoch Poliakov, ktorí sa pýtajú na medvede. Ja si fotím Veľkú Fatru a moju obľúbenú dvojicu Tlstá a Ostrá. Značka sa potom prudko stáča vľavo a klesá do sedla Pod Úplazom, kde je obria stolička, kde si robíme foto. Zo sedla nás dosť prekvapí ostré stúpanie po rozbitej zvážnici, ale je krátke a končí na Úplaze. Odtiaľ pokračujeme úzkym priesekom/lúkou, kde to ale vyzerá tiež parádne, ako stvorené na bivak. Ale náš cieľ je už blízko, takže to tam pomaly doklepeme…

O 18:00 sme dorazili po Kýčeru, zhadzujeme batohy, prezliekame sa, ideme po vodu – jednoducho začína relax. Môj pôvodný plán bol bivak hore na Kýčere, aby som mal na druhý deň o 200 výškových menej, ale to je už teraz pasé. Deň som dal po chorobe celkom dobre, trochu ma bolela hlava ako po opici, ale zrejme som to tou fyzickou aktivitou vypotil a bolo dobre. Rizoto s dubákmi sa podarilo, celý večer sa niesol v príjemnej atmosfére, bol som úplne spokojný. Do pelechu som zapadol skoro, lebo som chcel skoro aj vstávať. Prvý deň 17 km, 1150+, 920-.

Vyspal som sa relatívne dobre, som spal v trenírkach a rozopnutý, a aj tak mi bolo teplo, skôr teda horúco. V noci ma zbuntošil nejaký zver, podľa všetkého líška, skoro som si strelil do spacáku 🙂 Rozlúčil som sa so spiacimi parťákmi, zobral do ruky banán čoby raňajky a pobral sa na malofatranskú legendu – Hnilickú Kýčeru. Je to 200 výškových, ale direkt bez serpentín, v blate sa to šmýka, na suchu sa to šmýka tiež. Vyfasoval som ideálny podklad, ale aj tak to bolo makačka. Niekto predo mnou dokonca použil retiazkové mačky, v auguste… Nakoniec to ale nebolo až také náročné – asi pomohlo, že to nebolo na konci dňa, ale na začiatku. 7:30 som teda stál na vrchole. Z Hnilickej Kýčery bol zrána super výhľad, impozantnému Kľaku kontrovali skaly kúsok pred ním, napravo Strážovské vrchy (Strážov, Ostrá Malenica), na severovýchod pokračovanie hrebeňa MF aj s vysielačom na Krížave, naľavo výrazný Kozol. Pobral som sa teda ďalej po značke, ako som spomínal, na minulý prechod si nespomínam, s výnimkou nejakého jarku či tunelu v lese, kde som sa totálne opúšťal, ale možno to bola len nejaká fatamorgána.

Okolím som bol príjemne prekvapený, pekný divoký a starý les, úzky chodník, balzam na dušu. Čoskoro som bol pri neznačenej odbočke na Usypanú skalu, ale s vedomím čo ma dnes čaká ju vynechávam. Čoskoro stretám Poliaka ktorý bol vystrojený ako ultrabežec, pýtal sa na medvede. Použil som tradičnú odpoveď, že medveďov sa nemusí báť, že všetky sú dole pri dedinách. Na polceste do sedla Majbiková sa z prieseku v lese ukáže pekný výhľad na Turčiansku kotlinu, do sedla samotného je trochu strmšie klesanie, kde stretám dvojicu turistov. Sedlo Majbiková mi tiež nič nevraví, ale výstup do kopca mi pripomenul ten tunel, ktorý som si pamätal z minulého prechodu. Taký jarok v lese, už tam som zrejme bol na konci so silami. Po chvíli sa terén vyrovnal, až po križovanie s výraznou zvážnicou. Odtiaľ začalo celkom strmé stúpanie na Kopu, kde v úplnom závere bolo aj zopár skaliek, spomaľovali ma ale lány čučoriedok. Po chvíli som sa dostal ku smerovníku, kde sa pripájala zelená značka od Kuneradu. Posledné metre pred Hornou lúkou sa ide zase strmšie hore, a tiež cez taký prírodný tunel, možno toto bolo to miesto čo mi zostalo v pamäti.

Horná lúka je brutálne veľká, celé hektáre čučoriedok a asi 20 zberačov. Pod smerovníkom ma pobavili 3 konzervy tuniaka, ktoré tu niekto nechal ako “last resort” pre vyhladovaného turistu. Mňa kroky vedú k (druhý krát) vyhorenej útulni Partyzán. Zrejme sa mohol premenovať na PÁRTYzán, podľa informácií aké ožranpárty tam bývali… Veľká škoda, taká skvelá útulňa to bola, mohol to byť raj, svetielko v temnote, na jesennej alebo zimnej hrebeňovke – ale ľudská hlúposť je nekonečná. Miesto zostalo v stave po vyhorení, akurát niekto zobral trapézové plechy zo strechy a vyrobil z nich núdzový prístrešok o pár metrov nižšie. Pred dažďom by zrejme uchránil… Prameň povyše je výdatný, dá sa tam aj komfortne poumývať, nie je to žiadne pľuvátko, alebo jamka v zemi. Preto neváham a beriem si dostatok vody, lebo MF nemá veľa takých príležitostí. S vodou sa vraciam späť na Hornú lúku, sadám do trávy na okraj “čučoriedčia”, aby som sa mohol prikrmovať. Dávam si keksík, bohato zapíjam a dochucujem čučoriedkami.

Nejako som si predstavoval, že na Hornej lúke už budem mať vyhrané a pôjdem len po hrebeni, no potom prišlo vytriezvenie. Smerom na Veterné treba zísť lesom do sedla a následne asi 200 výškových hore. Aspoň že záver bol trochu miernejší. V týchto častiach MF to už bolo bohatšie na turistov, ale neboli to hrebeňovkári. Z Veterného je krásny výhľad na západ až severozápad, smerom na Humience je aj salaš s ovečkami, inak vidno od Považského Inovca, cez prejdenú časť MF, Strážovské vrchy, Biele Karpaty, Maníny, skôr spomínaný Kozol… Z Veterného je to už konečne príjemná prechádzka hrebeňom, na Vidlici som za pár minút, a na Veľkej lúke o chvíľu neskôr. Chodník ku nej vedie cez gigantickú kosodrevinu, miestami naširoko obchádza močariny ktoré vznikli zatopením širokého chodníka, či skôr zvážnice. Pod vysielačom je zase o niečo viac turistov, pobavila ma pani, ktorá okrikovala deti, nech nejedia tie “červené guličky” (brusnice), lebo sú jedovaté. A decká sa pýtajú, že čo to teda je. Z maminej strany len ohlušujúce ticho. Tak som ju z diaľky okríkol, že môžu smelo jesť, že sú to brusnice, a že sú dobré na močové cesty. Len je na ne ešte trochu skoro…

Na Krížavu je to zase len na skok, cestou ale musím odolať lákaniu chaty Javorina, kde by som skysol určite aspoň na hodinu, no mňa čaká ešte relatívne dlhá cesta. Užívam si teda aspoň výhľady na Martin, Vrútky, Krivánsku MF, Chočské vrchy, Veľkú Fatru. Za smerovníkom Pod Krížavou si dávam obednú prestávku, prezliekam sa, a iba v boxerkách sa vyvaľujem v tieni, napchávam sa a prepotené oblečenie sa škvarí na slnku a expresne schne. Uprostred tohto rozjímania prechádza okolo rodinka, ktorej mladší členovia mali zákaz jesť tie červené bobuľky. Pani pokorne priznáva, že to “asi” ozaj budú brusnice 🙂 Možno potrýznila Google, alebo nejakú príručku Mladých svišťov. Ja si potom prezliekam suché a horúce oblečenie a idem dolu kopcom smerom na Minčol – čakal som, že to bude nejaký krtinec na ceste dolu do Strečna. Chodník zjavne využívajú aj bajkeri, ale nejaký skill musia mať, lebo sa ide po zerodovanom chodníku a skalách. Naokolo je starý, krásny les, a ubudlo aj turistov. Zrazu predo mňa niekto postavil kopec!

Takže som sa s tým klesaním a krtincom Minčolom zase mýlil. Kým sa vyškriabem hore, mám asi tri prestávky. Volodaj spomínal Minčol ako super výhľadový kopec a veru mal pravdu. Tým, že to rozhodne nebol krtinec, zabezpečil parádny kruhový výhľad na všetky svetové strany. Videl som vlastne iba pokope všetko, čo som už videl po kúskoch, ale stají to za to. Hore boli aj dvaja bikeri (jeden analóg, druhý elektro), tak sme chvíľu debatovali, no potom som sa už pustil do pokračovania, lebo ma čakalo ešte 9 km a hlavne klesanie 1150 metrov. Kúsok dolu do sedla Okopy (okolo delostreleckého kanónu) a už dúfam posledný krát do kopca na kótu 1330, tento úsek mi pripomína Veľkú Fatru. Stále sú všade okolo čučoriedky a aj zopár zberačov, len to klesanie nie a nie začať. Čím neskôr to príde, tým bude strmšie…

Od Úplazu už ale začínam klesať, no nič extrémne, až po Rázsošnú. Odtiaľ to ide už trochu strmšie po smerovník Šaračníky, stužkami je tam vyznačená trasa nejakého preteku – nech to bolo čokoľvek, po tej trase by sa mi nechcelo ani bežať, tobôž zjazdovať na bicykli. Z lesa ma to vypľulo na zvážnicu, kde som už počul “zvuky lesa”, rozumej nejaký lesný harvestor. Do sedla Javorina sa zvážnica pustila prudko dolu, ale bol to len kúsok. V sedle ma privítal altánok, infopanel a obrovská kopa vyťaženého dreva. Altánok som využil na občerstvenie a prezretie mapy – pokračovanie malo viesť po modrej a žltej značke, lebo červená je asi z 80% široká šotolinová a asfaltová zvážnica. Nástup na modrú značku mi trochu skomplikuje spomínaná kopa dreva, lebo ju nakopili zrovna cez chodník…

Najskôr traverzujem svah popod skalky, neskôr trochu strmšie okrajom polomu (alebo výrubu) so začínajúcim výhľadom na Žilinu a kameňolom nad Stráňavami. V jednom okamihu sa to zlomí a ja sa potácam dolu nepríjemnou strminou, po prachu, kameňoch a popadaných konároch – našťastie je to len kúsok. Chodník sa stáča vľavo a ja míňam poslednú vodu, suší ma ako na púšti. Na zvážnici zarezanej vo svahu vidím tiecť vodu a tak hľadám povyše prameň. Nie je nijako upravený, ale v núdzi poslúžil, nabral som si do fľaše, camelbag som už nech tak kde je. Vľavo sa mi otvára výhľad na Kojšovú so skalnými bralami vykúkajúcimi z lesa, a čoskoro som v sedle, kde sa odpájam z modrej značky. Stretám tam aj zopár turistov/hubárov s pekným úlovkom. Tu už les mení charakter, je redší, svetlejší a čoskoro prichádzam do sedielka kade vedú káble VVN, odtiaľ je pekný výhľad na Malú Fatru.

Píšem do sedielka, to znamená že zase pôjdem do kopca 🙂 Na vrchu kopčeka je rozhľadňa Špičák, ktorá je užitočná ako výfuk na električke, lebo z lavičky pod rozhľadňou je vidno presne to isté ako zhora. Také… eurofondové. Ale robím krásne panorámy s meandrami Váhu a hrebeňom Krivánskej Malej Fatry! Definitívne posledné stúpanie je za mnou a čaká ma už len výživné klesanie až do Strečna. Ako rozlúčka super – strmo, šmýkanie na prachu a sutine, teplo ako na dolniakoch. Slnko ma pripieklo slušne už na hrebeni, kde bolo aspoň pocitovo chladnejšie, ale tu dolu začína byť normálny letný deň. Nakoniec teda schádzam medzi domy, a mierim rovno do bufetu, kde si objednávam radler, Kofolu a čipsy – tie nemajú, tak hranolku s extra soľou. Všetko dychtivo hltám a žeriem. Deficit je sviňa. Spotené veci som po zvolení rozvešal po zábradlí, musí to vyzerať skvele. Prezúvam si Skinnersy, nohy sa tešia. Pozerám v mobile cestovné poriadky a som znepokojený. Vlak mi ide z druhého brehu Váhu, lávka ktorá cezeň vedie je v rekonštrukcii, zostáva mi teda len plávať, alebo kompa.

Platím poživeň a kráčam ku kompe, na ktorej je už aj nejaké auto, bicykle a zopár ľudí. Pýtam sa “šoféra”, kedy vyráža, lebo za 7 minút mi ide vlak, chlapík teda bez váhania vyrazí a slimačím tempom križujeme Váh. Čas ma tlačí, preto ku koncu už vyskakujem z ešte pomaly sa plaviacej kompy a skúmam hodinky, či to vlastne stíham. Po kúsku preventívne začínam bežať, čo je po dnešnej štreke ozaj skvelý nápad. A ešte tie Skinnersy, batoh a turistické topánky v ruke. Nakoniec dobieham na stanicu (cítim sa ako preživší vojaci v záverečnej scéne filmu Black Hawk Down), rovno šup na druhú stranu koľajníc a vlak prichádza doslova v minúte. Tečie zo mňa ako z vola, musím smrdieť na desať metrov… Sprievodčíčka ma hreší, že som si nekúpil lístok, ale nakoniec mi ho predáva od ďalšej stanice, aby som neplatil príplatok. Asi som vyzeral hrozne 🙂 Zhadzujem batoh a sedadlo mením za WC, nejako sa mi to posunulo… V Žiline bez problémov chytám prípoj (veď odtiaľ vychádza) a veziem sa unavený, ale spokojný, domov. Druhý deň spolu 26.2 km, 1340+, 2000-.

Čo na záver? Pekné to bolo. Čo pekné, krásne! Napriek viróze som to dal v pohode, stretol som super ľudí, počasie na jednotku, konečne si z MF aj niečo budem pamätať… Úsek od Hornej lúky po Minčol je kúzelný, to by som si dal kedykoľvek aj ako jednodňovku – vlastne aj celé, je to iné ako Krivánska časť, ale oveľa menej ľudí.