Novinky: Pridal som mapku kľúčových slov pre ľahšiu navigáciu na obľúbené lokality
Sitepoint logo

Sokolie a Strážov

V stredu 8. mája sme sa s Kubom vybrali sláviť víťazstvo nad fašizmom do Strážovských vrchov, ktoré sú pre nás západniarov celkom zaujímavým kompromisom medzi dostupnosťou a tým čo sa tam dá vidieť. Trasu sme mali v pláne už dávnejšie, ale posledne sme sa vybrali do Súľova. Vymysleli sme okruh zo Zliechova, kde sme ráno niečo po ôsmej zaparkovali a vyrazili po zelenej značke.

Mapa okruhu, zdroj: hiking.sk

Na Strážove som bol pár rokov dozadu, tentokrát sme ale chceli pozrieť aj na skalnatý hrebeň pod vrchom Sokolie. Prvé dva kilometre vedú lúkami po zvážnici, lemované borovicami a borievkami. Práve keď prichádzame na križovatku ciest, zľava z lese začnú vybiehať lane, najskôr skupinka asi desiatich, neskôr ďalšie a ďalšie. Pohotovo vyberám môj maličký fotoaparát, Kubo to zatiaľ necháva tak – nemá ho poruke, a ešte má aj nasadený širokouhlý objektív. Keďže ale stále prichádzajú ďalšie, tak neváha a vyberá svoju zrkadlovku a dlhý objektív. Pofotíme a kocháme sa, lebo sme po vetre a zver sa vôbec nebojí. Nakoniec predsa len odbehnú do doliny Bieleho potoka. Celou cestou sme mali Strážov ako na dlani, no pomaly je čas vstúpiť do lesa. Stúpanie je celkom vydržateľné, a po 1.5 kilometri prichádzame do sedla pod Sokolím.

Tabuľa informuje o prírodnej rezervácii Sokolie a zakazuje všetko na čo len pomyslíte, obzvlášť lezenie po skalách kde hniezdia dravce, s vyhrážkou pokuty „až do výšky 9958€“, čo je v prepočte 299994,70 Sk 🙂 Nemáme motorku, psa ani chuť liezť, takže sa vydávame po výraznom chodníku nad skaly. Často sú tu krásne vyhliadkové miesta na okraji skál, s výhľadom od Malofatranského Kľaku až po Strážov, čo je úchvatná panoráma, podčiarknutá sýtou zelenou farbou stromov až niekam po hranicu 900 metrov nad morom a modrou oblohou. Pod Strážovom ešte vidno zvyšky snehu. Po chvíli míňame skalné okno, stále ideme ponad skaly a je tam ozaj krásne. Les je pralesového charakteru, kopa mŕtveho dreva. Neskôr sa nám odokryje výhľad aj na Malý Kriváň a to nie sú vôbec ideálne podmienky na ďaleké výhľady. Tesne pre vrcholom Sokolieho je ešte jedno mini skalné okienko, mimozemský posed a tiahnu sa odtiaľ dva hrebne, my si vyberáme severo-východný, a máme v pláne vyklesať až do doliny ku potoku, takmer pri TIM Pod Hrádkom.

Výhľad zo Sokolieho – vľavo nezameniteľný Kľak, vpravo Strážov

Zostupujeme teda dolu, po slabo viditeľnom chodníčku, všade je kopa skál a popadaných stromov, je to tam véééľmi pekné. Míňame ešte zopár skál s vyhliadkami a jednou skalnou ihlou. Dávame si aj desiatu a užívame výhľady. Chodníček neskôr mizne a my klesáme veľmi strmo pomedzi skupinky skál, po kopách popadaného lístia. Nedá sa ísť dokonca ani kolmo dolu, musíme robiť serpentíny. Na asi 350 metroch dĺžky klesáme o 280 výškových, takže takmer 45° klesanie. Prichádzame presne tam, kam sme naplánovali. Pri potoku je dokonca prístrešok, ohnisko so sedením, dávam si ďalšie maškrty a obed plánujeme do sedla Samostrel. Fotíme ešte malé kaskády na potoku a potom pokračujeme po asfalte dolinou.

Hrádok je aj lezecká lokalita, hneď nad asfaltkou je stena so zopár cestami. Popozeráme, pomudrujeme a pokračujeme do kopca. Hádam 2 kiláče ideme po asfalte, zbierajú aj dramatické mraky, ale na búrku to nevyzerá. Opúšťame asfalt a s ním začína aj prudšie stúpanie lesom, no po asi pol kilometri prichádzame do sedla Samostrel, kde je tiež prístrešok, dokonca aj stôl, skladacie prične, a hore v podkroví miesto na spanie v suchu a bezvetrí. Horí oheň a sú tam štyria – dvaja turisti a dvaja alkáči prírodného typu, ale poznajú sa navzájom. Práve sú na odchode a dohadujeme sa, či nám nechajú oheň, alebo zahasia. Jasné že necháte 🙂 Párik pokračuje na Strážov a alkáči asi niekam sa prespať. Pri ohni teda obedujeme a debatujeme, že ako sme strašne spokojní s dnešnou túrou. Zjem Kubovi dva kúsky slaninky a pomaly sa poberáme aj my.

Pohodička pri prístrešku v sedle Samostrel

Po chvíli prídeme do nevýrazného sedielka ktoré križujú káble vysokého napätia – odtiaľ je perfektný výhľad na Kľak. Nasleduje úsek ktorý mi pripomenul trasu z Ľúbenej na Zadnú Ostrú vo VF. Hneď za ním zase úsek ako na Baraniarky v MF, výživný stupák! Hore to už je pohoda, smerom na Čierny vrch. To nám pre zmenu pripomína Ľubietovský Vepor 🙂 Čierny vrch nič špeciálne, tak sa nezdržujeme a ideme zase z kopca, trochu snehu a šmýka sa. O pár minút sme na Rázcestí pod Strážovom, kde sa pripájame na červenú značku, ktorá je časťou Cesty hrdinov SNP. Tu stretáme aj dvojicu zo sedla Samostrel, ako zbierajú medvedí cesnak. Tam začína kratší strmý úsek, plný blata, čľapkanice a zvyškov snehu, no na vrchole nás už čaká prvá, menšia lúka. Tu už je celkom čulý ruch, lebo je napriek predpovedi stále celkom príjemné počasie. Po krátkom blatistom úseku vychádzame na veľkú lúku, kde sa otvárajú super výhľady na Kľak, Malú aj Veľkú Fatru. No a odtiaľ je to už fakt iba pár metrov na vrchol Strážova.

Tam je ozaj rušno, a výhľady stoja za to. Vľavo vidíme z pre nás nezvyčajného uhla Inovec a Marhát, Vápeč, Baske aj Žihľavník, Lysú horu (65 km), Maníny, Súľovské skaly… Trochu sa obzeráme, fotíme, debatujeme s českým párom, Kubo fotí aj krkavca ktorý si tam dáva kolečká. A sme aj svedkami desiatky minút dlhej naháňačky dvoch slovenských Mig-29, ktoré operovali priamo nad nami a v okruhu hádam 30 km naokolo. Perfektné divadlo a neskutočná zvuková kulisa. Inak keď tak spomínam, neďaleko odtiaľ som už videl cvičné lety pre zmenu L-39, myslím že na Vápči alebo Holazniach… Potom nás čaká už iba zostup po červenej do Zliechova. Až do Sedla pod Strážovom sa neskutočne šmýkame, niečo ako legendárne blato pod Kľakom, tiež som sa pridržiaval vetvičiek. Odtiaľ sa už vracia jar a zelené stromy, cestou kontrolujem stav troch studničiek (všetky fungujú). Nakoniec vyjdeme z lesa a lúkami sa blížime ku dedine, ešte míňame skupinku na opekačke, extra tučné dámy sa váľajú po zemi a špekáčiky sú to posledné čo ku životu potrebujú. Skôr by sa im zišiel denne výšľap na Strážov…

Pohľad zo Strážova na juhozápad

Prešli sme niečo cez 18 km a prekonali prevýšenie 1350 metrov. Sokolie je bez pochýb nádherná lokalita, ak tam chcete ísť, buďte ohľaduplní ku prírode! Cestou sú prístrešky, pramene, perfektné výhľady, ľahká dostupnosť autom, možnosť urobiť si pekný okruh. Na záver už iba výber fotiek.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.