S Kubom sme mali zase raz v pláne dvojdňovku, v Strážovských vrchoch. Nocľah sme plánovali pri jaskyni Babirátka, potom cez Sokolie a možno aj cez Strážov späť do Mojtína. Predpoveď počasia nebola ideálna, ale rozhodne nie ani nejaká tragická. Jediné čo bolo isté, bolo brutálne sparno. Zaparkovali sme pod zjazdovkou a vybrali sme sa po žltej značke do kopca.

Posledná časť po žltej kopírovala nejakú endurácku motorkovú trasu, tam sme sa ale odpojili a išli po hrane strmého svahu, ktorý vedie ponad cestu z Ilavy do Zliechova. Na trase boli aj skalky a celkovo to bol príjemný hrebienok. Jedna skala bola “obzvláště vypečená“, bol z nej pekný výhľad na Košecké Rovné, Strážov, Vápeč, Vlčinec, Maguru, Temešskú skalu, hore ohnisko… Odtiaľ pokračujeme smer Rohatá skala, kúsok pod ňou je ešte jedna vyhliadka smerom na juhozápad, tam stretáme turistu, ktorý bol naobliekaný ako v zime. Ja som bol v krátkom tričku a kvôli sparnu som bol mokrý ako myš.

Na Rohatej skale sme si dali niečo pod zub, poobzerali severozápadný horizont, kde sme mali Butkov, Biele Karpaty na horizonte, pod nimi Púchov, Považskú Bystricu, medzi nimi Klapy. Neskôr prišiel za nami hore aj ten turista, vytiahol dron a ďalšiu techniku… Spustili sme sa teda strmo dolu a miestami to bolo ozaj poriadne strmo. Nakoniec nás to vypľulo na lúku Mraznica, kde úplne dolu tiekol rovnomenný potok. Popri ňom sme preplávali zišli až na hlavnú cestu, po nej kúsok dolu a potom po ďalšej asfaltke smer osada Podmalenica. Tu sa do nás opieralo aj slnko a nemalo to konca-kraja, pritom to bolo možno 2 kilometre. Pri ceste bol aj jeden upravený a výdatný prameň, pri ktorom bol militantný kkt s pitbullom, ktorý nám vysvetľoval, že ho nemôžem pohladkať, lebo by zaútočil, lebo on ho má na obranu…

Na križovatke sme to stočili smerom do kopca a hneď na to sadli na vypílený strom a zadelili obed. Odtiaľ išla trasa celkom príjemným stúpaním, trochu mi to tam pripomínalo výstup na Baske. Nakoniec prišlo to čo muselo – opustili sme zvážnicu a serpentínami v strmine sme stúpali hore na Malenicu. Čo bolo horšie, začalo hrmieť a meteo radar ukazoval škaredé veci, tak sme pridali do kroku. Pod Malenicou začal krásny divoký úsek lesom, len sme nestíhali nasávať atmosféru. Náš plán bol pokračovať na Ostrú Malenicu a potom “nejako” strmo dolu, buď do doliny Bieleho potoka, alebo cez Svinské chlievy ku smerovníku Riedka.

Na vrchole Malenice sme prešľapovali na mieste a nevedeli čo ďalej – búrka bol na skok od nás, vrchol Ostrej Malenice asi pol kilometra po hrebeni vo výške 900 mnm… Čo bolo horšie, na radare to nevyzeralo ako prehánka, ale regulárna búrka, naviac celkom rozsiahla a za ňou nasledovali ďalšie, bez výhľadu na zlepšenie. Kubo videl ako alternatívu, že by sme išli podľa plánu, v jaskyni urobiť oheň a vysušiť veci, ale dostať sa tam by bolo na niekoľko hodín v búrke a daždi. A ja optimista blbec som si nezobral membránovú bundu, takže zopár hodín v daždi by pre mňa znamenalo kompletné premoknutie. Čo tam po daždi, ide búrka. Padá teda rýchle rozhodnutie o rýchlom vypadnutí z hrebeňa, po zelenej značke dolu do Mojtína. Prvý úsek dolu bol trailový beh s turistickým batohom, neskôr už len mierne klesania a stúpania. Blesky nás obišli, dážď ale pridal na intenzite.

I keď sme vyšli z lesa, čakali nás dobré tri kilometre ku autu, dve tretiny po lúke. Skoro som zabudol – Kubo mal goratexové tenisky, ale deravé, takže mal komplet mokré nohy. Ja som deravé nemal, ale čvachtalo mi v nich ako… veď viete ako. Lebo mi do nich natieklo zvrchu. Postupne mi to už bolo jedno a celkom dobre sme sa na tom zabávali. Ešte aj pri aute lialo stále rovnako intenzívne, že som nevedel ako sa prezliecť. Nejako sme sa teda nasáčkovali do auta a pobrali sa domov. Z nejakých 15°C sa to cestou po diaľnici vytiahlo na asi 32°C a ku jasnej oblohe. Škoda tej búrky, škoda goráčovej bundy doma v skrini… Nakoniec teda 21 km a necelých 1300 výškových metrov. Ale neboj Malenica, ešte sa uvidíme!