4 ročné obdobia za 4 dni – Nízke Tatry

Druhé dva dni pokračujeme už len vo dvojici, ráno v Donovaloch sa lúčime s Veľkou Fatrou a smerujeme do Nízkych Tatier. Ráno je ťažké, nohy zase drevené, ale počasie fajn, predpovede luxusné, Ďurková hlási -4,5°C a Chopok -6,1°C. Dnes nás čaká takmer 30 kilometrov a dosť veľa výškových metrov, po včerajšom výstupe na Zvolen a zostupe na Donovaly sa nám veľmi nechce.

Deň tretí – (horské) leto

Donovaly – Kečka – Hiadeľské sedlo – Prašivá – Latiborská hoľa – útulňa Ďurková

Aj tu je chladno, tak sa náležite obliekame, odovzdávame kľúč práve prichádzajúcemu údržbárovi a smerujeme ku centru, kde je pekáreň. Raňajky boli zase z vlastných zásob na izbe… Pekáreň kvôli nám v predstihu otvára milá pani, Kubo kupuje nejaké sladké pečivo a ideme na vec. Po asfalte… Nejako úžasne sa teda necítim, hlavne keď vidím tú Prašivú. Na Polianke opúšťame konečne asfalt a stúpame lesom, po ďalších a ďalších rúbaniskách. Pod Baraňou hlavou míňame kamenné pole a pod nami je pekná lúčka s chatou a oproti chodník stúpajúci na Kečku. Odtiaľ je brutálny výhľad na všetky strany, vidíme aj Vepor či Poľanu. Klesáme lúkou ku Koziemu chrbátu a kujeme pikle, keď vidíme v mape metre ktoré treba nastúpať a následne vyklesať. Keby sme dnes začínali, išli by sme vrchom. Ale po dvoch dňoch už kalkulujeme a volíme traverz po žltej. Príjemný chodník po vrstevnici, prechádzame okolo jednej búdy vhodnej aj na nocľah, križujeme prameň a čoskoro vidíme aj stožiare VN ktoré špatia Hiadeľské sedlo. V sedle sa zložíme v prístrešku, dopĺňame vodu do camelov aj do fliaš, lebo na hrebeni moc vody nie je. Chvíľu pred nami odchádzajú 3 Češky s vlčiakom, našim smerom. Tipujeme kde ich dobehneme, ak vôbec. Odpoveď je veľmi ľahká – asi po 300 metroch 🙂 Majú stan a plán, že trasu Donovaly – Čertovica dajú za 5 dní. Ou jé. Dali sme sa na boj, tak statočne bojujeme s Prašivou. Prichádzame do kosodreviny a stúpame, slnko nás ohrieva, potom ofúkne vetrisko, na striedačku. Po nejakej dobe sa chodník prudko stáča a z mapy vieme, že nás čaká úsek kolmo na vrstevnice, no našťastie to netrvá dlho a stáča sa zase doprava a vtedy už vlastne stúpame priamo po hrebeni.

Po 550 metrovom výstupe ktorý bol paradoxne ľahší ako sme čakali sme vyšli na Prašivú, vyfotili sa, zjedli niečo sladké a pokračovali na Chochule. V stúpaní na Malú Chochuľu zbadal Kubo 6 alebo 8 turistov, ktorých sme čoskoro dobehli na Veľkej Chochuli a Košarisku. Vykľuli sa z nich dvaja starší Maďari a päť Čechov s Nemkou (ktorej jeden z nich večer v Ďurkovej za stolom masíroval pľúca). Vyzobali sme cestou zopár brusníc a pod Košariskom sme sa zapichli do kosodreviny a dali dosť studený obed, spoločnosť nám robili papierové vreckovky všade naokolo. Ten zvyšok sme našťastie nenašli. Popod Skalku vedie príjemná trasa, aj profilovo, aj na oko. Tak akurát pre medvede, ale žiadneho sme nestretli, len hnedé valčeky s brusnicami, niečo ako musli tyčinka 🙂 V sedle pod Skalkou sme zase raz obehli dvojicu Maďarov a začali sme stúpať smerom na Latiborskú hoľu a popod Veľkú hoľu, veľmi pekná časť trasy so super výhľadmi. Prašivá sa začala celkom vzďaľovať, čo nás nabudilo, že na útulňu Ďurková to hádam nebude ďaleko. To bola vlastne aj pravda, ďaleko to už nie je, ale na to že za pol hodinu chlipkáte horúci čaj rovno zabudnite. Vyšliapali sme teda Zámostskú aj nejakú Noname hoľu a zostalo pred nami len posledné stúpanie na Ďurkovú. Prehupli sme sa za hrebeň, odpadli z výhľadu na južne sa tiahnúci hrebeň Skalky a Žiarskej hole (ktorá je aj na webke z Ďurkovej) a po chvíli sme zbadali strechu útulne so stúpajúcim dymom.

Ani to nebolelo a po 28,5 km za 8:20 času sme dorazili, prezliekli, dali sušiť veci a zadelili parádnu šošovicovú polievku a voňavý čaj. Chatár aj s chatárkou príjemní, podebatili sme, povedali koho môžu čakať – na čo sme si hneď vypočuli ako Maďari chodia zásadne v rifliach aj pri -30°C a Česi ktorí najradšej spia vonku, poněváč je to levňejší 🙂 Povedali sme im že asi v stredu môžu čakať aj 3 Češky so psom a 5-dňovým plánom, čo zase celkom pobavilo ich. Za stolom sme prebrali trasu na zajtra, poslali správy a fotky (dobrý mobilný signál), a pomaly začali prichádzať turisti ktorých sme cestou predbehli. Rýchlo sme si teda išli hore obsadiť matrace, hneď na kraji, aby sme ráno nikoho nerušili. Vysypali sme na stôl všetko čo sme mali a rozplánovali čo sa kedy bude jesť, vybrali sme čo bude večera. Vonku sa ochladilo, tak sme sa naobliekali a išli pre vodu a variť. Vybudovali sme okolo variča na zemi provizórne závetrie a začali variť, pridal sa aj zvyšok osadenstva a tí to rozbalili rovno na poukladanom dreve, čo chatár okomentoval, že ich pošle von aby nezapálili chatu a oni sa zapália 5 varičov rovno na dreve. Voda sa zohrievala slimačím tempom, takže sme popri tom debatovali a mrzli. Dielko sa nakoniec podarilo, tak to čo sme si navarili, sme aj zjedli. Po treťom dni sme boli fest nachodení, tak sme už tradične asi o deviatej zaľahli do postelí, preventívne so štupľami v ušiach.

Deň štvrtý – zima

útulňa Ďurková – Poľana – chata pod Chopkom – Ďumbier – chata M. R. Štefánika – Čertovica

Posledný deň nás nečakala výrazne kratšia etapa a zobudili sme sa do zasneženého rána, kde sme dovideli tak akurát na koniec lavice pred útulňou. Predpoveď ale hlásila že by nemalo byť veľa zrážok. Pokiaľ sme sa najedli, vypili pol litrový čaj a obliekli, vykukli aj kopce oproti útulni, nie však nadlho. Natiahli sme na seba skoro všetko oblečenie čo sme mali, lebo bola zima ako v ruskej rozprávke a vietor ako bonus. Rozlúčili sme sa a poďakovali a hor sa ho kopcov. Niet lepšieho nakopnutia ako takmer 350 výškových metrov na Chabenec. Viditeľnosť bola v norme, tak po nasledujúca tyč zimného značenia. Za Chabencom boli naviate poriadne kopy snehu na hrane hrebeňa, tak sme sa vybláznili. Vystúpili sme na Kotliská, kde sme toho stále moc nevideli, akurát obrysy stúpania na Skalku. Silný vietor však pretrhal mraky pri klesaní do Krížskeho sedla a odhalil nám ohromné kotle pod Kotliskami, Poľanu aj Dereše s Chopkom. Z Poľany sme obdivovali severne sa tiahnúci hrebeň na Bôr a Sinú, no a odtiaľ už len pohodlným, širokým hrebeňom smerom na skalnaté Dereše. Voľný terén sa zmenil na známy kamenný chodník okolia Chopku, na mnohých miestach ešte zaviaty zvyškami snehu. Mačky sme nebrali, ale našťastie sa nešmýkalo, takže sme postupovali rýchlo.

V slušnom čase prichádzame na Chopok a mierime rovno do Kamienky, kde si dávame čaj a parené buchty s takým množstvom cukru, že by Bukovský išiel v tom momente do kolien. Samotný Chopok označujeme za veľdielo TMR ktoré vybudovali z prebytkov kameňa pri stavbe lanovky a bojkotujeme výstup naň, veď načo, pôjdeme na Ďumbier. Venujeme posledný pohľad Derešom a odchádzame ďalej na východ. Sneží a chodník je pokrytý trochou snehu, takže musíme byť opatrní. Mali sme vypočítaný čas v akom musíme byť v Krúpovho sedle, ak chceme stihnúť Ďumbier a zároveň aj autobus z Čertovice. Zrejme sme išli proti smeru točenia zemegule, takže sme prišli do sedla relatívne skoro a napriek tomu že nič nevidíme, rozhodneme sa ísť na vrchol. Po pár metroch stretáme Češku so Srbom, ktorí nás varujú pred kluzkými kameny. Pravdou je, že sme sa tam obaja priebežne natiahli ako žaby. Ešte že nám to hovorili. No hurá, po štyroch dňoch sme na vrchole Ďumbiera, vyššie to už tentokrát nepôjde. Robíme fotky, teoretizujeme o výhľadoch, zjeme nejakú maškrtu s palmovým tukom a izofruktózou a Bukovský má zase slabosť pri srdci. Zahájime zostup do sedla a pokračujeme, ale po pár metroch sa oblaky komplet odpratali, takže sme videli nielen Kosdrevinu a Srdiečko, ale aj Skalku, Brezno aj Vepor, Liptovskú Maru, Tatry… Tak trochu nám to pripomenulo novembrovú akciu Tour de Vrátna, kde sa rovnako vyčasilo akonáhle sme zišli z Veľkého Kriváňa. Ale veď to (dúfam!) každý pozná. Možnosť vrátiť sa ignorujeme a pokračujeme ku Štefáničke, cestou stretáme svišťa tesne vedľa chodníka, mráz ustupuje a ideme po blate. Svahy oproti nám sú vylámané, stromy ako zápalky popadané po zemi, smutný pohľad. Po chvíli už vidíme strechu chaty, ešte si prečítame o erózii spôsobenej chodením ľudí pri zostupe z Ďumbiera keď už nie je súvislá snehová pokrývka. Neveril by som keby som to nevidel na vlastné oči.

Na chate si dávame pol deci slivovice a čaj, no nechceme sa dlho zdržiavať (a dávať si do druhej nohy), lebo keď nás odbehne autobus, tak sme skončili, a to doslova. Času máme dosť, takže si dávame predsavzatie, že už nebudem letieť ako na stíhačke, ale pôjdeme ako normálni ľudia. V stúpaní na Králičku nám pomáha toto predsavzatie naplniť spomenutá domáca slivovica, lebo sa nám pletú nohy a brkoceme ako alkáči v staničnom bufete. To sme zase ušetrili 🙂 Pod Králičkou sú krásne doliny, ale čo je horšie, aj hektáre holín po polome okolo Čertovice, vyzerá to ako po páde meteoru. Smerom na posledný kopec nášho výletu prechádzame vysokou kosodrevinou, tak si pokrikujeme a popiskujeme aby sa nám vyhýbali medvede, stretáme dokonca dvojicu turistov smerujúcich na Štefáničku a už je tu Lajštroch. Kubovi ten názov nesedí, nevie si ho zapamätať, tak ho pracovne volá Luxemburg alebo La Sportiva. Zahajujeme finálny zostup o 350 metrov na Čertovicu, už počujeme autá, vidíme strechy…

Tak a sme tam. Dnes to bolo 26,2 km za 7:56 čistého času, s rezervou hodinu a štvrť do príchodu autobusu. Celkom hladný, celkom špinavý, s chuťou najesť sa a prezliecť. Na Čertovici skapal pes, STIV zatvorený, starý motorest vysťahovaný, nikde ani nohy. Prezliekol som sa za motorestom a po 10 minútach mrznutia som dostal skvelý nápad – uvarme si polievku. V starom opustenom altánku sme zložili Kubov varič, naliali vodu z camelbagu, vytiahli posledné nespotrebované jedlo – sáčkovú polievku – a uvarili michelinskú špecialitu, hustú šošovicovú polievku ktorá zasýtila aj zahriala. Potom sme ešte štvrť hodiny dupkali na zastávke a hypnotizovali autobus. Ten sa vliekol do Nitry 3,5 hodiny a stál pri každej vŕbe. V BB na dočasnej stanici 3 automaty na kávu, ale na zjedenie nič. V Žarnovici máme 10 minút pauzu, vybiehame, obďaleč zbadáme svietiaci nápis Kebab a nastáva súboj s časom. Utekáme ako keby sme niečo ukradli, objednáme, platíme a utekáme späť. Zjedli sme ho v autobuse 🙂 V Nitre sa lúčim s Kubom, ten pokračuje do Trnavy, mňa vyzdvihol otec, tak pokračujem autom do Hlohovca.

Na záver

…trochu logistiky – na tieto štyri dni sme brali s Kubom celkom dosť jedla, lebo sme mohli počítať len s večerami na chatách, ale obedy a raňajky boli takmer všetky z prinesených surovín. Druhý deň sme mali polievku na Limbe, štvrtý deň parené buchty na Kamienke. Inak len trvanlivé potraviny, konzervy (ideálne v mäkkom hliníkovom obale), plus niečo na uvarenie. V Revúcej ani na Donovaloch sme nič nemohli prikúpiť, lebo bolo všetko zatvorené a ráno ešte nebolo otvorené. Týmto sa váha batohov priblížila ku 12 kg. Na tretí deň o niečo viac, lebo sme brali viac vody. Zjedli a vypili sme úplne všetko, nič sme nebrali zbytočne.

Ubytovanie na chatách a útulniach bolo dopredu rezervované, ale na Borišove nás bolo dokopy asi 10, Limba bola prázdna, na Donovaloch sami, v Ďurkovej 10 a na Štefáničke chatár čakal 2 ľudí (cez víkend ale čaká 40 ľudí). Borišov 9€, chata pod Magurou 8.5€, Ďurková 5€. Pozor na Kamienku (22€) a Štefáničku (21€), pri tých cenách sa im radšej vyhnem a dám si len čaj.

Doprava do Revúc bola autom, ale dá sa tam dostať celkom šikovne aj autobusom z Ružomberka. Z Čertovice je to ale horšie, spojov je pomenej. Mimosezóna ponúka prázdne chaty a útulne, ako aj turistické chodníky bez tlačenia a adidaskovo-teplákovo-lanovkových tiežturistov. Rátať treba s premenlivým počasím, takže treba byť pripravený na rozsah -10 až +20 stupňov a taktiež nezabudnite na poistenie na zásah HZS, lebo stať sa môže čokoľvek.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *