(Prvý deň) Ráno druhého dňa sa Lucia s Maťom vybrali na východ slnka – bolo by mi milšie ak by som ho videl aj ja – ale vylihovanie vo vyhriatom spacáku tiež nebolo na zahodenie. Po raňajkách a balení sme si ešte nabrali vodu pri opustených potravinách, kde sa čas zastavil asi pred Nežnou revolúciou. Nasledovala cesta späť pod Tilič po zvážniciach, včera podvečer a dolu kopcom sa mi zdalo nejako bližšie.

Keď stúpanie skončilo, kráčali sme smerom na smerovník Pohanský hrad, ponad skalnaté zrázy. Na nevýraznom chodníku ma upútala zvieracia stopa v blate. Vyzeralo to ako veľmi malý medveď, ujo Google nakoniec povedal, že to bola zrejme Kuna skalná. Z lesa sme vyšli na lúčku na kraji ktorej bol vysielač, ktorý sme videli z Hajnáčky. Na polceste ku skalám samotného Pustého hradu bola vychodená kratučká zachádzka ku vyhliadke na juhovýchod. Druhý kamoš Peakfinder prezradil, že dominantný vrchol na južnom obzore, priamo nad priehradou Tachty (cíp Slovenska obkolesený z troch strán Maďarorságom), je Kekés, najvyšší vrch Maďarska, v pohorí Matra. Je vysoký 1014 metrov, takže o necelých 30 menej ako má taký Inovec 🙂

Samotný Pohanský hrad tvoria bazaltové skalné útvary, vežičky a ako som sa dočítal, aj puklinové jaskyne, najdlhšia má 182 metrov. Odtiaľ sme pokračovali najskôr okrajom náhornej plošiny, neskôr trochu klesali, aby sme mohli následne stúpať. Tesne pred sedlom Monica som krajom oka cez priesek v lese zahliadol niečo podivné – druhý pohľad odhalil zasnežený hrebeň Nízkych Tatier s Kráľovou hoľou, tretí pohľad cez objektív fotoaparátu odhalil aj Vysoké Tatry za nimi! Úžasný pohľad, dosť nečakaný pri hraniciach s Turulom. V sedle Monica ma prepadlo volanie prírody, takže mi zvyšok partie dobrovoľne odbehol dolu kopcom. Tento úsek boli asi najneschodnejší za celé dva dni. Neskutočné blato od sedla až po cestu dolu pri Obručnej. Tam nás čakala tiež nezvyčajná scenéria – dlhokánska sviežozelená lúka s ovečkami a kravkami v pozadí. Hotový Nový Zéland.

V Obručnej začalo výživné stúpanie po novej asfaltke, až po nejaký asi bývalý pioniersky tábor a priľahlú chatovú osadu. Stúpanie trochu poľavilo, a hlavne, išli sme už lesom. Pri ceste je aj výdatný prameň, ale nenaberal som si z neho. Čoskoro nás to z lesa vypľulo na lúku, ktorá sa ukázala výrazne podmáčaná. Na jej okraji padali strmé, skalnaté svahy lomu Mačacia. Ako som sa aj neskôr dozvedel, zrejme práve odtiaľto pochádza výraz „mačacie hlavy“ – pre bazaltové dlažobné kocky, ktoré máme mimochodom (v miestami dezolátnom stave) aj v Hlohovci na Pribinovej ulici. Presunuli (prebrodili) sme sa ku rozhľadni na okraji lomu, kde sme si rovno dali obed a na slnku vysušili prepotené oblečenie. Práve z tejto rozhľadne sa dá získať legendárny záber ako z príbehu o Drakulovi – dva hrady v zákryte – bližšie Šomoška, v pozadí Salgó.

Po obede pokračujeme späť cez lúku a pod kopcom po žltej značke cez širokú cestu okolo bývalej osady patriacej ku lomu, ktorý bol svojho času najväčším v bývalom Československu a pracovalo v ňom až 1500 ľudí. Hustota ľudí začína stúpať, ale je to nič oproti tomu čo nás čaká pri spojnici so zelenou značkou… Tu začína aj stúpanie na hrad Šomoška, plno ľudí, rodín s deťmi, kočíky, psi, legíny, parfémy – jednoducho civilizácia. Ako prvé je na rade kamenné more, ktoré vzniklo odlučovaním kusov bazaltu z lávového prúdu pod hradom. Ten (lávový prúd) pod hradom je fakt mega, jediná smola, že sa nedá dobre vyfotiť. Nedá sa to urobiť z odstupu, lebo tam nie je miesto, a ešte ako na potvoru nám priamo nad ním svieti ostré poludňajšie slnko. No nič, ideme do hradu, vstupné sa kupuje vlastne na slovensko-maďarskej hranici a búdka vyzerá ako z rozprávky Traja veteráni, kde sa princeznin nos vybral do sveta, až prišiel na hranice 🙂

Na hrade je obligátna tlačenica, a celkom dobre to vysvetľuje dedina Somoskő priamo pod hradom. Z parkoviska to je turistika na celé 2 minúty! Zo pekne zrekonštruovanej hradnej veže je na juh vidno aj spomínaný hrad Salgó (kde sme pôvodne tiež chceli ísť), ale zaujímavejšie to je na opačnej strane. Zoberiem to sprava… Nízke Tatry od Kráľovej hole po Bartkovú. Odtiaľ pokračujú Vysoké Tatry od Gerlachu až po Kriváň. Fabova hoľa na Muránskej planine. Potom Ostredok a Baranec v Západných Tatrách. Klenovský Vepor, naľavo Nízke Tatry – Ďumbier, Chopok, Dereše, Skalka a zvyšok hrebeňa až po Veľkú Chochuľu. Ešte viac naľavo Poľana! A nech to máme komplet, hrebeň Veľkej Fatry od Krížnej, cez Frčkov, Ostredok až po Suchý vrch. Kuk Peakfinder, najvzdialenejšie vrcholce boli takmer 120 km ďaleko! Ešte že som sral v sedle Monica, lebo inak by sa to stalo tam v hradnej veži 🙂

Nasýtený ďalekými výhľadmi sa poberáme ku koncu našej trasy – po zelenej okolo Krúdyho prameňa, popri Bukovínskom potoku. Zase zisťujeme, prečo ide tade tak veľa ľudí – je tam parkovisko, informácie – 15 minút a jeden kilometer z parkoviska pod hrad. Nás čaká tá horšia trasa, asi 3 km po asfalte do Šiatorskej Bukovinky, kde končíme v krčme „Na terase“. Všetkými piatimi NEodporúčam. Možno len preto, že tam bolo veľa ľudí… Do Fiľakova nás viezol starý známy taxikár 🙂 Potom ešte reštaurácia Penzión Bebek a super jedlo pod Fiľakovským hradom.

Druhý deň to bolo 24 km a smiešnych 750 výškových metrov, ale „Cerovka“ splnila moje predstavy na jednotku s hviezdičkou. Vystihli sme aj sviežy jarný les, krásne skalné útvary a bombastické výhľady, relatívny kľud od ľudí, veľa zaujímavostí z geológie a histórie. Môžem len odporúčať!