Rozhodol som sa využiť krásne septembrové počasie a prešiel som na Muránskej planine to, čo som prešiel už niekoľkokrát, ale vôbec mi to nevadilo. Termín sa kryl s jeleňou rujou, takže som očakával príjemné zážitky. Auto som zaparkoval v Tisovci pred obecným úradom ako už býva zvykom a autobus ma vysadil na sedle Zbojská o deviatej ráno. Vybral som sa svižným krokom smerom na Kučalach, prvé medvedie hovno som našiel už po prvom kilometri.
Také hovno ma vždy poteší, lebo viem, že som ďaleko od domova a prebieha nejaká fajnová akcia. Na hovno tam bolo ale aj to, že cesta vedie okolo potoka lemovaného húštinami, takže sa človek môže neplánovane dostať ku medveďovi bližšie ako by bolo všetkým zúčastneným milé. V tieni je ešte omrznutá tráva, ale mne stačí merino tričko s krátkym rukávom, lebo pohyb slušne zahrieva. Po chvíli stretám cyklistu idúceho smerom dolu, nejaké ranné vtáča. O desiatej prichádzam ku chalúpkam na Kučalachu, doteraz vždy som ich iba obišiel, ale teraz som to chcel napraviť. Rozhodol som pozrieť drevenicu na vrchu lúky, zo strmého chodníčka viedol ku nej výrazne vychodený chodníček.
Tak som odbočil a ako vychádzam z lesa vidím, že sú otvorené dvere, reku super, hodím reč a pozriem chalúpku. O pár krokov ďalej vidím prútené kreslo a z neho trčiace nohy, domáci sa zrejme opaľuje… Väčšie prekvapenie bolo, že sa tam opaľoval chlapík, holý 🙂 Trochu som mnou hrklo, ale čo, veď je doma. Tak som pozdravil a dali sme sa na chvíľu do reči. Spýtal som sa, či si môžem obzrieť chalupu, po schválení som teda nakukol, urobil foto z verandy, pozdravil a pobral sa preč. Nohy ma viedli smerom na Fabovu hoľu, tentokrát som sa ale vybral po červenej značke cez Tri kopce, tade som ešte nešiel. Úvod bol strmší, neskôr už pohoda. Ku záveru som išiel zarastajúcim lesom, ktorý pred pár rokmi zničila víchrica. Od smerovníku Tri kopce sa mi ponúkli neskutočné výhľady na Nízke aj Vysoké Tatry s dokonalou viditeľnosťou. Po fotení som sa pobral na samotný vrchol Fabovky.
Blížim sa k smerovníku a zrazu počujem nejaký praskot a dupot – no reku, do riti, medveď. Zrazu z kríkov vylezie – psisko ako poník, skoro mi ušlo… Ale strach netreba dať najavo, tak som ho pohladkal a prihovoril sa. Po pár metroch som bol pri smerovníku kde mala piknik rodinka aj so spomínaným psíkom. Dali sme sa do reči, ukázalo sa že svet je ozaj malý a mali sme nejakých spoločných známych a veľmi podobný svetonázor, takže zase raz nečakané ale o to príjemnejšie stretnutie. Po občerstvení som pokračoval späť na Tri kopce a dolu strmákom ku chate Burda. Tam som si zadelil pivko a kapustnicu, prehodil reč s chatármi a vykročil ku Stožkám.
O pol štvrtej som už pozeral na Fabovku zo Skalnej brány, ktorú nikdy neobídem. Odtiaľ je to už len na skok na Nižnú Kľakovú, cestou som ešte skontroloval prameň, ten bol ale beznádejne vyschnutý. Tesne pred opustením lesa som začul zvonce, a to bolo super znamenie, tak som rovno zapol nahrávanie videa. Na Kľakovej sa pásli noriky, cengali zvoncami a spôsobovali mi neopísateľnú eufóriu. Pri útulni sa motal ďalší samotár – turista, tak sme sa zoznámi a dali do reči. Ako inak, ďalší Čech na Slovensku. Neustále mám pocit, že Slováci sú poväčšine len na jednodňovkách a v divočine a na hrebeňovkách stretám skôr Čechov alebo Poliakov či Maďarov. A takmer bez výnimky sú to príjemné stretnutia – tieto lokality a aktivity asi vyhľadávajú ľudia s podobnou náturou a zmýšľaním… Chalan sa volá Vlastík, z rozhovoru vysvitlo, že je celkom samotár. Ale do riti ma neposlal, aj tak by som nešiel 😀 Bolo mi ale treba vodu, na večer, noc aj doobedie. Tak som sa vybral ku prameňu pod Kľakovou, kde sú aj válovy pre kone. Stopa bola výrazná, nedalo sa zablúdiť, no strata výšky bola celkom významná. Prameň výdatný, hádam bude aj nezávadný. Večer sa niesol v družnej debate za zvukov jelenej ruje. Ráno sme mali podobne skorý budík, no každý z nás sa vybral iným smerom.
O siedmej som už mal vyriešené všetky telesné potreby a po rozlúčke s Vlastom som pokračoval smer Studňa. Zo všetkých strán sa ozývalo ručanie, zopár roztúžených paroháčov som mal šťastie aj vidieť, dokonalé. Na studni som nabral ešte trochu vody a pobral sa smer Maretkiná. Chcel som preskúmať dolinu ktorá vedie súbežne s trasou červenej značky takmer po celej dĺžke od Studne. nebol som si istý nástupom, tak som zišiel do dolinky až niekde pred polovicou, po zvážnici. Dolu bola vysoká zelina, všetko od rosy, tak som sa s dlhým nosom pobral naspäť na zvážnicu… Škoda. Ale vraj to nie je nejaké úžasne malebné, tak sa nič hrozné nestalo.
Keď už som na Muránskej planine, a aj na Maretkinej, tak sa Poludnica NEDÁ vynechať. Stále má pre mňa rovnaké kúzlo ako po prvý krát. Doobedné svetlo nerobí až takú mágiu ako svitanie či západ, ale stále dobré. Nasledujúci úsek je čistá nuda po asfalte, nabudúce asi vynechám Poludnicu a pôjdem zo Studne po žltej… Cestou stretávam už aj výletníkov (nie turistov), cyklistov a na Veľkej lúke pri táborisku idem pozrieť na výhľadové miesto, vidno odtiaľ celú Suchú dolinu, strmé skalné zrázy planiny aj Poludnicu. Odtiaľ už bez asfaltu až na Muránsky hrad, kde plánujem obed. Stretám viacero ľudí, bežkyňu, cyklistov – darmo, pekné počasie, treba to využiť. Hore na hrade ma prekvapí jedna zrekonštruovaná budova, pomotám sa po hrade, dám sa do reči s turistami a uvarím si „kávičku“ (3v1) a dám obed.
Cesta dolu do Muráňa je únavná, aj keď to je dolu kopcom. Oproti mne ide dosť veľa výletníkov na to že je pondelok, ale je krásny slnečný deň, tak prečo to nevyužiť. Dolu v Muráni kúpim muránske buchty aj pre zvyšok rodinky a s cigošmi čakám na autobus ktorý nie je nikde na tabuli vypísaný. Nakoniec ale predsa len prišiel a čoskoro som bol v Tisovci a po pekne strávených dvoch dňoch. A tak ako je pre mňa povinná jazda Poludnica, tak sú to aj strapačky s baraninou v sedle Zbojská 🙂