Sto kilometrov cez Muránsku planinu – štvrtý deň

Z verandy bol v noci výhľad na oblohu plnú hviezd, ale nebolo tej sily, čo by ma dostala von zo spacáku. Nemám z Obi, ale z Tesca (bez srandy!), takže mi nebola zima. Kubo vylieza skôr a varí raňajky, ja sa vyvaľujem a oddychujem, lebo sme sa dohodli, že pôjdeme do Telgártu a nie do Dediniek. Nakoniec vyliezam z kukly aj ja a idem raňajkovať. Potom triedime čo zostalo na jedenie a je to fajn, lebo nám to zase raz vyšlo presne a vďaka praženici na Prednej hore máme jedno jedlo ako rezervu. Skomprimujeme odpad, ktorého je tiež máličko, ukladáme veci do batohov, tankujeme vodu a lúčime sa s Jankou.

4. deň – chata Janka – Telgárt (20.1 km, 4:15h, 382+, 629-)

Nemáme chuť si zopakovať makadam na zvážnici, ani vyrúbaný Kyprov, takže iba klesáme lesom do sedla Severná lúka. Mimo výhľadu na Kráľovu hoľu tu nič zaujímavé nie je, tak pokračujeme žltým traverzom popod Kyprov. Les je tu komplet vyrúbaný, ale je tu aj množstvo lesných pracovníkov ktorí sadia ako inak – smreky. Čo nepolámala víchrica, decimuje lykožrút. Asi dve tretiny tejto žltej ideme po širokej zvážnici plnej robotníkov, je predsa utorok. Posledná tretina je zase balzám na dušu, zdravý les, my križujeme potôčiky a mokrade, je tu príjemne chladno. Po chvíli dorazíme na smerovník Priehyba, odkiaľ trochu klesáme, Kubo telefonuje s kuriérom a ja fotím. Po trochu dňoch slnka sa objavujú aj mraky, niektoré ako my hovoríme, dramatické. Smerujeme na Priehybu a lesu je zase koniec, samé polomy (už spracované) a nálety, na druhej strane aj pekné výhľady ponad Rejdovú na Veľký Radzim a hlbšie do Rudohoria, zrejme aj na Volovec. Peakfinder ale nepoužijeme, veď načo 🙂

Trochu zaberáme pri výstupe na kótu 1390, kde začínajú vrcholové lúky Trstníka/Trestníka. Je to miesto plné kvetov a čučoriedok, taký krásny bivak by tam mohol byť! S exkluzívnym výhľadom na KH. Podľa mapy táto lúka smeruje severne asi kilometer, modrá ale smeruje vpravo cez polom s mizerným značením. Pokračujeme v klesaní po širokej šotolinovej zvážnici až ku smerovníku Pod Čuntavou, je tam prístrešok ktorý nie je tu na hikingu zaznačený, dá sa tam ukryť pred nepriazňou počasia, alebo oddýchnuť či najesť. Na druhej strane je nejaký uzamknutý salaš či kolibka miniatúrnych rozmerov. Tu opúšťame modrú a ideme po červenej, po asi 200 metroch križujeme silný potok (Spišský potok), kde stretáme baču so psami a pýtame sa či je voda fajn na pitie – že určite áno, pramení o kúsok vyššie. Tak naberáme vodu a máčame si nachodené nohy a ako tak vegetíme, zdola prichádza český kolega turista vo vysokých topánkach, cca 70 litrovým batohom s nahodeným raincoverom. Smeruje do Raja… Trochu mu aj v dobrom závidíme, ale videli sme toho za posledné tri dni veľa a treba si niečo nechať aj nabudúce.

Po nejakom pol kilometri sa zastavuejem v takmer 180° zákrute a ideme míňať poslednú stravu – varíme polievku a hummus, je vám už asi jasné kto-čo. Kubo sa to snaží ochutiť osmaženou slaninkou, spáli si ruky a vysype ju do trávy. Nevadí, máme tým pádom aj bylinky 🙂 Niečo z nej sa ušlo aj do mojej polievky. Inak je to normálne umenie vybrať z desiatok sáčkových polievok niečo výdatné a ideálne aj bez zbytočných „éčiek“. Oddýchnutý a sýty pokračujeme dolu zvážnicou a za zákrutou všetka tá krása končí a neviem po koľký krát spracovávanie kalamity, vo veľkom. To nás sprevádza asi kilometer, aspoň že vpravo máme výhľad na Ondrejisko a Borovniak. Dostávame sa ku vyhliadke s prístreškom nad sedlom Besník. Volanie prírody ma zaviedlo do lesíka, a zjavne to volanie počúvli viacerí. Kubo zase týra foťák a robí time-lapse, hádam kvôli tomu nezmokneme, lebo dramatických mrakov pribudlo, dosť často hrmí a niekde nad Rajom už aj poriadne leje. Schádzame pomedzi stádo kráv až ku ceste 66 (slovenská Route 66), odkiaľ naše kroky vedú rýchly tempom popri ceste až do Telgártu. Prameň Hrona ignorujeme, lebo na nás padajú prvé kvapky, nevydrží to našťastie dlho a v suchu pokračujeme okolo viaduktu, ktorý nám krásne nasvietilio slnko pomedzi mraky.

Nie sme nejako hladní ani smädný, ale ideme ku kolibe pod vlekmi. Napriek chuti a otváracím hodinám je tu zatvorené. Vraciame sa teda ku ceste a ideme ku tunelu, kde je zastávka vlaku, ten však ide asi za dve hodiny. Skladáme v zástavke batohy a začína pršať. Tomu sa hovorí načasovanie! Väčšia búrka ale zúri na hrebeni, aj na vrchu zjazdovky, takže máme divadlo. Do príchodu vlaku ďaleko, dážď pri nás ustal, tak ideme smer „centrum“, na pivko. Nakoniec schádzame až do pizzérie, dávame pivo a pizzu a čakáme na autobus do Brezna, ktorý má 35 zástavok. Všetko stíhame, cestou driememe a obzeráme Kráľovoholské Tatry a zaraďujeme ich do zoznamu kam ísť nabudúce.

Pár postrehov na záver

Jedlo bolo treba niesť viacmenej so sebou, dalo sa najesť niekde aj cestou, ale dokúpiť nie – možno cez týždeň v Muránskej Hute. Voda problém nebol, ale po dlhšom období sucha to môže byť horšie, hlavne ak bude teplo a vyššia spotreba tekutín. Značenie bolo miestami obnovené, hlavne priamo na území NP Muránska planina, inak to bolo o niečo horšie, obzvlášť tam kde bol polom, GPS/mapy v mobile sa určite zišli. Denné porcie kilometrov boli s prihliadnutím na ťažký batoh tak akurát, ale záleží od individuálnej kondície. Napriek víkendu a super počasiu boli prvé dva dni takmer bez turistov, takže pre samotárov alebo milovníkov kľudu výborná lokalita. Normálne si viem predstaviť týždňovku cez Poľanu + toto čo sme prešli + smer Slovenký raj.

Druhé dva dni nám prepínalo a zabávali sme sa „pomaďarčovaním“ všetkých slov, takže sme všade používali prehlásky äëöü, na štýl „bölí mä ľävë kölenö“ plus klasické hlášky jedného kamoša, ako „načo sme sa j#*^$@ tam do kopca, keď teraz ideme dole!“. Konečne som otestoval lacnú samonafučku z Decathlonu, celkom fajn, len krátka. Túto „závadu“ som riešil skladacou minikarimatkou z EVA peny z Ebay za dolár či koľko, ktorú nosím aj tak ako podritník. Ako som spomínal, mám „trojsezónny“ spacák z Tesca, ktorý výborne kombinuje mizerný tepelný komfort, blbý zips, vysokú váhu aj rozmery 🙂 Svetlou stránkou je cena a uťahovací límec aj kapuca. V kombinácii so samonafučkou je však spoľahlivým parťákom na nadnulové teploty, ktorý nezruinuje ani chudobného študenta.
Malou vadou celého výletu bolo zastúpenie asfaltu, šotolinových zvážnic a polomu či inej kalmity. Vyvážené na druhej strane kľudom bez nátresku tiežturistov, komercie a komfortu horských chát. NP Muránska planina poskytuje ešte množstvo ďalších trás, napojenie do Poľanu a Slovenský raj, takže sa tu dá namotať túra rôznych parametrov. Už sa teším na návrat do týchto končín!

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *