Novinky: Pridal som novú sekciu na webe - Turistika
Sitepoint logo

Nízke Tatry s netradičným nástupom z Nemeckej

Posledné augustové dni som mal možnosť stráviť na hrebeni Nízkych Tatier, tentokrát aj so spoznávaním nových končín – bočného hrebeňa NT – Ráztockej hole, pričom som vyrážal z Nemeckej. Ísť na túru cez pracovné dni a postovať fotky na sociálne siete, to vždy poteší všetkých pracujúcich 🙂 Prvý deň som si užíval samotu a druhý deň ráno sa mal pripojiť ex-kolega, ktorý mal prísť večer na Magurku a ráno vyšľapať do sedla Ďukovej. Celé to začalo zaparkovaním auta pri miestnom obchodíku v Nemeckej, odkiaľ ma čakal „príjemný“ 16 km dlhý výstup na hrebeň – už to samotné by úplne stačilo.

Prvý deň

Nemecká – Kopcová – Ráztocká hoľa – Košarisko – Latiborská hoľa – útulňa Ďurková

Prvé kroky viedli asfaltom popri hlavnej ceste BB – Brezno a potom zase asfalt do osady Ráztoka. Milá osada či dedinka, upravené domčeky, radosť pozerať. Počasie na jednotku, tak sa išlo príjemne. Za dedinou križujem sýtozelené lúky, ale počujem nejaký hluk. Je to kameňolom, ktorý vyzerá ako jazva v tej všetkej zeleni. Oproti na kopci zase fotovoltika… No čo, musím tú civilizáciu ešte chvíľu strpieť. Po lesnej ceste svižne pokračujem, slnko zapadá už o niečo skôr, ale na Ďurkovú je to fest ďaleko. Popri ceste sa pasiem na drieňkoch a hľadám huby – nie že by mi ich bolo treba, ale kontrolujem situáciu – a úspešne. Po ľavej strane sa mi začne ukazovať Ráztocká a Ondrejská hoľa, a už tá je nepríjemne ďaleko. Hodiny ukazujú pol desiatej, takže čas je dobrý, slnko pečie. Prechádzam peknou lúkou a vpravo sa mi odkrývajú výhľady na Poľanu a vidím naraz oba Vepore – Ľubietovský aj Klenovský. Neviem aká je červená značka z Nemeckej, ale minimálne podľa mapy vedie cez les bez výhľadov – odporúčam teda radšej túto modrú. Za smerovníkom Kopcová počujem motorové píly, ako ošetrujú les. Ja si radšej fotím smerovníky z roku 1965, skôr ako ich niekto stihne za eurofondy vymeniť za nové, ktoré vydržia tak 5 rokov… Všade kvantum malín a černíc. Moje ústa, jazyk, zuby aj ruky menia farby.

Vychádzam na hole a množstvo nepoškvrnených čučoriedok ma nenechá (c)hladným a tak si sadám do trávy a kŕmim sa. Skúšam aká je smrteľná dávka čučoriedok 🙂 Ak tam v zime pomrú medvede od hladu, tak vedzte, že za to môžem ja. Pod Ráztockou hoľou akčne premenujem kosodrevinu na koko*odrevinu, lebo tam sa motorová píla naposledy objavila tak pred 4 rokmi. Mám len 32-ku batoh, ale mám pocit, že ho niekde odtrhnem, alebo aspoň dodriapem. Nohy mám celkom doškriabané a obité, lebo kosodrevina je vypílená vo výške píšťaly/lýtka. Chodník je viditeľný, ale treba sa tade vyslovene brodiť a dávať pri tom pozor. Dosť únavné. Niekde pod Odrejskou hoľou vidím posed a odstavený nejaký zelený Land Rover či čo. Zelení mužíci a žienky sú roztrúsení kade tade a češú jafury o sto dvesto do 70-litrových batohov. Cap záhradníkom! A mňa sa pýtajú, že čo tam robím že veď tá modrá je „vraj“ zrušená. Ďalej už len veľmi mierne stúpam, až kým nezačne finálne stúpanie na Košarisko. Je jedna hodina poobede, tak si sadám na trávu vedľa kosodreviny a dávam si obed a niečo sladké. Som v závetrí a slnko ma doslova spaľuje, je koniec augusta, bez mráčika a ja takmer v 1700 mnm.Po obede s nechuťou vstávam a pokračujem, čaká ma cez 11 km. Nechuť ma ale rýchlo prechádza, lebo idem obľúbenou časťou cez Skalku (ale nie cez tú, čo je oproti útulni) a v sedle za Skalkou zase krásna časť hrebeňovky, mierne stúpanie na Veľkú hoľu, kde ale značka vrchol obchádza a pokračuje popod vrchol ďalšej, bezmennej hole. Stúpanie na Latiborskú hoľu dá zabrať, a na vrchu stretám prvých turistov. Výhľady sú perfektné, vidieť Salatín, Choč, Liptovskú Maru, Poľanu, Tatry… Zo sedla Zámostskej hole vidím v diaľke zopár turistov, tí si to ale neskôr skracujú popod Ďurkovú po „ružovej značke“, ja idem až hore, skaly na Ďurkovej majú tiež svoje čaro. Po chvíli vidím strechu útulne a hodiny ukazujú 16:47 keď prídem ku nej. Za dnes 27.5 km, 7:20, 1850+, 740-.

Na útulni je útulne, skladám si veci hore na „samotku“ (samostatný matrac) najďalej od schodov, lebo pôjdem ráno medzi poslednými. Vonku je kvantum ľudí, samá „mluva“, samé stany a variče. Ja som túto dvojdňovku poňal tak naľahko, len letný spacáčik, žiadna karimatka, jedlo len to čo nepokryjem na chatách + samozrejme rezerva „keby niečo“. Vnútri si prisadám ku mladej dvojici Čechov, sú to vegáni a nejakí moc spirituálni, zopínajú tam ruky pred jedlom, ale inak fajn ľudia. Debatíme o všeličom, radím im nejaké zaujímavé lokality, potom prichádzajú ďalší bratři, takí mladučkí, asi ešte školáci. Nemajú ani na čaj, dajú si len polievku… Spať budú vonku. Aj starí rodičia s vnúčatami – stany, sáčky s cestovinami, benzínové a liehové variče. Postupne sa presúvajú dovnútra, zohriať sa. Ja osobne sa im čudujem. Nemám problém s bivakom alebo stanom, alebo nosením stravy na 4 dni. Ale (!!!) iba keď idem tam kde nie je iná možnosť, napríklad Muránska Planina. Možno im to príde dobrodružné, alebo ekonomické, ale ja to veľmi nechápem. Poobede/večer stavať stany, chystať oheň, jedlo. Ráno baliť, variť, sušiť stan, skladať. Radšej miniem 10€ za stravu na chate, ak to nosiť so sebou. A čo viac nechápem, že nemajú pri sebe mapy, nevedia kam idú, čo sa kde dá vidieť… A to je ešte leto, ľudí viac, aj si môžu pomôcť, ale ak je víchrica, zima, ľad… Zvláštne. Dobrú noc. PS: Martin potvrdil príchod na Magurku a ráno sa o 8:00 stretáme hore v sedle.

Druhý deň

útulňa Ďurková – Poľana – Chopok – Ďumbier – Štefánička – Trangoška

Ráno mám kopu času, tak sa motám a pozorujem ľudí. Najviac ma zaujali dvaja Slováci v rifliach, nejakých Deichman botaskách, deathmetalových tričkách a 30-ročných batohoch so železným rámom, ako si vedľa mňa regulérne ofáčovali celé nohy až po členky, lebo ich mali zodraté do krvi. Tak sa ich pýtam, kam takto plánujú prísť… Že na Donovlay. Tak veľa šťastia! Dávam si raňajky a čaj, veci zbalené a čakám kým vyrazím. Vonku sledujem prebúdzajúci sa život v stanoch – to som zvedavý kedy vyrazia. O ôsmej som hore kde sa stretá modrá a červená, dolu na zelenej vidím Martina ako si užíva posledné metre stúpania (dokopy 800). Zdravíme sa a pokračujeme na Chabenec. Počasie je bezchybné, vidíme pol Slovenska. Láka ma majestátna Skalka a Žiarska hoľa, ale to tiež až nabudúce. Pod Kotliskami nemôžem odolať a sadám si do trávy a len tak sa kochám. Aj z Poľany je pohľad späť úplne dokonalý, je to pre mňa jedno z naj miest v Nízkych Tatrách. Po chvíli začína legendárny kamenný chodník, ktorý vedie až na Chopok. Martin je trošku pomalší, tak sa konečne raz na túre ani nespotím. Je to aj tým, že sa dá ísť v tričku a krátkych nohaviciach. Pri Derešoch ma chytá nevoľno, lebo je tam okolo chodníka asi 100 kamenných mužíkov. Odtiaľ až ku Chopku je to na skok, zdiaľky vidno aj Styrodurku, teda Kamienku, tohto času v rekonštrukcii a ružovej farbe 🙂 Všade plno národa v najvychytenejšej výstroji, ale ústa používajú asi tak často, ako šoféri BMW/Audi smerovky… Na Kamienku prichádzame asi 5 minút pred poludním, tak rovno ideme na obed a pivko. Zdržíme sa 45 minút, ale nič nás netlačí, okrem tradičného volania prírody v tradičnej latríne pred chatou. Aspoň že tá zostane vraj zachovaná.Pokračujeme smer Ďumbier, a oproti nám idú desiatky a desiatky ľudí v rovnakých tričkách, ako neskôr zisťujem, majú firemnú akciu 🙂 My sa z práce ideme nažrať/ožrať, a za vlastné prachy. Preto tam nechodím. Martin je už trošku zodratý, obzvlášť v stúpaní z Krúpovho sedla. Hore už našťastie nie je veľa ľudí, tak sa fotíme, leziem na betónový pilier a niečo pomaškrtíme. Nad hrebeňom smerom na Donovaly sú nejaké dramatické mraky, ale výhľad stále skvelý, smerom ku Mare a Vysokým Tatrám tiež. Po chvíli teda Ďumbier opúšťame a idem smerom ku Chate M. R. Štefánika. Tu už je ľudí ozaj pomenej a keď to spočítam od Ďumbier po Trangošku, čaká nás klesanie o takmer kilometer, kolená sa už tešia. Na MRŠke sme coby dup. Pivko/čaj a bez zbytočného zdržiavania ideme dolu, smer Trangoška. Výživné klesanie, ale kolená sú statočné. Schádzame úspešne dolu, skladáme batohy a ťukáme do mobilov. Čochvíľa príde autobus, ktorý nás zvezie priamo do Brezna, kde prestúpime na ďalší autobus do Nemeckej. Pekný deň za nami, s parametrami 22.5 km, 7:10, 1060+, 1570-.

Čo na záver? Nástup z Nemeckej bol dlhý, ale zaujímavý, môžem len odporučiť. NT majú ešte zopár takýchto bočných vetiev (Žiarksa hoľa, Pálenica, Rovná hoľa) a verím že majú čo ponúknuť. Ďurkovú mám rád, aj chatára Tomáša, je to taká oáza pokoja oproti komercii okolo Chopku.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.