Novinky: Pridal som mapku kľúčových slov pre ľahšiu navigáciu na obľúbené lokality
Sitepoint logo

Na jeho výsosť, Klenovský Vepor

Alebo akoby napísali hipsteri z Hikemates – Vepr. Lebo ak plagát je poustr a nie poster, tak potom Vepor musí byť Vepr! S Kubom sme mali možnosť vypadnúť na víkend, rozhodovanie zase skomplikovalo počasie a celkovo ročné obdobie. Samotná jar bola posunutá aj na dolniakoch, o kopcoch nad 1000 metrov ani nevravím. Po komplikovanom výbere trasy a východzieho bodu sme sa zhodli na štarte a cieli v Ráztočnom nad vodnou nádržou Klenovec.

Naša trasa – zdroj: https://mapy.dennikn.sk

Cesta ubehla bez zvláštností, ale je to dosť ďaleko. Každopádne, pred deviatou sme opustili auto a pustili sa do kopca s roztrúsenými usadlosťami, povedal by som, že na 99% obývanými – aspoň po víkendoch. Hneď v prvých metroch stúpania nás upútal schátraný a otvorený domček, ktorý vnútri vyzeral ako fotky z Pripjate. Na stole sme si pozreli papiere od lesákov, kde sa písalo o sadeniciach stromčekov na výsadbu – samozrejme to boli smreky. V hornom riadku sa skvel rok 1980… 41 rokov to tam leží na stole 🙂 Ak vynecháme domček, tak svah za nami odkryl výhľad na Klenovskú poľanu a pod ňou roztrúsené obydlia. Potvrdilo sa čo sme čakali, stromy iba veľmi nesmelo nahadzovali puky – jediná zeleň boli smreky a tie kontrastovali s bielobou briez. Kúsok vyššie nás pobavili dve deti s dedkom, ako sa kotúľali dolu kopcom, a to doslova (iba deti!). Pri posledných domoch sme sa stočili vpravo a vošli na asi kilometer do lesa, kde nás to následne vypľulo do Cisárskeho sedla.

Roztrúsené obydlia nad Ráztočným

Odtiaľ až na vrchol Cisárksej hole sme šli lúkou, popod les, s výhľadom na protiľahlé lazy medzi Utekáčom a Šoltýskou. Smerom do doliny nás pobavili varovné tabuľky na elektrickom ohradníku. Na vrchole sme si dali desiatu a podebatovali s turistom z východu, ktorý dáva ťažké kilometre, že aj 2000km ročne. Asi má chápavú manželku… Po pauze sme sa vybrali do sedla Pereš, ktoré je sedlom so všetkým čo k tomu patrí – strmo dolu, strmo hore. Trochu sme blúdili, ale nakoniec sme cestičku našli. Veľa turistov tam asi nechodí… Hospodárstvo v sedle vyzeralo ako u cigošov, kopa bordelu a vecí “to sa raz zíde”, resp. nemám to kam/komu/ako/prečo odviezť. Zamávali sme tete čo pozerala z okna a pobrali sme sa do kopca pomedzi kravy a teľatá. Niektoré na nás aj “pozerali ako teľa na nové vráta”. Už teda vieme prečo sa to vraví. Nasledoval úsek lesom s obmedzenými výhľadmi, na vhodnom mieste v závetrí a na slnku sme sadli do trávy a dali si obed. Pri TIM Čremoš asi v polovine cesty na Železné vráta boli už aj výhľady na Klenovský Vepr a zasnežené vrcholky Nízkych Tatier. Vedľa trasy sme videli zvyšok kamennej stavby, kde sme boli uchvátení precíznosťou s akou bola postavená zo skál. Posledný úsek bol kvalitné roztrtkaný od lesníkov.

Klenovský Vepor od Železných vrát, v pozadí Nízke Tatry

Železné vráta nás privítali klasicky – kríž a na kríži chlap, čo nás ale posadilo na riť do trávy, bol výhľad na Vepor a hrebene Nízkych a Západných Tatier. Žltá tráva po zime bola posiata stovkami fialových šafranov. Tak sme tak sedeli, ležali, fotili a ochkali nad toľkou krásou. Trochu sme mali mindfuck z tvaru Vepra, že kade vlastne budeme naň stúpať. Keď si ale človek pozrie tieňovanú mapu, tak zistí, že Vepor má trochu zvláštny tvar, dve ramená v tupom uhle a hore sa stúpa v ich spojnici a jedna časť nie je sprístupnená značkou. Haluz proste. No nič, pobrali sme sa ďalej do kopca, na Tri chotáre – tade sme už rad išli, na našej legendárnej 4-dňovke. Tam nás rozosmutnil polom na trase, smreky zase dostali po papuli… Bolo treba trochu obchádzať, preliezať, ale nič hrozné. Pod Šopiskom sme mali v pláne odbočiť kúsok dolu na jednu samotu, kde vraj prenajímajú ubytovanie. Pri kríži sme sa teda spustili dolu a čo nevidieť sme boli tam. Presťahoval som tam Ján Kováčik aj rodinkou, viac v článku. Strávili sme v tam v družnom rozhovore hádam viac ako hodinu, bolo tam fakt super, domáci je šikovný majster, ukázal nám aj slamenú stavbu a hlinené omietky. Aj interiér chalupy bol na jedničku!

Pohľad na západ, na Ľubietovský Vepor a vpravo aj hrebeň Zákľuk
Vodná nádrž Klenovec z vrcholu Klenovského Vepra

Po oddychu a pivku sme teda vyrazili na pokračovanie, čas nás netlačil. Pri Machnáčovom grúni sa ukázali výhľady na zasnežené Nízke Tatry, ako aj na Ľubietovský Vepor a hrebeň Zákľuk. Kúsok ďalej sme stretli aj párik so psom, no a potom začalo stúpanie na Vepor, cez tmavý les, až pod strmé svahy ktoré nám kvalitne zahriali lýtka 🙂 Hore krásna divočina, zvyšky snehu a oproti nám štyria ultra bežci v rovnomernom zastúpení pohlaví. Pri vrcholovej tabuli sme porobili fotky, boli super výhľady na VN Klenovec, Hradovú nad Tisovcom, Voniacu a trochu západnejšie aj Kohút a Stolicu. Zostup bol na mačky, ktoré som ja nemal a Kubo mal, a nepoužil. A je to. Tentokrát sme nepoblúdili a išli správne po značke. V sedle pod Vartou sme boli čo nevidieť a cez nový výrub sme prišli o pol siedmej až ku miestu nocľahu, do chaty pod Vartou. Našťastie tam nikto nebol, aj keď sme mali istý čas pochybnosti, lebo vnútri bola zavesená bunda aj s kľúčmi. Našťastie nik neprišiel. Trochu sme opravili priedomie, pripravili oheň a zožrali večeru, navarili čaj, vypili rum a hrali pexeso 😀 Spali sme luxusne na posteliach, nebolo treba ani karimatky, nebolo dokonca ani tak zima ako hlásili. Prvý deň nejakých 21.5 km, 5 hodín čistej chôdze, 1350+, 690-.

Útulňa pod Vartou, miesto nocľahu, žrania a prdenia 🙂

Hm, to spanie v posteli má niečo do seba. Asi ju budem so sebou brávať častejšie. Skvele oddýchnutý sme urobili raňajky, pobalili veci a pobrali sa ďalej. Ďakujeme, Varta! Aj nasledujúci kúsok trasy sme už prešli, tak sme vedeli čo nás čaká, najskôr NPR Klenovské blatá, kde bolo tuším menej blata ako v lete, potom krajom lesa popri holorube a neskôr už cez normálny les + polom až do sedla Machniarka. Tam nás okrem starého smerovníka (1983) upútala aj elektrická zásuvka na čierno-oranžovom stĺpiku. Celkom sme sa bavili, lebo večer a v noci sme strašne prdeli a do turistickej výbavy sme chceli pridať senzor na metán, pri tejto zásuvke už aj vadasku (skúšačku) a kliešte na káble. A ešte niečo… Od Machniarky bolo kvantum popadaných stromov, tak sme dosť komplikovane obchádzali, prekračovali a podliezali, a to celé dolu strmákom do sedla Bánovo a spoločnosť nám stále robili tie pásikavé stĺpiky so zásuvkami… Tam sme si dali čaj a keksík na halde popílených stromov a pustili sa po modrej smerom ku horárni Martalúska. Srdce zabolí, strecha z časti zborená, porozbíjané, schátrané, ale relatívne čisté. Sú tam dve murované budovy, medzi nimi spadnutá drevená kôlňa a vzadu nejaké stajne a pivnice. V prípade núdze sa tam dá prespať…

Neúprosný zub času na horárni Martalúska

Od Martalúsky ideme nekonečnou zvážnicou popod Kostolný vrch a potom klesáme až ku miestu kde modrá značka zatáča o 90° vľavo, pod vrchom Javorina. Tu značený chodník opúšťame a ideme ďalej po zvážnici smerom na Suché Doly. Dovtedy sme cestou stretli málo zveri a nevideli sme ani veľa stôp, ale na tejto trase bolo neskutočne veľa stôp všetkých možných obyvateľov lesa, kopy medvedieho trusu a obzvlášť teda medvedích stôp. Asi pol kilometra pred napojením sa na zelenú značku navrhujem “skratku”, aby sme nemuseli šliapať kúsok do kopca – najskôr to vyzeralo sľubne a jednoducho, potom sme išli cez suťovisko prerastené černicami a mladými bukmi, Kubo ma skoro zožral 🙂 Pri napojení sa na zelenú značku začali padať prvé dažďové kvapky, ale zatiaľ nič hrozné.

Kvízová otázka, uhádni aké zvieratká sa tu prechádzali!

Pomaly na nás išiel hlad, tak sme chceli niekam sadnúť, kde nebude na nás fučať ani kvapkať. Chceli sme sadnúť niekde pri samote Poľana, ale tam bolo živo, tak sme prešli ešte kúsok a sadli sme si doprostred cesty a tam sme pripravili a zjedli obed. Odtiaľ nás čakali posledné metre lesom, vyšli sme nad najvyššie položenými Klenovskými lazmi, s výhľadom na časť trasy predchádzajúceho dňa. Nad Veprom už pršalo, a aj nad nami to bolo na spadnutie. Od teraz sme už prechádzali kultúrnou krajinou, okolo hospodárstiev, ohradníkov a stále so super výhľadmi, podobnými ako z Cisárskej hole. Na Klenovskej poľane opúšťame značku a púšťame to vlastne priamo dolu smerom na Sapúnske. Klesanie je prudké a únavné, nejaká cesta tam neexistuje a so Shocart mapou tam nesedí nič. Vieme kam sa treba dostať, tak iba intuitívne ideme od jedného domu ku druhému, až nás nakoniec chytá dažďová prehánka, asi 300 metrov od auta 🙂 Tak predsa! Druhý deň nakoniec 20.5 km, 4:40 hodiny, 570+, 1250-.

Na zostupe z Klenovskej poľany, výhľad na Cisárske a v pozadí na lúkach Šoltýska

Nejaké zhrnutie na záver? NP Muránska planina zase raz nesklamala, neopozerané výhľady, krásna príroda a v nej zasadené samoty, hospodárstva a zvyšky stavieb z dôb dávno minulých. No a hlavne kľud, žiadne návaly turistov ani instagramistov, youtuberov a iných influencerov, či hikematesov s odznakmi a poustrami. Na jeseň by som si vedel predstaviť kľudne aj 4 dni ešte o chlp južnejšie, okolo Málinca, cez nekonečné lazy a samoty…

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.