O Šútovskom vodopáde som už čo to počul aj čítal, tak som si povedal, že by nebolo od veci ísť sa naň pozrieť. A ideálne to spojiť aj s nejakou prespávačkou. Volal som na chatu pod Chlebom, bola ale komplet obsadená, takže som sa rozhodol pre večeru na chate a bivak niekde, asi v Stohovom sedle. Počasie hlásili pekné, tma ale mala byť už skoro a v noci chladno, vlhko. Čo už, nejako bude. Rok od roka je to s turistikou u mňa slabšie, takže každá túra sa počíta. Naplánoval som si vlakovú dopravu, z Vrútok ma mal zobrať kamoš Vlado až do Šútova, a naspäť sa ešte uvidí.
Vlak ma vyfľusol vo Vrútkach a Vlado ma odviezol až ku chate Fatranka, rozlúčili sme sa a ja som sa pobral po širokej a mierne sa zvažujúcej ceste do lesa. Cestou ma sprevádzal Šútovský potok, zver som nestretol žiadnu, len som dobehol a predbehol zopár výletníkov. Cestou som obchádzal ďalšiu chatu, nenechal som sa však zlákať 🙂 Vedel som, že ma čaká takmer tisícovka výškových metrov, ale doterajšia trasa značila, že väčšinu nastúpam v závere, čo mi pripomenulo výstup Jamníckou dolinou na hrebeň Západných Tatier. Naveľa som dorazil ku vodopádu. Čakal som nejaký cikajúci vodopádik, ale bol som milo prekvapený jeho majestátnosťou a celkovou scenériou miesta. Boli tam okrem mňa asi štyria ľudia, tak som sa pokochal, nafotil a pobral sa “konečne” strmo hore popri vodopáde.
V kopci som si dali súboj s párikom dôchodcov, ktorí ale mali tento rok asi 5x toľko nachodené čo ja, takže som im nijako špeciálne neutiekol. Hore som odbočil sa vychodený chodníček nad vodopád. Vidieť ho zhora moc nebolo, iba počuť, ani výhľady nič moc, maximálne tak do doliny ktorou som sa tam dostal. Odtiaľ som stúpal vyrúbanou dolinkou, ale po chvíli sa značka stočila do lesa a strmo stúpala, čiastočne traverzujúc svah. Tu som vytrvalých dôchodcov konečne striasol a dobehol som väčšiu skupinku dospeláčov, a po ďalšej chvíli na lúčke nad lesom aj zvyšok ich skupiny – asi 6 detí a ďalší dospeláči. Taký pestrý mix outdoorových značiek, parfémov a pohlaví. Sadol som si dopotený ako jazzman na RTVS v piatok večer a niečo drobné zjedol. Nemal som chuť sa motať s nimi, tak som vykročil ďalej, smerom ku Mojžišovým prameňom. Od toho som si tiež sľuboval nejaký chabý potôčik, ale prekvapilo ma výrazné pramenisko kde voda doslova striekala zo skaly obrastenej machom. Krásny a výdatný prameň!
Za chrbtom som mal krásnu jesennú vymaľovanú prírodu, jasne dominoval obrovský Stoh, neskôr spoza neho vykukol Veľký Rozsutec a o kúsok ďalej už aj Veľký Choč a Západné Tatry. Od Mojžišových prameňov to trvalo asi 500 metrov výdatného stúpania až do sedielka medzi Úplazom a južným vrcholom Stien. Odtiaľ som už len traverzoval Hromové s parádnym výhľadom na vodnú nádrž Krpeľany, dedinku Šútovo a v pozadí ladné krivky Veľkej Fatry. Od spojnice so žltou značkou je to už len dolu kopcom a na skok na chatu pod Chlebom. Sadol som za stôl, dal sušiť prepotené oblečenie a objednal si niečo na doplnenie energie. Po hodnej chvíli prišla tá veľká skupina ľudí, pri bare dojednávali ubytovanie, a padla informácia, že ich je o jedného menej, na čo sa mi rozsvietili očká. Nepotrebujem za každú cenu bivakovať, keď netreba… Rýchlym krokom som išiel k baru a uchmatol túto nečakanú horskú prémiu.
Potom som si s kľudným svedomím vyniesol veci do izby na poschodí, vyložil nohy a oddychoval. Druhý chod dolu nasledoval čoskoro 🙂 O pol šiestej mi napadlo, že prečo si nedopriať západ slnka, ale Chleb je dobrý na východ a nie na západ, a na Veľký Kriváň by som to už nestíhal, tak som sa aspoň prešiel aspoň po Snilovské sedlo. Po návrate ku chate som ešte porobil nejaké fotky a pozoroval tých menej šťastných, ktorým sa neušlo miesto v chate. Začalo fúkať a padať rosa, hneď som si predstavil seba v Stohovom sedle, ako od 18:30 ležím vo vlhnúcom spacáku a trčím v ňom dvanásť hodín až do východu slnka, ktorý by som samozrejme zo sedla nevidel… Ako dobre to dopadlo! Vnútri som zadelil ešte pivko. Tá veľká skupina bola aj náležite hlučná, a zopár jedincov bolo dôležitých ako výfuk na električke… Večer som zaliezol do postele, kde ma ešte bratři spoza rieky Moravy núkali koláčikmi s trávou – ďakujem, neprosím.
Ráno som vyliezol s postele samozrejme skoro, zjedol raňajky z vlastných zásob a vychutnal východ slnka pre chatou, definitívne vykuklo spoza Veľkého Choču tesne pred siedmou. Po tomto divadle som sa vybral do Snilovského sedla v sprievode poriadneho vetriska. Tam ešte počasie vyzeralo celkom prijateľne, ale v diaľke sa už prevaľovali mraky cez hrebene hôr. Na Veľkom Kriváni bola čiapka z mrakov, tak som ho obratom vyškrtol z dnešnej trasy 🙂 Nasledoval legendárny Pekelník, ktorý nezostal nič dlžný svojmu menu a povesti, a vietor ma tam priam zhadzoval z nôh. Dolu sa skrývali Turany z nízkej oblačnosti, a ja zo sedla Bublen som už “v spätnom zrkadle” pozoroval ako sa ženia čerti nad Veľkým Kriváňom. Kým som so doterigal na Malý Kriváň, viditeľnosť klesla na jednotky metrov.
Sedle Priehyb padlo rozhodnutie zísť z hrebeňa, lebo z Bielych skál a Suchého by bolo akurát prd vidieť, tak som zišiel na žltý traverz Suchého a v sedle pod Suchým som mal v pláne uvidieť, čo ďalej. Na žltej bola o chlp lepšia viditeľnosť, ale stále to bolo vlhko a šmykľavo, a po zostúpení do kosodreviny a okraja lesa sa z chodníka vykľulo totálne medvedie územie. Síce som žiadneho nevidel ani nepočul, ani len hovno som nenašiel, ale bolo to tam ako z knižky o medveďoch. Neskôr som sa dostal tesne na spodnú úroveň oblakov, takže som matne videl aj Sučany, ale v sedle pod Suchým iný svet – slnko, krásne pokračovanie traverzu pomedzi skaly, nad tým azúrko a za mnou medzi Suchým a vrcholom Soliská (Solísk?) sa krútili mraky poháňané vetrom, prelievali sa a okrajmi zabŕdali až ku mne, úchvatné. Pokračoval som teda exponovaným traverzom a po prehupnutí cez skaly už lesom až na Príslop pod Suchým. Tam už som začal stretať masy turistov prúdiacich z chaty. Z lúky bolo pekne vidieť mraky na hrebeni, ale tu bolo úplne ukážkové jesenné počasie.
Zastavil som sa na chate na pivko a špičkový boršč od ukrajinských žien, ktoré tam prichýlili po tom, čo utiekli ku nám pred vojnou… Po Plešel je to relatívne rovina, ale odtiaľ až do Nezbudskej Lúčky poriadny strmák. Na začiatku klesania som zbadal pred sebou dvojicu turistov v rezkom tempe, a mal som veru čo robiť, aby som ich dobehol. Vykľuli sa z nich seriózni turisti, takže sme išli spolu aj na Starhrad a vlastne až do Nezbudskej Lúčky. Keďže som išiel vlakom, nepohrdol som ani kalíškom domácej na Starhrade 🙂 Cestou som sa samozrejme pokochal Domašínskym meandrom Váhu v obklopení hradieb Malej Fatry. O pol druhej som bol v krčme, kde som putovanie ukončil kofolou a palicami. Odtiaľ už len vlakom domov s pocitom dobre strávenej turistiky. Spolu som prešiel cca 28 km a 1800 výškových oboma smermi.