Vydupkal som si turistický víkend, ale kvôli počasiu, verejnej doprave a nerozchodeným nohám som si vybral niečo jednoduchšie, len tak si vyvetrať hlavu. Posledné mesiace som trávil na bicykli, a chuť na turistiku mi nejako vyprchávala. MTB som stále bral ako náhradu za turistiku, možnosť ako sa hýbať cez týždeň keď je málo času, a stala z toho celkom slušná zábava a spomienka na motokrosové časy. Pre jednoduchosť času som sa teraz vybral na túru vlakom z Leopoldova, vysadol som na zastávke Bratislava – Vinohrady a s ľahkým a skladným 32 litrovým batohom so všetkým potrebným som sa vybral po Račianskej ceste do časti Krasňany.
Takto kráčať piatkovou Bratislavou, to som teda dopadol. Čas už ale pokročil, tak som rezkým krokom kráčal po modrej TZT Peknou cestou, hlavne po asfalte, až pred Spariská. Ešte pred nimi som sa stočil na cestu doprava, v Jarošovej studničke som si chlipol pár hltov vody (lebo som so sebou bral len prázdny camelbag a prázdnu pollitrovku), pokračoval cez Vypálenisko na Zbojníčku. Tam som si načapoval viac vody do camelu a aj do fľašky. V lese sa výrazne zošerilo, tak som kvôli rýchlosti postupu zvolil pokračovanie po nechutnom asfalte. Pod Bukovcom už bola seriózna tma ktorú narúšali len cyklisti idúci z Bieleho kríža. Tam som to dobojoval niečo po ôsmej v úplnej tme. Bufet Klinec bol už zatvorený, ale aspoň u Kocmundu bolo ešte otvorené. Pobral sa rovno hľadať miestečko na nocľah. Bez dlhého rozhodovania som si povedal, že ďalej proti noci už nejdem a zložím kosti v krytom prístrešku pod lesom. Zložil som veci, prezliekol sa, nahodil na nohy Skinnersy a pobral sa na malé pivko. Čašník mi ešte ponúkol či si nedám zadarmo pivko alebo radlera, že vyčapovávajú z trubiek. Jedného radlera som si teda zobral do prístrešku a urobil si silnú romantiku. Nafúkal som novú karimatku (Decathlon MT500 XL), rozložil spacák nech sa “naloftuje” a pofotil nočný Klinec. Huba suchá, tak som ešte išiel do krčmy, už bolo zatvorené, iba na tácke pred dverami stáli zvyšné pivá. No nedaj si 🙂 Vypil som, zohrial, vyčúral do lesa a zaliezol do spacáku.
Prvá noc vonku býva vždy taká nijaká, človek sa nevie uložiť, počuje divné zvuky. Skôr ako som zaspal, počujem mocné funenie, tak som vyliezol zo spacáku a hneď vedľa prístrešku ježko veľký ako basketbalová lopta. Tak som ho odkotúľal pod les, nech mi tam nepíli uši a nech na mňa nenaskáču blchy. Potom som teda zaspal, a pri jednom zo sto prebudení pozerám na lúku a tam jeleň s frajerkami. Škoda že som nemal foťák poruke… Ďalej ma navštívila mačka, muflóny a srny. A to prosím pekne, toť nad hlavnou dedinou.
Karimatka je super, úplne mega veľká, nohy z nej nepadajú, dá sa na nej krútiť bez obmedzenia. Spacák Millet Alpine LTK 800 tiež super, spal som v trenkách a tričku a bolo mi príjemne teplo. Obe veci po zbalení maličké a ľahké, do takých vecí sa oplatí investovať. Zbalil som veci a o pol siedmej som vyrazil v ústrety prebúdzajúcemu sa dňu, raňajky som plánoval trochu neskôr. Ako som spomínal, zver mala nočnú, teraz v lese ani nohy, iba tie moje. Po chvíli som sa dostal k Jurskému jazeru, ktoré od chodníka vyzeralo beznádejne vyschnuté. Bez zdržiavania a rezkým krokom som odkrajoval z trasy, spomalilo ma len stúpanie na Kozí chrbát. O pol deviatej som bol na Somárovi, kde sa pri stane pomaly preberala dvojica turistov rôzneho pohlavia. Pokochal som výhľadmi na Záhorie a Rakúsko, zišiel som späť ku červenej značke a našiel si miesto na slnku a v závetrí, kde som rozložil už osvedčený liehový varič a pripravil si raňajky.
Ďalší úsek lesom bez výrazných výhľadov som prešiel na autopilota, z myšlienok ma vytrhli až Konské hlavy. Z nudy ma následne vytrhlo aj legendárne klesanie, kde som začal stretávať oproti mne bežcov, mali ultra pretek Zoška – Kamzík. Klobúk dole. Stretal som ich až po Pezinskú babu, kde mali kontrolu a občerstvovačku. Ja som sa občerstvil v reštike “Doma na Babe… po Taliansky” – kávička od Taliana, a super jablkové pyté. Odchod z Baby vždy okorení stúpanie do kopca hneď od cesty, ktoré sa následne zmierni, aby potom človeka vytrápilo až na Čmeľok. Na ďalšom úseku trasy je pekná lúka, respektíve priesek v lese, odkiaľ je super výhľad na Záhorie, až po moravskú Pálavu (Pavlovské vrchy), a na druhej strane riedko rastúce buky na trávnatej lúke a v pozadí rozhľadňa na Veľkej Homoli. Popod Čertov kopec je to už len kúsok na Skalnatú, kde je zo desať ľudí. Sadám do trávy a dávam si keksík, potom fotím, ale podmienky si sú zrovná ideálne, no napriek tomu vidím Považský Inovec, za Marhátom vykúka Rokoš, viac vpravo nevýrazná siluetu Vtáčnika a Tríbeč. Ale les sa pomaly začína farbiť do jesenných farieb.
Nohy ma vedú až na lúku Čermák, kde je výrazne viac ľudí, vrátane extrémne hlučných maďarónskych detí a ich rodičov, ktorí mi trochu pripomínajú poviedku Divoký čučoriedka od Bora Tomisa 🙂 Sadám do trávy, idem nabrať vodu a rozmýšľam čo ďalej. Je sobota 13:00, pozerám do mapy, pozerám do mobilu na predpoveď počasia. Vyzerá to na dážď od nedele rána. Nechce sa mi budiť do usmokleného dňa z ktorého má človek následne iba dve veci. A hlavne, vedel by som prejsť niekam na Klokoč alebo Mesačnú lúku, a ak by ráno ozaj pršalo, tak by mi to vyšlo skončiť niekde v Plaveckom Podhradí a odtiaľ sa verejnou dopravou terigať domov pol dňa… Nebudem sa teda trýzniť, a pokračujem na rozhľadňu na Homoli, tam sa uvidí. Tam bolo ľudí ešte viac ako na Čermáku, proste komercia. Batoh nechávam dolu a idem pozrieť hore. Pekné. Bol som tam už iks krát. Ak by som si mal vybrať kam sa ísť kochať, tak to bude Skalnatá, nie toto vysunuté pracovisko Eurovei.
Pod rozhľadňou zapínam CPčko a dumám ako to dnes ukončiť. Vedel by som ísť do Modry, odkiaľ nejazdí vlak, alebo po červenej do Pezinka, kde by som posledné kilometre šliapal po asfalte. Ani to mi príliš nevonia. Zbabelo teda pokračujem na Zochovu chatu, odkiaľ mi pôjde autobus do Pezinku a odtiaľ prestup na vlak do Leopoldova. Win-win. Času mám dosť, tak v pokojnom tempe kľučkujem pomedzi “nezdraviacich športovo oblečených ľudí”, niekto by ich nazval “turisti”. Po príchode na Zošku už ľutujem, že som v duchu nazval rozhľadňu vysunutým pracoviskom Eurovei. Nie, ten prívlastok patrí Zoške. Už tam chýbajú len voziace schody… Sadám na lavičku a dávam sa do debaty s autobusárom a dvoma turistami ktorí mali v súčte ľahko cez 100 rokov. Autobus sa vlečie, v Pezinku vyskakujem a bežím ku vlaku, ktorý našťastie stíham.
Nebolo to nakoniec až to, čo som pôvodne chcel prejsť, ale účel splnilo. A tak sa mi zdá, že už málokedy sa mi podarí to, čo si naplánujem. Keď idem sám, nemám až takú disciplínu a odhodlanie…