Na webe hiking.sk som už dávnejšie pokukoval po Cerovej vrchovine. Pohorie (ehm) nie zrovna vysoké, ale fotky ma presvedčili, že to na jar bude ideálne miesto na turistiku – žiaden sneh, jar v rozkvete, teplejšie noci… Pôvodne sme mali ísť v trojici Lucia, Čečo a ja, druhý menovaný dal ale prednosť Karibiku, takže zostala Lucia a ako náhradník bol jej frajer Maťo. Nasledoval zase raz márny pokus nájsť rozumnú verejnú dopravu, nakoniec to bolo teda auto s konečnou zastávkou Fiľakovo. Taký trochu zvláštny východzí bod na turistiku, priznávam.

Nechal som sa inšpirovať lokalitami, ktoré by bolo fajn navštíviť, skombinovať to s miestom na nocľah aj cieľovým bodom. Začali sme preto v dedine Hodejov, kam nás doviezol na taxíku strašne milý, trochu starší, trojzubý taxikár, ktorý nás zároveň informoval “neh dávame pozor, ľebo Hodejov ňemá dobrí povesť“. Ako to myslel sme pochopili pri začiatku žltej značky, na okraji cigánskej osady. Ťažko to opísať, a fotky nemám. Proste klasika, domáci poopieraný o zábradlia nad potokom, ušpinené deti s bublinkou sopľa pod nosom, túlavé psy, nejaké to tuc-tuc z rádia. Aby sme lepšie nasali atmosféru, nesprávne odbočíme hneď pri prvej možnej príležitosti. Po chvíli sa teda vraciame, sledujeme lokálov ako pomocou krompáča rozoberajú nejaké auto, ja si uvedomujem že som si nenabral vodu do fľaše, a z týchto príbytkov si radšej asi nebudem pýtať. V predposlednom dome pani vykladá z auta nákup, tak sa pýtam na vodu a ona ma odkáže na záhradný ventil na fasáde domu. Ďakujem a pokračujeme, ku definitívne poslednému obydliu, kde nás pohotoví domáci extra ušpinení obyvatelia nasmerujú priamo cez ich dvor smerom do lesa. Značka tam nie je, ale chodník tam vyzerá byť…

Stúpame teda zarastenou lúkou a neskôr už aj lesom, nachádzame zvyšky áut ktoré zrejme postretol rovnaký osud (krompáč) ako to v osade. Chodník sa potom stáča doprava, pokračujeme viacmenej po rovine, prechádzame lúkou ku smerovníku Dobogov, zase kúsok lesom a potom cez veľkú lúku, kde z mrakov vykukne aj zasnežená Kráľova hoľa na severnom horizonte. Po miernom klesaní nás čaká prudší výstup na vrch Črep, ktorý tvoria prvé pekné skaly na trase. Značenie je na hovno, ale nie je veľmi kde poblúdiť, hrebienok je úzky, končí skalnou stienkou z veľkých blokov kameňa. Po krátkom klesaní a stúpaní sa chodník stráca a pokračujeme pomedzi polom ku ďalšiemu skalnému hrebienku, kde nie je absolútne žiadna značka. Na hrebienku je už smer jasný, tak postupujeme lesom až na vrchol Steblovej skaly, ktorý neposkytuje extra výhľady – tie sú o zopár výškových metrov nižšie, na samotnom skalnom brale, ktoré sme mali možnosť vidieť aj z taxíka. Tu si dávame krátku pauzu a obed, plus menšiu fotosession.

Zostup zo Steblovej skaly je komplikovaný, dolu suťoviskom, šmýka sa pod nohami. Trochu sme upravili trasu, lebo za Ragáčom sa tvoria búrky/zrážky, takže sme chceli ísť cez Zabodu a po žltej do Hajnáčky. Lenže, v družnej debate sme si akosi neuvedomili, že pri smerovníku Pod Zabodou treba odbočiť na žltú značku a po asfaltke sa tak dobre klesalo 🙂 Na zelenú značku sme sa pripojili až tam, kde sme sa pôvodne mali pripojiť cestou z Ragáča… Škoda, podľa fotiek sú oba vrchy krásne. Pokračovali sme teda asfaltkou až do dediny, nad ktorou sa týči zvyšok sopky, čo by hradný kopec. Z hradu samotného sa moc nezachovalo, lebo od vyhorenia v roku 1703 chátral. V dedine je všetko ako má byť – BMW 530d bez DPF, miestny gádžo na crosske bez prilby a s vykuchaným výfukom, tučnučké červenolíce cigánčence. Na hrade je zopár skupiniek návštevníkov, dokonca aj partička ktorú sme fotili na Steblovej skale. Popozerali sme informačné tabule, vliezli je jedinej zachovanej miestnosti v skale, urobili zopár foto a pobrali sa hľadať pivo.

Krčmu sme nakoniec našli, a tu sa odohrala aj najzábavnejšia príhoda z celej dvojdňovky. Dali sme si pivko, debatujeme, ideme si pre druhé a dvere do krčmy zamknuté. Štamgasti vravia, že krčmár sa išiel domov naobedovať. Tak čakáme, medzičasom prichádzajú dvaja značne podgurážení domáci, pričom jeden z nich má aj jazvečíka, debatujú po maďarsky, a chlapík často spomína “Balaton”. Asi tam bol pred 20 rokmi na dovolenke… Po nejakej dobe prichádza najedený krčmár, tak ideme po druhé pivko, Lucia zostáva vonku pri batohoch. Vnútri si objednáva “Balaton” aj s kumpánom, tomu sa vysypali drobné mince, ale v jeho stave si to ani nevšimol. Tak mu vravím, “barátom, padli ti peniaze na zem”, on ďakuje, pri pokuse o ich zdvihnutie sa zosúva pozdĺž barového pultu a zbiera ich s istotou – poležiačky 🙂 Hrdý majiteľ psa sa nám prihovára a vysvetľuje, že “Móžme pohladkať, to dobrí kuťa. Aj inteligentňí, keď povieš paczi, tak podá packu, ľebo vie po lovenski.” A samozrejme, keď sa zohneš ku psovi a vystrčíš na neho ruku, tak ak nie je úplne blbý, podá packu. A nemusí ovládať ani esperanto. Story pokračuje: “Kuťa volá Balatón, bol aj v Horvátsku, cesta 600 evri, bol viééééš psst-psst (erotické pohyby v bokoch) druhí kuťa, hápeš čo myslím“.

Chápem, je mi to úplne jasné 🙂 Potláčame smiech, ale chlapík pokračuje, opakuje príbeh, vylepšuje, kam Balatón tam Balatón. Pivo je konečne načapované, tak padáme na vzduch, a pri Lucii ďalší domáci a niečo je vysvetľuje o dušu…

S ťažkým srdcom opúšťame okolo 15:30 toto kúzelné miesto a kráčame po zelenej TZT na Tilič. Cestou venujeme pohľad späť na Hajnáčku, z lúky nad družstvom fotíme “Gemerské Toskánsko”, toto som obkukal z hiking.sk, je to cesta lemovaná topoľmi pri Gemerskom Jablonci. Z lúky sa presunieme do lesa, a odtiaľ sme čoskoro pri odbočke na vrchol Tilič, kde nechávame batohy, načo ich teperiť hore. Výhľad je na severný horizont, pod nami leží Hajnáčka, vľavo za ňou Steblová skala, a ešte viac vľavo vidíme hrebeň Nízkych Tatier s Kráľovou hoľou, napravo od nej Stolické vrchy so Stolicou. Wau, krása! Po “nakochaní” sa vraciame ku batohom a ideme mimo značku krížom cez les, kde sa po chvíli pripojíme na zelenú značku ktorá smeruje na vlakovú zastávku Hajnáčka. Ale po asi 100 metroch na značke ju opúšťame a smerujeme po zvážniciach do Šuríc, na Soví hrad.

Do dediny prichádzame po 18-tej hodine, pomaly sa stmieva, ideme teda rovno ku prístrešku pod Sovím hradom. Zložíme batohy, vybalíme jedlo, oddychujeme, neskôr aj vyberieme karimatky a spacáky. Po zotmení prichádza VW Passat plný mladých, asi chceli ísť do prístrešku chlastať a trtkať. Zisťujú, že bude treba hľadať alternatívny program. Prvý deň 24km a cca 1000 výškových, Cerovka napĺňa moje predstavy, veľká spokojnosť.