Sám, ako inak. Vo štvrtok a piatok, ako inak. Po jelenej Muránskej planine som dostal chuť na jesenné farbičky v prírode, a spomenul som si na resty vo Veľkej Fatre. Turčianska vetva stále zostáva na pláne, tak som si dal aspoň ochutnávku – Lysec, výrazný lúčnatý vrchol ležiaci mimo hrebeň. Auto som zaparkoval pri kameňolome na rázcestí Belianskej a Jasenskej doliny. V pláne je vystúpať 900 výškových na Lysec, zostúpiť do sedla Žlebiny a odtiaľ na hrebeň Turčianskej vetvy Veľkej Fatry až na Borišov.
Dal som na kamošovu radu a išiel po žltej značke cez Slávkovu dolinu ktorá ma doviedla na lúku z chatkou. Práve tam som „stretol“ prvé medvedie stopy, ale čo iné sa tam dalo čakať. Z lúky boli čím vyššie tým lepšie výhľady na Lúčanskú Malú Fatru, ale za smerovníkom Medzijarky pekne vykukla aj Krivánska časť. V strmom stúpaní ku kóte Poľka pribudli medvedie stopy, zjavne tam mal na blate problém s trakciou 🙂 Odtiaľ už vykukli aj Borišov a Ostredok, Tlstá aj Kľak (MF), Magura (nad Bojnicami), Rokoš (Bánovce n. B.)… Od Poľky začína stúpanie po lúkach až na vrchol Lysca, krásne výhľady na Turčiansku záhradku, Martinské hole. Padám z toho na riť do trávy, dávam si čaj z termosky a teším sa zo života. O kúsok vyššie malý salaš Halmešová, kde by sa dalo v prípade núdze ukryť. O ďalší kúsok vyššie sa odkrýva výhľad na Strečniansku úžinu a Krivánsku MF, na druhej strane vnútro Veľkej Fatry, neskôr aj Chochule a Prašivá v Nízkych Tatrách.
Zo samotného Lysca je dokonalý výhľad, počasie je na jednotku, príroda hrá všetkými farbami. Na severo-východnej strane vidno celé Západné aj Vysoké Tatry, veľkú časť Nízkych Tatier asi až po Ďumbier – ale Chabenec bol na 100%. Je to neskutočný kopec, krásny z diaľky, ale aj keď na človek stúpa, aj samotný vrchol. Odporúčam. Klesanie do sedla Žlebiny je výživné, popadané stromy, skalky, krásne divočina. Z prieseku nad sedlom pozerám na lúku oproti a čo nevidím – macko si hľadá poživeň. Bol odomňa asi 300 metrov, dosť blízko na to aby som ho zreteľne videl, ale dosť ďaleko aby som sa musel báť. Paráda. Značka potom pokračovala traverzom až pod Malý Lysec. To bola tiež pekná divočina, asi by som sa tam lepšie cítil vo dvojici…
Až po Štefanovú sa išlo krásnym, úzkym hrebienkom, miestami aj výhľady na Borišov (nejako bol ďaleko!!). Od Štefanovej ešte kúsok po hrebienku kde bol apo pravej strane bola aj pekná vyhliadka, neskôr sa terén zvoľnil a klesal do sedla. Až po Javorinu to bolo ako na hojdačke, stále hore a dole bez výhľadov. Na Javorine sa les otvoril, z vrcholu klesali lúky s výhľadom na Ploskú, Čierny kameň a začiatok hrebeňa Nízkych Tatier od Prašivej. Šoproň som prvý krát videl z opačnej strany a je rovnako lákavý ako od Borišova. Cesta viedla hrebienkom, zľava lúky, sprava les, a stále neskutočné scenérie s jesennými farbami. Pri obhliadnutí sa ukázal Minčol a Rakytov a tesne spod Šoproňa aj celý hrebeň Krivánskej Malej Fatry. Ploskú ako kopec nemám veľmi v láske, ale toho dňa som jej odpustil, krajšiu fotku som asi ešte nikdy neurobil 🙂 Lysec v podvečernom svetle tiež nebol na zahodenie, už teraz som bol mega spokojný. Po prehupnutí sa za horizont sa ukázala Chata pod Borišovom, už som sa celkom tešil. Po lúke strmo dolu a o pár minút som bol pred chatou. Dnes to bolo niečo cez 17 km a 1100 výškových, cítil som sa ale ako by to bolo aspoň o polovinu viac…
Príchod som slávil pivkom a neskôr večerou – mäso na hubách ktoré sa pri príchode povaľovali na stole. Na chate bolo len zopár ľudí, pekná zostava Moravákov, Poliakov a len pár Slovákov – ale aspoň z Trnavy. Petrolejky na stenách vytvárali mäkké svetlo a dodávali chate pohodovú atmosféru, debatovali sme, vtipkovali a bolo fakt dobre. Dlho som ale neponocoval, bol som uťahaný ako kôň. Ranný výstup na východ slnka na Borišove som dal „on hold“, že sa uvidí ráno. Ráno som ale zistil, že neexistuje dôvod, ktorý by ma donútil vyliezť z postele a ešte aj vyliezť na vrchol, ani kvôli slnku. Dal som si preto o siedmej raňajky a pobral sa v ústrety lúčnatej časti Veľkej Fatry.
Ploskú dnes už nemám tak rád ako včera, takže ju traverzujem po modrej značke 🙂 Išiel som tade už veľa krát, takže viem čo ma čaká – nič zvláštne. Z rýchlochôdze ma vyruší odlet hlucháňa zo spodného konára smreka, takmer posledného stromu po ľavej strane chodníka. Skoro som sa posral od strachu, bol to buchot ako keby odtiaľ odlietal moriak. Zahrialo ma to ale aj tak pri srdci, lebo moje deti takéto veci už možno nezažijú… Táto gangsterská banda vo vláde dojebe aj čadičovú kocku. Spoza Ploskej fučí poriadny vetrisko, dnešok sa bude niesť v mene hardshell bundy a buffky cez uši. Skryjem sa pred ním už o chvíľu, úsek Koniarky – Chyžky sú v lese a na pasekách, prechádzam aj okolo salaša Mandolína, boli tam aj nejakí nocľažníci, mávame si. Vystúpal som popod Suchý vrch a na vrchu ma zase našiel vietor. Stúpanie na Ostredok je v tom vetre zábava, takmer ma zhadzuje z nôh. Tento hôlny úsek mám rád, rýchlo to odsýpa, vidím pol Slovenska v tých najkrajších farbách.
O pol jedenástej míňam vojenské zariadenie na Krížnej, cestou som stretol aj zopár turistov. Smerom od hotela Kráľova studňa sa posúvajú mravčekovia, zrejme tam nocovali. Vietor neustáva, ale viem že to už nebude dlho trvať. Cestou sem som riešil ako sa vlastne dostať ku autu – jedna možnosť bola zísť z Ostredku do Dedošovej a Gaderskej doliny, alebo verzia ktorú som si vybral ja – na Krížnu a potom po zelenej cez Rakytovskú a Blatnickú dolinu. Od Kráľovej skaly som konečne v závetrí, schádzam ku salašu ukrytému v doline pod Smrekovom a potom nasleduje stúpanie do sedla pod Smrekovom. Vietor nefúka, slnko páli, reku na vrchu v sedle si dám dolu spodné termo a niečo ľahšie na vrch. V sedle ešte trochu prefukuje, tak prezliekanie posúvam o pár metrov ďalej, v závetrí a zase na slnku.
V momente keď som sa konečne prezliekol a potom stupil na prvý konárik na zemi, z dolinky podo sa mnou ozval rachot a funenie – vyplašený medveď. Vyplašený nebol ale len medveď, ale aj ja. Toto už nebolo pozorovanie na 300 metrov, toto bol blízke stretnutie tretieho druhu 🙂 Ja som sa neposral, či to medveď udržal som nezisťoval. Jediné šťastie bolo, že sa rozhodol bežať cestou menšieho odporu – dolu dolinkou ktorá klesala zo sedla mojim zamýšľaným smerom. Chcel si divočinu s medveďmi chlapec – dostal si ju! Skončilo to teda dobre, ale v rukách som mal hneď dve suché palice a búchal som nimi o seba ešte hodnú chvíľu. Krásny chodníček traverzoval dolinu, všetko hralo farbami, ale húština nad aj pod chodníkom, po čerstvom stretnutí mi nebolo všetko jedno… Úsek bol ale krajinársky nádherný, výhľady na bralnaté vrcholy vnútornej časti Veľkej Fatry mimo značiek (napr. Haľamova kopa). Asi posledných 500 metrov pred sedlom Priezory sa išlo traverzom v strmom teréne kde to smrdelo ďalším stretnutím s Ursus arctos…
V sedle Priezory som sa presunul na opačnú stranu hrebeňa do ďalšej doliny. Napriek poludniu a slnku tam bolo tmavo, úplné ticho, vlhko, chodník nebolo ani vidieť. Zvláštne a trochu nepríjemné. O hodný kus ďalej, v strede ničoho je pamätník na partizánov, a zvyšky pece v ktorej pre nich piekli chlieb. Áno, v tom strede ničoho, uprostred Veľkej Fatry. Tma pokračovala, ja som vytrvalo klesal až do úzkej dolinky pred smerovníkom Pražená dolina. Tento posledný úsek pred dnom doliny bola dobrá zaberačka pre moje nohy, ale ani zvyšné kilometre až do Blatnice po zvážnici neboli nič moc. Od ústia Praženej som išiel po starej zvážnici popri Blatnickom potoku, ten ale často tiekol viac práve po ceste ako vo svojom koryte.
Dorazil som ku spojnici Rakytovských dolín, odtiaľ už išla udržiavaná kamenná zvážnica v dĺžke cez 6 kilometrov, s občasnými výhľadmi na okolité kopce, jediné čo stálo za reč bol výhľad na Zadnú Ostrú a krásny pestrofarebný les – príjemná zmena po tej temnote v ktorej som kráčal od sedla Priezory. Pribudlo turistov (zrejme smerovali na Drienok), cyklistov aj starších e-cyklistov. Pre nich je to úplne super, lebo sa dokážu dostať do prírody aj na miesta, kde by sa „za vlastné“ nevybrali. Len im trochu chýba „štábna kultúra“, takže neodzdravia, idú ako teľatá vedľa seba… Každých pár sto metrov do Blatnickej doliny ústia ďalšie a ďalšie menšie doliny, takmer z každej steká nejaký potôčik, nenadarmo je Veľká Fatra najvodantejšie pohorie na Slovensku. Do Jurášovej doliny vedie žltá značka na Zadnú ostrú, len škoda že to je 600 výškových metrov na 2 kilometre. Ale zase šikovný spôsob ako sa dostať na Ostrú!
Po nekonečnej ceste a 25 km som v Blatnici na autobusovej zastávke, podľa CP som zmeškal odchod o pár minút 🙁 Tak som sa poprezliekal a zbadal autobus ktorý práve dorazil a zastavil tesne pri zastávke, vnútri žiadni cestujúci – predpokladal som, že tu bude čakať tú hodinu na odchod. Nedalo mi to a spýtal som sa šoféra. Vraj trochu meškal a že práve chce odísť. Tak toto sa ozaj podarilo! Kupujem lístok, sadám si hneď vpredu a trochu debatujeme – bol turista, ale mal problémy s kĺbmi, museli ho operovať, pribral kopu kíl… Pýta sa ma na spoločnosť či som bol sám, či sa nebojím medveďov, taká klasika 🙂 Vystupujem v Košťanoch nad Turcom a tam už ozaj čakám na prípoj dlho, je piatok poobede a všade sú kolóny. S dlhším meškaním však autobus škatuľka sardiniek prichádza, dotláčam sa, tých pár kilometrov už vydržím aj na jednej nohe. Potom už len posledná „radosť“, asi kilometer po asfalte ku autu…
Túra to bola na jednotku, dobre vyšla doprava, počasie neskutočné, farby pestré, ľudí málo (blbci zostali doma), ani vzrušenie nechýbalo 🙂