Trend je u mňa zrejmý, epických viacdňoviek je ako šafranu a o „prechádzkach“ sa mi písať nechce. Ale keď motyka vystrelí, treba to zaznamenať! S Kubom sme v Bielych Karpatoch už boli, v okolí Vršatského bradla, teraz na jar s letným počasím som sa to rozhodol vyskúšať z juhu, len nie priamo zo Skalice, ale až od žel. stanice Vrbovce. Našiel som dokonalé vlakové spojenie z Leopoldova do Nové Mesta nad Váhom a odtiaľ lokálkou až na štart túry.

Vyklepaný ako nedeľný rezeň som vystúpil zo skleníka a začal dupať po modrej značke po asfalte – pôvodne plánovaná skratka cez koľajisko nevyzerala na mieste príliš schodne. Z cesty som pekne videl zopár sŕn ako hľadajú niečo pod zub na poli. Z asfaltu som sa dostal popod žel. trať na šotolinu vedúcu krajom lúky pokrytej rosou a solitérnymi stromami. Z cesty sa chodník stočil do lesa a po kratšom stúpaní už viedol len krásnym jarným lesom plným zveri ktorá mi spríjemňovala cestu. Tento kúsok viedol po Morave, od smerovníka „Pod Machovou“ už ale priamo po hranici, okolo hraničných kameňov. Po nejakom možno pol kilometri sa mi naskytol parádny výhľad na hrad Branč a Malé Karpaty s dominantnou Vysokou v pozadí. Čoskoro som sa dostal ku smerovníku „Kamené vráta“, kde som minulý rok schádzal z hrebeňa pri MTB výjazde, odtiaľ by som to Veľkú Javorinu mal poznať. Z bicykla je to samozrejme úplne iný svet, pešo si to človek viac užije. Kus ďalej som si sadol do trávy, dal si pár sušienok a po pár krokoch ma upútalo hovno. Ale nie hocijaké priemerné, ale podľa hrubého odhadu z vlka! Nie som až taký expert, ale skúsim to niekomu poslať – myslím fotku 🙂

Až po Kubíkuv vrch som išiel takmer výhradne lesom, tu sa ale odkryli výhľady na Moravskú stranu a ofúkol ma chladný vietor – dovtedy to bolo na tričko. Tak som pridal do kroku, nech som zase v lese. Za Šibenickým vrchom som zbadal pred sebou turistu s veľkým batohom, tak som pridal do kroku a čoskoro som ho dohonil. Vykľul sa z neho veľký turista, ktorý bol aktuálne 40 dní na pochode južnou trasou Via Czechia, ako inak sám. Dali sme sa teda do reči a pokračovali spolu – ja som aspoň trochu spomalil a on zase trochu pridal 🙂 V družnej debate sme pokračovali lesom a pripojili sa na červenú značku kade vedie aj Cesta hrdinov SNP. Chlapík sa volal Sokol, čo bolo jeho trampská prezývka. Čosokoro sme sa posledným strmákom dostali na vrcholovú lúku, hrebeň Veľkej Javoriny. Pod vysielačom sme sa dočasne rozlúčili, ja som išiel na (mizerný) obed a mali sme sa stretnúť niekde cestou. Obed bol mizerný hlavne kvôli kapustnici, ktorá bola vlastne len nejaká červená voda s trochu mäsa a bez chuti. Preto mám radšej nejakú fazuľovicu, tam sa mi zdá menší priestor na zlyhanie…

Sokola som stretol kúsok za chatou, kde meditoval. Nebudem sa tu veľmi rozpisovať o jeho živote a hodnotách, bol to veľmi príjemný spoločník s vyhraneným životným štýlom, nesúdil, neriešil, debata medzi bola takmer nepretržitá a príjemná. Nechal pred pár rokmi za sebou celý svoj život a teraz je na „ceste“ a je spokojný. Žije takmer pustovnícky život, všetko čo potrebuje má v batohu na chrbáte… Sušil si ešte spacák, tak som ho nechal nech si dokončí meditáciu, pobalil veci a pobrali sme sa ďalej. Vravel som, že by som chcel nocovať na Veľkom Lopeníku, bolo len niečo krátko po poludní, tak sme sa predbežne dohodli, že by sme tam nocovali spolu, ale ak nevydá, zložíme sa niekde cestou. Po chvíli sme opustili široko vychodený chodník ktorý pokračoval na Jelenec so starým vojenským stožiarom, a začali sme vytrvalo klesať až do Květnej, spolu asi 550 výškových metrov. Z veľkej časti bolo klesanie strmé, viedlo po totálne rozbitej lesnej zvážnici, čo bolo dosť únavné. K videniu nebolo nič zaujímavé, v dedine sme sa zastavili v obchode a zobrali dve pivá na večer ku ohňu. Krajom lesa a lúkami sme vyšli na nevýrazný kopec Nová hora, za chrbtom sme mali parádne výhľady na V. Javorinu, Jelenec a obec Květná.

Lesíkom sme začali klesať, cestou sme sa pristavili pri Janáčkovej kyselke, veľmi chutná minerálna voda. Potrebovali sme ale aj obyčajnú vodu, lebo sme obaja išli s malou rezervou, aby sme neťahali zbytočné kilá. Mne to mohlo byť jedno, ale Sokolov batoh bol o dosť väčší… Zišli sme až ku samote Staré díly, kde som si uvedomil že tam mala byť studnička. Museli sme sa kúsok vrátiť, nebola nijako označená, len v tráve bol vychodený chodníček starým sadom ku výdatnej studničke, kde sme doplnili zásoby pitnej vody na večer, noc a začiatok druhého dňa. Prekrižovali sme asfaltku (z Vyšnej Bošáce do Březovej) a remízkou popri hospodárstve s uštekaným chlpáčom sme prišli do lesa, preskočili potom a začali stúpať. Na nie príliš dlhom úseku nás čakalo zase 500 výškových metrov, ale teraz tým druhým smerom 🙂 Chvíľu lesom, potom kus po asfaltke a nakoniec zase lesom po serpentínach. Potom sme ešte raz prekrižovali asfaltku po ktorej sme šli pred chvíľou, tam stúpanie trochu pritvrdilo a spoločnosť nám začali robiť otravné mušky. V strmších stúpaniach som musel Sokola čakať, predsa len bol o chlp starší ako ja – 64 rokov. Klobúk dole pred ním. Podľa mapy sme mali čoskoro odbočiť prudko vľavo kolmo na vrstevnice. Čo vám poviem, bielokarpatská Hnilická Kýčera! Posledných 200 výškových kolmo hore, Sokol povedal nech kľudne idem – nebyť tých mušiek, tak by sme išli spolu. Niekde asi v 2/3 sa to trochu vyrovnalo, ale hore som prišiel mokrý ako myš.

Vrchol som dosiahol 18:20, slnko už padalo ku horizontu, tak som rýchlo zhodil zo seba spotené tričko, rozložil oheň a začal trýzniť slaninku 🙂 Na Lopeníku je parádna rozhľadňa, sedenie pri ohni, totem, drevený prístrešok a parádna veľká drevená búda aj s gaučami a matracmi, ideálna na nocľah. No a nesmiem zabudnúť na 8 kadibúdok! Slovom OSEM! Dúfal som, že hore nebude nikto, bol predsa len piatok podvečer. Našťastie tam ozaj nikto nebol, nie som úplný odľud, ale mám radšej kľud… Po nejakých 20 minútach prišiel aj Sokol, užíval si ohník a pokračovali sme v debate o všetkom na svete. Vybalili sme veci, nachystali nocľah a pobrali sa na západ slnka na rozhľadňu, aj s pivkom z Květnej. Dosť pofukovalo, ale západ sa vydaril, spokojnosť. Spať som sa pobral relatívne skoro, predsa len cez 31 km a 1500 výškových sa podpísalo na únave. Tu by sa prvý deň aj dal ukončiť, ale to by nesmelo v noci po 1:30 prísť auto plné totálne ožratých chalanov ktorí sa chystali pokračovať v párty v „našej“ búde. Keď ale zistili, že je obsadené, našťastie sa pobrali ku rozhľadni – dúfal som, že sa poberú preč, ale oni tam debatovali hulákali a spievali vrieskali ako opice asi hodinu a pol. Odišli až keď som si vybral z batoha štuple do uší…

Ráno tradične skoré vstávanie, nie že by som musel, ale telo si to tak pýta. Včera ma uchvátil pohľad na Vyškovecké kopanice – je to ako s krásnym kopcom – z diaľky vyzerá super, ale keď si hore, nič z neho nevidno. Podobne to je aj s roztrúsenými kopanicami, lúkami a remízkami. Dnes budem ponad tie kopanice kráčať, takže to nebude už asi také super ako výhľad zhora. Pustil som sa do prípravy raňajok, samozrejme som zabudol plastovú dózu, tak som musel improvizovať a zarábať ovsenú kašu na 2x v hrnčeku. Počas raňajok prišli dvaja turisti, otec a syn, v takom skôr civilnom outfite, dali sme sa do reči – nocovali o kúsok nižšie na Malom Lopeníku. Po chvíli prichádza aj Sokol a dávajú sa do reči, chváli ich trampskú sekerku v koženom púzdre na opasok. Otec – turista je zrejme z okolia, hovorí so mnou peknou, čistou slovenčinou 🙂 Po raňajkách sa lúčim so všetkými troma a odchádzam smer Mikulčin vrch.

Na Malom Lopeníku (zase na čas po Moravskom území) stretám ďalšie skupinky ktoré tam táborili, ja sa však nezdržiavam a pokračujem po zelenej na Kobylec a odtiaľ celkom strmo do Lopeníckeho sedla, cestou je aj čiastočný výhľad na Uherský Brod. Zo sedla stúpam okolo chatiek, a pri Chate Jana opúšťam značku a pokračujem traverzujúcou zvážnicou, aby som sa vyhol asfaltke do Vyškovca. Cestou je priesek ktorý umožňuje pekný výhľad do malebnej doliny Prepolomského potoka, ktorá končí až v Novej Bošáci. Vidno aj lúku cez ktorú podľa všetkého vedie modrá značka na Veľký Lopeník. O kúsok ďalej pod chatou naberám vodu z prameňa ktorý nie je na žiadnej mape 🙂 Po chvíli sa dostávam na asfaltku ktorá vedie ku chalupám a aj ku kyselke Vyškovecké Bošáčky, a ani tam nepokračujem na asfaltu, ale idem krížom po lúke a na červenú značku sa pripájam až na zákrute pri autobusovej zastávke. O kúsok ďalej je aj prístrešok, pamätník na spadnuté americké lietadlo počas druhej svetovej vojny, a parádny výhľad na kopanice Vyškovca a v závere doliny aj Starý Hrozenkov.

Z asfaltu odbáčam na zvážnicu až po smerovník Pod Kykulou, kde sa dostávam na štátnu hranicu, ktorá kopíruje značku. Alebo teda značka hranicu… Idem viacmenej po rovine, až prichádzam ku asfaltke ktorá vedie do Chocholnej pri Trenčíne, tam si sadám do altánku a skrývam sa pred ostrým slnkom a dávam si pár keksíkov a dávam sa do reči s okoloidúcim starším párom, čuduj sa svete, z Trnavy. Pokračujem popri remízkach až ku smerovníku Machnáč, odkiaľ je pekný výhľad na Veľkú Javorinu, stožiar na Jelenci a rozhľadňu na Lopeníku. Severný horizont patrí Vršatským bradlám, severnejšej časti Bielych Karpát a Strážovským vrchom. Tam sa nadobro lúčim s Moravou a pokračujem po červenej už len kúsok, v sedle prehadzujem výhybku na zelenú značku.

Na tú zelenú by som rád zabudol – nudným lesom, strmo dolu, kopu polámaných a suchých stromov a konárov, vyjazdené koľaje, žiadny výhľad. Možno tak po kilometri trápenia sa dostávam ku v lese ukrytej farme s kravkami a kozami, na svahu oproti pekná samota so zopár domami a kurióznym názvom – Zvrácená. Odtiaľ už po širšej zvážnici, tvrdej a zaprášenej, zo žltého ílu, vhodná len pre traktory a offroady – asi ďalší kilometer a pol, stále dosť strmo dolu. Na spojnici lesných ciest križujem potom, na brehu leží obrovský motor z nejakého LKT a kúsok vedľa už pracujú lesníci a trápia sa s traktorom. Už po asfalte kráčam okolo chatiek, na jednej terase chalani varia guláš, tajne dúfam že ma pozvú na degustáciu, ale prd makový. Čoskoro som v dedine, je to čast Dritomy – Brúsne.

Na to, že je polovina apríla, je asi 27°C a slnko neúprosne pečie. Sadám si teda do nejakého cyklo-prístrešku s parádnym veľkonočným zajacom zo slamy v obleku a dávam si obed. Nejako mi to nelezie dolu krkom a vôbec sa mi nechce ísť ďalej. Pozerám do mapy a rozmýšľam, či sa mi vôbec chce ísť kúsok lesom a potom dlho po lúkach, poliach, popod diaľnicu D1, celé Zlatovce, ponad Váh a na stanicu do Trenčína. Záver je, že sa mi nechce 🙂 Hľadám teda nejaký autobusový spoj – pôjde, ale asi za 40 minút. Pomaly sa teda pohnem cez Brúsne, je to zrejme obľúbená lokalita, veľa domov je opravených, veľa honosných novostavieb. V zastávke je načúrané, čo je v tom teple ako za trest, sedím teda na slnku v tráve. Autobus ide načas, doveziem sa až na stanicu, kde prestúpim na vlak a hajde domov.

Ako by som to zhrnul? Úvod bol pekný, potom až po Veľkú Javorinu skoro stále lesom s ojedinelými výhľadmi, do Květné nepríjemné klesanie, ale odtiaľ už celkom pekné. Druhý deň bol parádny, s výnimkou tej zelenej do Brúsneho. Pekné by mohlo byť pokračovanie na sever až ku Vršatcu, tam by to ale kazil dlhý asfaltový úsek do Sidonie. Alebo potom po červenej po Střelnú a po modrej na Makytu… Ale bez týchto prídavkov to stálo za to, za mňa najkrajšie bolo okolie Lopeníka a Vyškovec.