4 ročné obdobia za 4 dni – Veľká Fatra

Mesiac vopred dohodnutý termín na túru ktorý vyhovuje naraz piatim ľuďom a manželka ide na 2 týždne k mame – takú konšteláciu hviezd treba náležite využiť! Traja idú len na víkend a dvaja chceme pokračovať aj ďalšie dva dni ak bude dobré počasie. Trasa padla na hlavný hrebeň a liptovskú vetvu Veľkej Fatry a pre zvyšných dvoch aj ďumbierska časť Nízkych Tatier. Predpoveď počasia týždeň pred termínom je ako zo zlého filmu, ale viac verím že vyhrám jackpot v Euromiliónoch ktoré nepodávam, ako to, že Slovenský Hydrometeorologickoveštecký úrad trafí počasie čo i len deň vopred. Akcia sa koná „za akéhokoľvek počasia“, takže nasleduje horlivé plánovanie a následné balenie. Mňa s Kubom bude bolieť hlavne nosenie jedla na 4 dni…

V sobotu ráno vyrážame v plne naloženom aute, pričom „plne naložené“ znamená, že v prípade nehody sa nikomu nič nestane, lebo sa nemá kam pohnúť, ani sa nič nerozbije. Našim cieľom je Vyšná Revúca z ktorej je krásny výhľad na to čo nás nasledujúce dva dni čaká. To platí v prípade, ak sa hrebeň neskrýva v oblakoch. Parkujeme pri miestnej krčme a potravinách, robíme povinné foto a vyrážame.

Deň prvý – jeseň

Vyšná Revúca – Východné Prašnícke sedlo – Krížna – Ostredok – traverz Ploskej – chata pod Borišovom

Naše kroky smerujú cez Suchú dolinu po zelenej značke okolo potoka Revúca. Napriek názvu dolinu na nás padajú prvé dažďové kvapky, tak nasadzujeme na batohy pláštenky alebo igelitové vrecia. Na potoku je vybudované malá priehrada s priezračnou vodou a tak riešime, či je tam hĺbka zopár metrov ako v mori kde je tiež taká čistá voda. Nápad s paličkami neprešiel, tak pokračujeme smerom horárni Hajabačka, kde nás miestni posielajú správnym smerom po žltej značke, bez nich by sme išli po zvážnici. Prichádza prvé stúpanie dňa, vonku je relatívne teplo a vlhko, tak sa potíme. Po výstupe do východného Prašníckeho sedla sa vydýchavame a prichádza vytrvalý dážď a rovnako vytrvalé stúpanie na Veterný vrch. Niekto má v rukách paličky (a pochvaľuje si), niekto dáždnik (a nadáva), ktorý bol počas plánovania vyhodnotený ako plnohodnotná turistická výzbroj. Teplota klesá, vietor a dážď silnejú a heslo „za akéhokoľvek počasia“ teda dostáva novú podobu. Niekde pod Repišťom dážď ustáva, tak chvíľu oddychujeme, zjeme akožeobed, lebo radšej teraz, ako v daždi a vetre niekde na hrebeni. Opúšťame les a postupujeme po lúke smerom na Rybovské sedlo, kde sa prevaľujú dažďové mraky, ale miestami sa ukazujú výhľady na okolité hory a spodnú polovicu Krížnej – aspoň tí menej otrlí nevidia kam budeme šľapať. 300 výškových je ale fajn na rozbeh… Dá sa použiť aj traverz kade vedie cyklotrasa, ale my chceme byť čím skôr hore, lebo tam nič nevidno a to je ozaj super.

Celý hlavný hrebeň VF je v mrakoch, solídne fučí a tak len šľapeme smerom na Frčkov a Ostredok, nevidíme nič, tak len komentujem ako to tam vyzerá, keď je niečo vidieť. A že je veru na čo pozerať! Na (novom) Ostredku stretávame skupinku Čechov aj s dvoma deťúrencami, klobúk dole pred nimi. Nocovali na salaši Mandolína. Rýchlo postupujeme, lebo každý sa už vidí v chate pod Borišovom. Chceli sme nakuknúť do Mandolíny, ale v tej hmle sme je prešvihli. Pred Chyžkami sa začínajú mraky trhať a ukazuje sa oblina Ploská. Kúsok z nej nahryzneme, ale zvyšok si nechávame na zajtra – ideme po modrom traverze, kde mraky ustupujú a ukazuje sa aj Borišov a červená strecha chaty. Z traverzu sú krásne výhľady do doliny, križujeme prítoky Necpalského potoka, všade plno kvetov Blyskáča jarného, medvedí cesnak (ktorý u nás na dolniakoch už dávno odkvitol a ľahol na zem), strmé úbočia Ploskej nad nami, fakt by bola škoda tento úsek vynechať. Po chvíli sa pripájame na červenú značku a neúprosne sa blížime ku chate. Cestou ešte ideme skontrolovať Salaš pod Ploskou, ten je ale zamknutý. Posledný výšľap a stojíme pred chatou, tešíme sa na voňavý čaj a niečo na zahriatie.

Prvý deň je za nami, počasie bolo sychravo-jesenné, prešli sme nejakých 19 kilometrov za 6:15 čistého času, dávame sušiť oblečenie, ideme sa vybaliť na izbu, dávame si kapustnicu, čaj, pivko, posielame horko-ťažko SMS rodinám. Neustále sa mení zostava ktorá chce ísť hore na Borišov pre západom slnka, mne sa nechce obliekať ešte stále mokré oblečenie, tak leňoším na izbe. Po návrate skupinky ešte chvíľu debatíme pri svetle petrolejky, no a nakoniec sa poberiem na izbu a deň sa končí. Jedna skupinka hostí odchádza pred zotmením… tssst.

Deň druhý – (skorá) jar

chata pod Borišovom – Ploská – Rakytov – útulňa Limba – Nižná Revúca – Zvolen – Donovaly

V noci dobre nespím, vstávam skoro, nohy mám drevené ako Buratino, ale viem že Ploská mi ich opraví 🙂 Vonku zatiaľ na striedačku prší, je hmla a sneží, do toho občas výhľad na slnkom nasvietený Šoproň oproti. Tradičný bláznivý apríl (v polovici mája). Dávame si teda raňajky z vlastnej réžie, varíme čaj a popri tom hypnotizujeme počasie. Kým sa vymotáme z chaty, prestáva snežiť, mraky ustupujú a my vidíme mesto Martin, Turčiansku dolinu, občas vykuknú aj Martinky a Rakytov. Ešte obligátna fotka pred chatou a vyrážame dolu kopcom, aby sme hneď zase mohli šlapať do kopca, a to nie hocakého. Ploská je ozaj ploská, takže vrchol nevidno celý čas a keď konečne ste hore, nie je tam nič úchvatné 🙂 Zato ale vyzerá úchvatne a majestátne zo všetkých svetových strán, z každej trochu inak, ale svojou veľkosťou ohromí každého. Ohromné lavínové kotle, zvrásnené trávnaté svahy, kamenné polia, snežné polia… Podobný kopec ako Tlstá alebo Stoh, ktoré svojím menám tiež nezostávajú nič dlžné. Ale Houston hlási problém. Sadneme si teda do prístrešku v sedle Ploskej. Jeden z účastníkov píli všetkým uši a chce ísť najkratšou cestou k autu, po žltej. Sám. O deviatej ráno. Po tvrdej slovnej prestrelke, sľuboch o nepredstaviteľných krásach prírody pred nami, kruhových výhľadoch a žranici na Limbe. Ufňukanca presviedčame, tak zľavuje z požiadavky a že v sedle pod Čiernym kameňom uvidí či pôjde na Rakytov, alebo zbabelo zostúpi po červenej značke. Čierny kameň mám rád a páči sa mi prales kade vedie značka. Vyšľapaný chodník cez hrebeň ignorujeme, počasie sa umúdruje, tak si to užívame. Pod hrebeňom ani nefúka, je tam ozaj pekne, takže plačko ide bez blbých rečí. Minčol traverzujeme, lebo je tam jedno parádne kamenné pole a pekné úseky cez les, a to všetko za asistencie výhľadov na celú trasu čo sme už prešli, Revúce pod nami, Končitú a Zvolen nad nimi a dokonca vykúka aj Prašivá, Chochule a zvyšok NT až po Chabenec! Križujeme kamenné pole, odkiaľ je úchvatný výhľad do Veľkej Tureckej doliny, na salaš, úplná rozprávka.

Prichádzame do južného Rakytovského sedla a plačko už dokonca nechce ísť hneď k autu, ani traverzom Rakytova, ale priamo cez vrchol. Veď uznajte, to by bola ozaj škoda. Dávame si nejaké sladkosti, dopĺňame tekutiny a po krátkej pauze sa vyberieme v dvoch skupinkách na Rakytov cez povestnú skalnú bránu. Plačko chce asi urobiť rekordný čas, my v druhej skupinke sa flákame, kocháme, fotíme, lebo sa urobil výhľad od Krížnej, cez Skalku (nad Kremnicou), monumentálny Čierny kameň, vidno aj malofatranský Kľak, Martinky, Veľký Rozsutec, Veľký Kriváň, Veľký Choč, Nízke Tatry, Salatín nad Ludrovou… Dlho sa však nezdržíme, lebo sa tešíme na Limbu. Zostupujme do severného Rakytovského sedla kde ale nepokračujeme na Smrekovicu, ale odbáčame na žltú s vyklesávame najskôr lúkami, neskôr lesom. Po chvíli prichádzame k útulni Limba, ktorá je ozaj krásne zasadená do okolia, jazierko s rybami je super. Víta nás chatár Vojto, milý chlapík, ak debatíme, objednávame pivko a kapustnicu so pstruhom, ktorú práve premiérovo pripravil. Trochu ako haláslé, ale veľmi chutné, až tak, že Ľuboš si dáva dupľu. Sedíme, debatujeme, a moc sa nám veru nechce odísť. Limbu zaraďujem do súkromného zoznamu miest kam sa určite rád vrátim! Čas ale neúprosný, hlavne tlačí Kuba a mňa, lebo nás čaká ešte cesta na Donovaly, kde máme dojednaný nocľah v chate pod Magurou. Nakladáme teda batohy, lúčime sa s Vojtom a kotúľame sa do doliny, cez vyčistený polom, cez zvážnice s polmetrovými koľajami, okolo Teplého potoka, schádzame až na asfaltku, ktorá každému lezie na nervy. Prechádzame okolo peknej chatky a pokračujeme cez prielom Teplého potoka, počasie sa vylepšuje, otepľuje sa, až konečne schádzame ku horárni Teplé. Odtiaľ je možné ísť autobusom k autu (7 km po asfalte), ten ale ide za 20 minút. Pre Kuba a mňa to nemá význam čakať, tak chceme pokračovať popri ceste až ku lyžiarskej zjazdovke. Odchádzame ale spolu a kúsok pred Nižnou Revúcou nás obieha autobus 🙂 Pri krčme sa lúčime s parťákmi, tí nám držia palce k ďalšej ceste.

Tu by sa v prípade zlej predpovede počasia náš príbeh končil, ale na nás svieti slnko, šliapeme po zjazdovke do krutého kopca zo 651 m.n.m až na vrchol Malého Zvolena ktorý má 1372 m.n.m, takže 720 výškových. Výstup na Končitú si odpustíme, lebo sa nám už ozaj nechce. Úsek z Malého Zvolena na Zvolen je veľmi príjemný a stále je kam pozerať. Prejdená Fatra sa vzďaľuje a hrebeň NT sa približuje, vidíme vysnežené žľaby pod Chochuľami aj viac zasnežené hole pred Chabencom. Čaká nás už len nevyhnutný zostup do Donovalov, takže klesanie 420 výškových a ubolené kolená. Radšej by som to tuším dal smerom hore… Prichádzame ku kolibe/reštike a tešíme sa na obžerstvo, a máme vlastne šťastie, lebo je 18:00 a dnes majú otvorené len do 19:00. Hneď zadelíme pivo, polievku a halušky, ale máme čo robiť aby sme do stiahnutých žalúdkov niečo dostali. Ešte čaj, platíme a pokračujeme po chodníku okolo hlavnej cesty okolo Habakukov až ku spodnej stanici lanovky Nová hoľa, kde je chata pod Magurou. Otvoriť nám prišla kuchárka z Korytnice autom, lebo sme jediní hostia.

Dnes sme dali 26,5 kilometra 8:45 čistého času, kopu výškových metrov. Máme pre seba celú chatu, biliard, TV (s hokejom), ale my akurát tak rozvešiame oblečenie, zjeme nejaký keks, míňame hektolitre teplej vody v sprche a tuším o deviatej sme tuhí ako štolverky. Spíme nejako mizerne, ráno uvidíme aktuálnu predpoveď, pozrieme webku na Ďurkovej, teploty z meteostaníc na Chopku a podľa toho sa uvidí…

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *