Kopanice Považského Inovca a nočná návšteva na útulni

Lazy či kopanice, to bežne evokuje ľuďom okolie Myjavy, Podpoľania či Kysúc. Celkom veľa kopaníc nájdeme ale aj v centrálnej časti Považského Inovca, okolo Bezovca (Nová Lehota) a hlavne pod hrebeňom smerom od obcí Hrádok a Hôrka. O tých druhých ale inokedy. V piatok 15. septembra je sviatok a na štvrtok hlási SHMÚ výstrahu 2. stupňa pred nárazovým vetrom do 100 km/h. Na piatok hlásia dobré počasie, tak s Kubom extra rýchlo dohodneme plán – po práci autom na Bezovec, presun na Izbu a druhý deň cez Pánsku Javorinu a Dolné Zľavy do Doliny (časť Novej Lehoty) a po modrej cez Nový majer a ponad Dominovu kopanicu späť na Bezovec. Tajne dúfame, že na útulni nebude nikto, po poslednej skúsenosti s „Džontom“ ktorý sa tam prišiel len ožrať a vyspať.

Oba dni spolu – 34.88km, 1600m stúpanie aj klesanie

Auto na Bezovci opúšťame 17:10 a nestrácame čas, lebo už na vrchu zjazdovky vidíme melu nad Malými Karpatami a predpoveď hlásila príchod víchrice na 18:00. Kopírujeme červenú značku, fotíme a kocháme sa za Skalinami, kde je veľmi pekná lúka. To už ale vidíme náznak shelf cloudu a mierne zrážky (bez irónie). 18:11 pri kóte 624 (Súšava) sa brutálne zotmelo a začuli sme burácanie znejúce ako prilietajúci ťažký prúdový bombardér B52 🙂 Prinieslo to do lesa mrazivú atmosféru, myslím že sa mi chvíľu aj ježili chlpy. Ochladilo sa, začalo mrholiť a vietor nám burácal nad hlavami, 18:17 opúšťame značku a ideme traverzom popod Prieľačinu, smerom na útulňu Medvedica. Čerti sa naďalej ženia, nahadzujeme návleky na batohy. Po štvrť hodine prichádzame na miesto s výhľadom, a vidíme že už sa to pomaly končí (asi). Prechádzame okolo Medvedice, ale nezastavujeme sa. Zvyšok trasy po zvážnici sme krytý hustým lesom, takže sme ušetrení od vetra. Po 19:00 je už celkom tma, tak nahadzujem novú čelovku a mokrým lesom pokračujeme svižným tempom, lebo sme v tričkách a šortkách 🙂 Doslova pár desiatok metrov od Izby stretáme na ceste vysokú, ktorá mi trochu zdvihne pulz. Prichádzame 19:35, teda za 2:25 hodiny, 3:40 podľa Hikeplannera.

Očakávanie prázdnej útulne sa nenapĺňa, cítime dym a vnútri je svetlo. Aspoň je teplo – hádam tam nebude nejaká banda… Vnútri je len párik, pracovne ich nazvime Janko a Marienka. Janko vojak, Marienka podplk. policajtka, ale inak Janko fajn ukecaný a pohostinný, Marienka na to ako mám rád policajtov celkom fajn tiež. Núkajú jedlom aj domácou, my varíme večeru, Janko pridáva svoje ingrediencie, zalievame pivkom, slivkou, vodou… Zrazu vonku svetlo – traja bikeri, pripravení na všetko, osádzajú na prilby svetlomety domácej výroby (upravené cúvacie svetlo z kamióna) a poriadny accupack. Zdravia a odchádzajú. My pokračujeme v debate o všetkom, až na nás prichádza únava, tak sa nejako okolo desiatej poberáme spať – oni hore, my dolu. Kubo s našou rodinnou šelmou dole na prični, ja na hornej skladacej prični. Nemôžem zaspať, lebo plné brucho, až po krk. Nejako ale nakoniec zaspávam, až tu zrazu o druhej v noci svetlo, otvárajú sa dvere. Český biker, o tri triedy horšie vybavený ako prvá skupinka, dezorientovaný, pýta sa koľko je hodín a ako sa dostane na Panskú Javorinu. Kubo ho prehovára, nech zostane vnútri, vonku aj tak hnusne fučí a prší. A sú dve v noci… Típek hovorí niečo v zmysle, že sa tam má stretnúť s manželkou. Tak mu hovoríme kade ísť a on fakt odchádza. Potom ho vidíme ešte asi tri krát ísť okolo vonku, asi nemohol trafiť. Fakt sme si mysleli, že buď snívame, alebo to bol duch. O druhej v noci na biku, s obyčajnou čelovkou, v doznievajúcej víchrici, bez znalosti kde je a kam ide – to je také české… Zvyšok noci spím prerušovane, pijem vody ako ťava, Kubo prikuruje, spím len v trenkách.

Ráno sa nám nechce vstávať, ale vyzerá to že sa chystá celkom fajn deň, tak robíme raňajky a balíme, pred odchodom schádzajú aj Janko s Marienkou, lúčime sa a 7:45 vyrážame do neprebádaných končín Považského Inovca. Na úvod stúpanie po modrej, potom kúsok po rovnej časti hrebeňa cez malebný lesík a konečne výživné stúpanie na Sedlo pod Panskou Javorinou. Odtiaľ je to už len na skok na P. Javorinu, kde je pekná rozhľadňa, ako aj nový krytý prístrešok. Príliš sa nezdržiavame a tak začíname klesať 500 výškových metrov, prvá časť vedie lesom ošetreným LKTčkom… Kúsok pod smerovníkom Jamka je veľký sklad dreva a viacero ciest. Našťastie nejdeme po asfalte, ale zvážnicou až ku chatke Hubertka, kde sú nejakí zelení mužíčkovia. Hneď pod chatou je aj funkčný prameň. Po necelom kilometri prichádzame na lúku s ovocnými stromami, senníkom a čuduj sa svete, aj s malým pomníkom/pamätníkom SNP. Na mape od Shocartu je vyznačená aj nejaká budova, hľadáme, ale nič, ani len základy. Ani Freemap tam už nič neukazuje. Holt, svet sa mení. Pokračujeme lesom a strácame značku, čo si uvedomíme dosť neskoro, našťastie ale zvážnica sa na ňu čoskoro pripojí. Schádzame posledné výškové metre a dolu vidíme nejakú vodnú nádrž. Nie je ani na žiadnej mape, takže niečo nové. Má odhadom 20×20 metrov a slúži zrejeme na zachytávanie prívalových vôd. O kúsok ďalej vidíme v tieni lesa nejaké menšie jazierko, plávajú v ňom dokonca ryby, možno aj pstruhy! Za zákrutou je už horáreň Dolné Zľavy, odkiaľ pokračujeme mimo značky, po asfaltovej zvážnici smerom na križovatku s modrou, pod Smutným vŕškom. Neviem prečo je smutný, ale les naokolo bol pekný, len ten kopec. Na križovatke je ďalší sklad dreva, skladáme batohy a dávame si skorší obed, už máme v nohách takmer 11 km. Toto miesto poznám ešte z čias, keď sme na endurách križovali lesy a nebol to trestný čin…

Po obede pokračujeme zvážnicou až po bývalú horáreň Janiš, kde je aj funkčný prameň a magická horáreň s otvorenými dverami. Neváhame a púšťame sa do prehliadky (urban exploration). Masívne dvere a zárubne namaľované sviežou zelenou farbou, masívne drevené podlahy, steny vygúľané valčekom, zvyšky starého inventára… Schody na povalu aj do pivnice, kde v tme cez rozbité okno dovnútra prerastá vegetácia. Krásne a zároveň trochu desivé miesto. Na nocľah ako útulňu odporúča 9 z 10 scenáristov hororov 🙂 Dopĺňame vodu z prameňa (rúra) a pokračujeme v našej ceste za kopanicami. Kus po asfaltovej zvážnici a zvyšok cez les, až prichádzame ku ohradníku pre dobytok, nad Šindelkou. Je tam aj auto, aj dobytok, takže obývané! Prameň je zrejme v blízkosti domov, tak ho nejdeme preskúmať. Všade po okolí rastú ovocné stromy, na jeseň to tu musí byť šialene fotogenické. Po pár stovkách metrov vychádzame na lúky, kde je ďalšia samota, Čierna hora. Srdce ma bolí keď vidím chalúpku s rozbitou strechou… Tesne za ňou je ale zachovalý domček aj so stodolou, a na plote s tabuľkou „Zákaz vstupu, súkromný pozemok“. Žalúdky sú už prázdne, je tu poludnie, tak sadáme do trávy s výhľadom na hrebeň od Kostolného vrchu po Bezovec, kadiaľ vedie červená značka a kade pôjdeme aj my.

Po obede schádzame do Doliny, na jej lepší prieskum ale nezostáva čas, lebo ide na oslavu. Je tam ale živo, chalupy a chaty sú pekne upravené, všade ľudia. Z Doliny nás čaká stúpanie cez les rôzneho zloženia – borovice, potom buky a mix. Dávame malú foto prestávku, za obeť sme si vybrali mladý buk rastúci v machu 🙂 Po vytrvalom stúpaní vychádzame na lúku a vidíme prvé domy – Nový Majer. Ujo hádže za plot opadané jabĺčka, my sa ponúkame s tými zo zeme čo sú pri ceste. Ujko je hluchý ako poleno, ale hovorí že ráno chodia srnky vyjedať tie jablká čo prehádzal za plot. Prechádzame pomaly pomedzi domy, kde akoby zastal čas pred 30 rokmi. Na priedomí sa hrajú mačence, ľudia nemajú zavreté brány, majú tam srdcia čisté a vľúdne ako prúdy riek… Veľa kvetov, vzorné záhradky, ovocné stromy, orechy a potom stánok PNS „Bagetka“. Nejdeme sa pripojiť nad červenú značku pod lesom, ale ideme po asfaltke, ku ďalším domom. Pod nami sa vinie cesta a zopár domov  – Dominova kopanica. Pod ňou, trochu skrytá, usadlosť Dastín s výborným prameňom, kyselkou. Po pol kilometri prichádzame ku ďalšej usadlosti, bez mena na mape. Je tam jeden parádny starý ale obývaný dom, cez cestu ohrada s kozami a ovcami, pri dome šopa s torzom nejakého stroja. Dom ďalej je trochu modernejší, s tabuľkou „Pozor zlý pes!“. My máme so sebou Stafbullku, takže sa nebojíme, ale zlý pes vybieha! Také auparkovské malé čudo, čo vyzerá ako zmenšený čau-čau. Majiteľ sa ho snaží privolať, ale psíček nám hodný kus robí spoločnosť. Opustí nás, až keď my opustíme asfalt a ideme do finále po červenej značke. Zostáva nám asi 2.5km po zvlnených lúkach, s krásnym výhľadom na veľkú časť prejdenej trasy aj s jej kopanicami a na západe hrebeň Malých Karpát od Kamzíka až po Havranicu (a aj severnejšie), celé položené na považskej doske 🙂 Inak toto miesto je v mape uvedené ako Veselý vrch, čo je zrejme na vyváženie toho Smutného vŕšku, kde sme boli pred obedom. Na hlavnej ceste je SBSka a zábrana, dole v Novej Lehote natáčajú ďalšiu časť seriálu Horná-Dolná.

Ak by bolo o hodinku a pol viac času, dalo by sa ísť aj komplet po značkách, cez Topoľčiansky hrad a nič podstatné by sme nevynechali, za cenu cca 6km naviac. Ak by ste boli v týchto končinách, dá sa navštíviť Duchonka (priehrada, camp), priehrada Nemečky, Kulháň (super grilovano-údené pstruhy!) – ale to by som radšej absolvoval na bicykli ako pešo.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *