Novinky: Pridal som novú sekciu na webe - Turistika
Sitepoint logo

Mimo značiek po Považskom Inovci + uránová baňa!

S Kubom sme mali v pláne nejakú túričku s nocľahom a silno sme rozmýšľali kam ísť. Fatry a Tatry boli pod snehom, aj čerstvým, a nechceli sme výnimočne pokoriť nejaké rekordy, tak voľba padla na Považský Inovec s nocľahom na Izbe. Už sme tam išli z rôznych smerov, ale ešte nám niečo chýbalo do zbierky, tak sme sa rozhodli pre štart v Beckove a cieľ v Kálnici a dopravu verejnými prostriedkami. Ako by to ale bolo, keby veci fungovali… Mali sme ísť vlakom do Nového Mesta nad Váhom a odtiaľ autobus do Beckova. Rýchlik mal ale pred Trnavou meškanie 25 minút, takže by sme prípoj nestihli – lístky ale kúpené. Potom som objavil autobus do Piešťan a prípoj autobus do Beckova. Vrátil som úspešne lístok a Kubo v TT sadol na osobný vlak ktorý končil v Leopoldove (lístok do NMnV), v Lepolodove som ho čakal a rovno sme bežali na autobus do PN. Tak sme po chvíli nastúpili na druhý, do Beckova. Zatiaľ fajn.

Prišli sme pod hrad, kde predávajú aj lístky, kúpili sme niečo v malých potravinách a vydali sme sa na cestu po zelenej smer Selec. Túto trasu sme už absolvovali opačným smerom v októbri 2016 z Hrádockej doliny po žltej, okolo Medvedice. Hneď za hradom sa prechádza cez malebnú slivkovú alej, potom okolo pasienkov až do lesa. Niekde na polceste je zamknutá búda s krytou terasou, ktoré by sa dala použiť na bivak, či úkryt pred dažďom. Odtiaľ sa začína krátke výraznejšie stúpanie, aby sme prišli až po hranu Lazového vrchu, odkiaľ sa vyklesá na lúky nad Selcom. Tie sú celkom fotogenické, ale veselšie by to bolo na jar. Tu opúšťame zelenú značku a pokračujeme po lúke, aby sme vyšli niekde na hornom konci Selca. Po pár metroch nachádzame odomknutú lesnícku búdu aj s pieckou a zásobou dreva – tiež pekné miesto na nocľah či úkryt pred nečasom. Chceli sme pozrieť ešte nejaké skaly (Kamenná), ale vzdali sme to. Križujeme Klenkov potok a po chvíli prichádzame dolinkou do Selca, trochu nám to pripomína príchod do Muránskej Zdychavy .

Tam si naberám do fľaše vodu z jedného z mnohých prítokov, ktoré sú zvedené aj do rúr. Úplne na konci dediny vpravo, je pri potoku aj železitá kyselka ktorú si naberá domáci ujček. Tam sa vydávame ešte stále po asfalte do doliny popod Hradisko, až ku horárni Kondrút. Cestou som si dovolil využiť pohostinnosť latríny stojacej vedľa chaty za potokom 🙂 Kúsok od horárne je pozostatok lesnej železnice Selec – Trenčín, s jedným mostom. Jedná časť oporného múru je relatívne čerstvo odtrhnutá, a vidieť že sa železom šetrilo. Dokonca až tak, že tam žiadne nebolo. Po krátkej obhliadke sa púšťame do kopca po jednej zo zvážnic, a smerujeme kam nemáme – na Selecké kamenné more. Veľmi sa mi do kopca nechce, ale v princípe nie je moc kade inam ísť, tak odbočíme kolmo proti svahu a ideme na vec. Prichádzame ku tabuli o chránenom území 5. stupňa a stretáme prvé kamene, zatiaľ nič svetoborné. Po chvíli ale zbadáme vysoko nad nami skalné útvary a kráčame po skalách pokrytých sýtozeleným, mäkučkým machom, na ktorom sa perfektne sedí, lebo nebol mokrý. Fotíme a kocháme sa skalami nad nami. Pokračujeme vo výstupe a po chvíli sme tesne pod skalami, obchádzame ich z ľavej strany a hore sa nám núka perfektný výhľad, kopa skál a pokrútené stromy. Toto sme vôbec nečakali, tak si to náležite užívame. Vidno hrebeň od Inovca po Jakubovú a zopár krásnych lúk, skrytých v lese. Kubo trochu lozí po skalách, ja si sadám a prezliekam prepotené oblečenie. Dávame si tu studený obed a pokračujeme ku zelenej TZT ktoré je ozaj kúsok od tejto vyhliadky.

Po chvíli prichádzame na križovatku TZT a zvážnic kade vedie cyklotrasa. Odtiaľ nás čaká 400 výškových metrov stúpania a mne sa ale vôbec do toho nechce. Nejako uvarím Kuba a ideme teda po žltej cykloznačke, popod Inovecký prales, kam plánoval Kubo tiež zablúdiť. Nakoniec sa z toho vykľuje perfektná trasa s výhľadmi, zamrznutými potokmi ktoré stekajú z výšok spod Inovca. Núkajú sa nám aj výhľady na vyhliadku kde sme obedovali, ale počasie sa kazí, a tak žiadne extra diaľkové výhľady sa nekonajú a západ slnka je tiež asi vyriešený. Niekde pod kótou 896 sú na Shocart mape 3 skupinky skál, tak sa tešíme. Hľadáme, ale nič nenájdeme. Za to ale prechádzame smrekovým lesom a pripadáme si ako niekde na Poľane. Prichádzame na úložisko dreva, kde rozmýšľame či pokračovať po zvážnici smerujúcej dolu, alebo ísť po cykloznačke hore na hrebeň. Po pár metroch po zvážnici zmeníme názor a ideme na hrebeň, kde je dokonca aj zvyšok snehu a celkom chladno. Ideme takmer po rovine, až po Jakubovú. Odtiaľ ako na hojdačke kúsok dolu, kúsok hore, s výhľadom na lúky nad Kálnicou, až prichádzame ku poslednému stúpaniu na Vtáčí vŕštek. Miesto vskutku krásne, ideálka na bivak, napriek blízkosti komfortu na Izbe. Už sa tešíme na útulňu, ale v kútiku duše hryzie otázka, či tam nebude nejaký exot ako posledné razy… Neunúvame sa ani ísť po červenej na Tri boky a ideme po zvážnici dolu ku Izbe.

Z komína sa nedymí, nikto nikde. Hurá – i keď niekto prísť môže neskôr, ako napríklad český cyklista o druhej ráno, všakže. Zhodíme batohy, skontrolujeme stav útulne, prezliekame sa a ideme von chystať drevo na kúrenie, aj do zásoby. Popri tom zakúrime v piecke, nech je teplejšie. Po tom čo sa neexistujúce slnko pobralo za horizont, sa citeľne ochladilo, ale to už sme sedeli vnútri a varili ako o život. Slaninka, klobáska, cibuľa, parenica, paprika… Karimatku som nebral a spacák len letný – zima nebola, ale doska obitá kobercom veru pohodlná nebola. Viem aké to tam je, ale stále sa nepoučím. Piecka je super na varenie, ale na kúrenie to až také terno nie je, lebo rýchlo vyhasne. Týmto verejne ďakujem Kubovi z dolného poschodia, ktorý celú noc nespal a prikuroval 🙂 Ako (ne)spal Kubo vieme, ja som tomu tiež moc nedal, lebo pričňa tvrdá, najskôr teplo, potom zima, proste klasika. Prvý deň 22.7 km, 6:00, 1240+, 650-.Ráno varíme čaj, kávu, ovsenú kašu a iné dobroty a čaká nás oddychovka smerom do Kálnice. Chceme preskúmať okolie zvážnic, kde sú na mapách vyznačené nejaké prístrešky a budovy. Ešte trochu poupratujeme útulňu a vyrážame smerom ku modrej TZT, ktorá sa bude niesť v znamení klesania. Bukový les je krásne presvetlený, lebo je výrazne krajšie ako predchádzajúci deň. Značku opúšťame v sedle pod Polámaným vrchom, kde križujeme rúbanisko a schádzame zopár výškových metrov na lesnú zvážnicu. Prístrešky na mape sú kŕmidlá pre zver, teda žiadne použiteľné búdy pre nocľah, okrem jednej – to je veľký krmelec aj s hrudou soli na dolnom konci peknej lúky. Odtiaľ postupujeme okolo nejakej do svahu zapustenej stavby, asi niečo s pitnou vodou. Prichádzame na križovatku zvážnic, kade vedie aj žltá cykloznačka z Kálnickej doliny – tu stretávame trochu turistov seniorov smerujúcich asi na Izbu. Kúsok ideme pred nimi, lebo mapa tam ukazovala nejakú budovu, ale je tam prd a nie budova (minule sme tiež nič nenašli). Tak sa vraciame na križovatku a odtiaľ úplne vpravo z troch možností.

Po pár desiatkach metrov odkrývame lístím zapadnutú studničku, ktorú trochu vyčistíme. Odtiaľ je to už len kúsok na menší výrub, kde sú dve búdy, rovnaké ako boli nad Selcom, ale tentokrát zamknuté. Na Ostrý vŕšok to je len na skok, slnko príjemne hreje, tak si tam sadáme a dávame desiatu. Čaká nás ešte jeden kopec, bezmenná kóta cca 530 mnm asi pol kilometra severozápadne. Na naše prekvapenie je to úplne krásny kopec obrastený machom a skalkami, dokonca s ohniskom. „Ani tu nie sme prví“ 😀 Ak budú mať stromy listy, výhľad bude nulový, ale táto skorá jar bola super. Určite sa tam ešte ukážeme! Pokračujeme severne, chceme sa dostať na lúky ktoré boli vidieť z hrebeňa. Cestou míňame nejakú jamu, ktorá vyzerala ako závrt, alebo jama po mínometnej strele. Schádzame na lúku a padáme na riť!

Nádherná lúka, pozvoľna padajúca doprava, zľava ohraničená lesom, popretínaná remízkami, solitérne buky, brezy a zopár borovíc. Vľavo za lesom má dvojičku, ale na rovine. Ďalšie lúky vidno v pozadí, medzi Kálnicou a Beckovom. Schádzame kúsok nižšie a dojem kazí iba posed s výhľadom na funkčné napájadlo, kde sa voda tlačí asi meter vysoko nad zem, do kovových „umývadiel“, zrejme bez čerpadla, len tlakom vody vedenej niekde z väčšej výšky. Jediná chyba krásy, že by tu asi nebol nejaký mega východ či západ slnka, ale inak odporúča 10 z 10 kochačov. Dalo by sa po nej zísť až do Kálnice k bikeparku, ale my ideme ešte skúmať nejaké banské dielo, jediné zaznačené na mape Považského Inovca. Schádzame teda do doliny Prostredného potoka a hľadáme kde to môže byť. Nad potokom je nezvyčajne vysoký breh plný skál, ktoré by mohli byť halda. Driapeme sa hore a po chvíli nachádzame zavalenú šachtu. Popozeráme, ale „tudy cesta nevede„, tak hodíme na chrbty batohy a ideme do dediny. Ako Kubo neskôr vygúglil (1) a (2), šachta nebola zavalená, ale odstrelená a ťažil sa tam urán až do roku 1984! A jama na kopci pred lúkou teda asi nebol závrt, alebo prieskumný vrt. Odtiaľ teda už len zvážnica a pribúdajúce stopy civilizácie, čítaj „bordel všetkého druhu v jarkoch a v potoku okolo cesty„. Prechádzame okolo nejakej konskej farmy, ihriska až skončíme na hornom konci pri autobusovej zastávke, kde sa zakempíme a ja ešte zohrievam na variči guláš z konzervy 🙂 14.6 km, 3:50, 320+, 860-

Čo na záver? Izba je unikát medzi útulňami bez hospodára. Vtáčí vŕštek nad ňou je super na bivak s echt východom aj západom slnka. Sused Ostrého vŕška (pracovný názov „bezmenná kóta cca 530“) krásny kopček so špeciálnym genius loci, lúky nad Kálnicou sú TOP a uránová baňa ako pikoška na záver. Medzi riadkami to znamená, že nie len hrebeňovka poskytne turistovi to najzaujímavejšie.

PS: cestou späť dopravné trable nekončia – kupujeme lístok na vlak, nasadáme do rýchlika a česky hovoriaca sprievodkyňa nás upozorňuje, že tu neplatia lístky ZSSK, ale Arriva takže kupujeme ďalšie…

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *