Zdroj: http://mapy.hiking.sk

Korporátnici vedia čo je “bridge day” (pre neznalých, v utorok bol sviatok, zobral som dovolenku na pondelok), takže som si predĺžil víkend a s Kubom sme vypadli bivakovať do Bielych Karpát, ktoré boli u mňa stále bielym miestom na mape. Kvôli návratu okolo obeda sme trochu zmenili pôvodný plán a začiatok aj koniec sme mali v Červenom Kameni, nocľah naplánovaný pod holým nebom priamo na štátnej hranici pod kopcom s príznačným názvom Kaňúr. Trasu vybral Kubo, ktorý jej časť prešiel na bicykli, takže nás nečakal žiaden extrém, a išli sme z veľkej časti mimo značené trasy.Zaparkovali sme ako inak pri krčme a vyrazili sme rovno ku obecnému bralu, kde bol postavený máj. Ako ho tam dostali bola záhada, ale mali sme v pláne ju odhaliť. Kubo tam samozrejme musel vyliezť, veď tam ten máj hádam nedávali vrtuľníkom… V stúpaní sme mali za chrbtom už aj severnú časť Vršatských brál, pekný výhľad. V spodnej časti Červenokamenského brala fanatickí kresťania dynamitom vystrieľali umelú jaskyňu, kde umiestnili panenku Máriu. Nad bralom bolo také sedielko a vyšliapaný chodníček ku bralu. Kým som cvakal panorámu, Kubo začal liezť hore. Keďže jeho výstup bol úspešný, otecko dvoch malých detí nemohol zaostať a vydriapal sa hore tiež. Náročnosť II podľa UIAA, podľa Kuba ťažšie ako Gerlach, len teda výrazne kratšie 🙂 Bradlo má výšku 45 metrov a pohľad zhora je celkom na žalúdok. Čo tí fešáci dostali za stavbu mája by ma fakt zaujímalo. Západne od bradla je skalný hrebeň nazývaný Čínsky múr, Kubo chcel ísť tade, ale nakoniec som ho prehlasoval a išli sme rovno hore cez les a po chvíli sme prišli ku ďalšiemu bradielku, kam musel samozrejme tiež vyliezť. To som už vynechal, ale fotky odtiaľ sú pekné. Odtiaľ sme chceli pretraverzovať vrchol Červeného kameňa (641), čo sa nám nakoniec nepodarilo a dali sme to kolmo na vrchol bez výhľadov. Druhý vrchol tohto “bielokarpatského Vepora” sme pretraverzovali po západnom svahu a po prudkom zostupe sme dali pauzu na kraji veľkej lúky.Odtiaľ sme vyšli na zvážnicu v protiľahlom svahu Strachoňovca a traverzom sme cez krásny, pestrý a voňavý les prešli až na okraj lúky, odkiaľ bol super výhľad na bradlá a lúky pod Bielym vrchom. Po “nakochaní” až po okraj sme pokračovali zvážnicou cez les, ktorý má svoje kúzlo, vlastne aj celé Biele Karpaty. Lesy sú tam veľmi rôznorodé, miešajú sa listnáče, ihličnany, mladé, staré, nálety. V horúcom slnku poryvy vetríka prinášali do nosa nezameniteľnú vôňu topiacej sa živice z borovíc. Po asi jednom kilometri sme križovali potôčik, kde by sa určite dala nabrať aj použiteľná voda. Tam sme začuli aj zvuk motorovej píly a neskôr aj videli pilčíka. Moc sa teda nepretrhol, ale zase potešilo že sa robila výberková ťažba a všetky rúbaniská boli poctivo vysadené pestrou zbierkou drevín, takže tu bude silný a rôznorodý les. Od pilčíka nasledovalo výživné stúpanie a blížil sa čas obeda, čo vyústilo v poriadne teplo, potenie a škvŕkanie v bruchu. Na plochom vrchole boli nejaké výhľady na juh a východ, a po prašnej ceste sme pokračovali ešte kúsok až po Kobylinec, kde sme si dali zaslúžený obed.

Po obede sme pokračovali po zvážnici a na križovatke pri kóte 891 sme zatočili vpravo. Po možno 200 metroch sme uvideli “dieru” v lese a miznúci horizont. Čakalo nás tam strmé klesanie kde sme stratili 160 výškových metrov. Kubo spomínal ako tam skoro uvaril brzdy na bajku a skoro sa dôverne zblížil so zemským povrchom. Zo sedielka sme smerovali ku Hromádkovej, kde sa nám otvorili výhľady až ku Malej Fatre, krásne bolo vidno kontúry oboch Rozsutcov. Za Hromádkovou sme sa stočili vľavo a otvorili výhľady pre zmenu na Lúčanskú Malú Fatru a Strážovské vrchy – súčasne sme videli majestátny a svojim tvarom nezameniteľný Kľak, a na druhej strane masív Strážova. Nebyť Zrnovej (nad Lednicou), tak by sme to mali všetko cez celý horizont. Dobre vedieť kam ísť pre pekný výhľad. Trošku sme klesli po zvážnici, až sme prišli po križovatku lesných ciest, kde Kubo zahliadol v lese nejakú budovu. Čas nás netlačil, tak sme sa išli pozrieť. Asi 150 metrov od križovatky ciest bola v lese krásna poľovnícka chatka, zjavne funkčná. Pôvodná časť bola solídna, masívna drevenica, zboku ku nej pristavená druhá časť, celé zastrešené novou strechou s vlnitým plechom a voľne prístupným podkrovím, kde bol trochu neporiadok, ale prespať by sa tam dalo určite. Alebo len skryť pred nečasom. Pred chatou bolo aj sedenie (lavice so stolom), ohnisko, latrína. Prameň bol cestou len jeden, ale podľa mapy v okolí pramenia potoky, takže voda na varenie by sa tam mohla dať nabrať. Trochu sme si posedeli a pobrali sa ďalej.Pri Krivej Tuchyni nás čakalo stúpanie v úmornom teple, našťastie nebolo veľmi strmé, či dlhé. Na konci sme prišli na hranicu s Moravou a po pár metroch aj na vrchol Končitá. Tam sme sa rozlúčili so Slovenskom a naše kroky smerovali na Moravu, po červenej TZT. Výhľad sme mali na Horní Lideč, potom cez les po širokej zvážnici zdobenej obrázkami svätých snáď každých 100 metrov. Prišlo to, čo muselo, a to, čo som niesol so sebou od rána, skončilo pod statným smrekom. Ten ma za odmenu označil živicou… Po chvíli kráčania sme dorazili ku prístrešku kde mal byť aj prameň, ako inak, u svätého Václava. Asi sa domáci málo modlili, ale po prameni ani stopy a my sme boli už takmer bez vody. Pokračovali sme teda po značke a na kopčeku ležala príjemná samota “Požár”, kde sme zatočili a domácich sa spýtali na vodu. Tí nám nabrali vodu do camelov aj do fliaš a ponúkli lahodnú domácu, ktorá ani za mak nesmrdela, ani neškriabala v krku. Ešte aj kávu pani núkala, ale to sme akože prepočuli a pobrali sa ďalej. Nebolo ani veľa hodín a Kubo teda kul pikle, ako stráviť voľný čas a chcel vymyslieť nejakú obchádzku po zelenej a červenej do Nedašova a potom 5 km po asfalte do kopca. Jasné…Miernym klesaním cez les sme pokračovali na Pasecké lazy, odkiaľ sme mali krásny výhľad na Nedašovu Lhotu a okolité kopčeky – krásny kraj. V poslednom úseku vedúcom ku hlavnej ceste sme stretli pánka na štvorkolke v bežeckých Salomonoch a integrálnej prilbe na hlave. Spomalil, pokýval na nás a teplým hláskom sa spýtal: “Požááár?” Nevedel som že čo tým myslí. Ak by horelo, asi by išiel rýchlejšie… Ja som to pochopil ako otázku, či ide dobre na Požár. Tak som prikývol. Čudo. Prišli sme ku smerovníku “Nad Nedašovou Lhotou”, kde rástla košatá lipa, pod ňou lavička a obligátne kresťanské motívy – Ježiško nabitý na kríži a nejaké kahance. Tu sme zhodili batohy a ja aj tričko, otvorili tmavé pivko a počítali sme okoloidúce Škodovky. Zostávali nám do cieľa asi 2 kilometre, takže bol čas. Posedeli sme si tam snáď trištvrte hodiny – na naše pomery neuveriteľné. Lúkami sme sa presunuli až ku lesu, kde začalo kratšie stúpanie a tu sme sa pripojili zase na SR-ČR hranicu. Po chvíli sme zase opustili les a vyšli sme na lúku pod Kaňúrom, tam sme už začali hľadať miesto na nocľah. Dosť tam prefukovalo od východu, tak sme našli flek pod mladým dubom, z východu krytý húštinou. Pichli sme tam batohy aby ich nikto nevidel a išli sme hore na vrchol Kaňúra.Zo zvážnice bol pekný výhľad na Lúčanskú Malú Fatru, ale prešli sme aj priamo na najvyšší bod, odtiaľ sa ale žiadne extra výhľady nekonali, ani tam nebolo dobré miesto na bivak. Tak sme sa vybrali ku batohom a cestou sme zobrali nejaké drevo na zálesácky ohník. Kým bolo svetlo, rozbalili sme aj pelechy, nech nemusíme potme. Založili sme ohník, opiekli špakáčky, slaninku, vybrali paradajky, papriky, pivá a hodovalo sa. O trištvrte na osem sa začalo slnko výraznejšie skláňať ku obzoru a zafarbovať okolie, tak sme niečo pofotili a 20:15 slnko definitívne zašlo na kopce oproti nám. Hneď sa ochladilo a vietor neskôr v noci ešte zosilnel. Zatiaľ sme sa s plnými bruchami váľali pri ohni, no neskôr sme zaliezli do našich expedičných spackákov – Kubo a jeho legendárny Hannah (ako bol raz nazvaný, “spacák z OBI”) a ja Husky Zero, čo znamená že je v ňom zima ako keby bola vonku nula 🙂 V podstate len šušťák zvonka aj zvnútra a medzi tým trochu nejakej vaty (vraj 100g/m2, ale je to asi 10g). O jeho izolačných schopnostiach svedčí aj totálna zbaliteľnosť a mušia váha. Takže sme na seba dali všetko čo sme mali (a veľa toho nebolo, ale čiapka z buffky bola super). Ako som spomenul, celkom sa rozfučalo, a na nohy od kolien po ponožky mi bolo trochu chladno. Aspoň že Zero má sťahovaciu kapucu aj límec, tak som sa zakuklil ako polárnik. Prvý deň 24 km, 7:09, 1260+, 840-.

O kvalite a komforte spánku svedčí aj čas vylezenia zo spacákov – 04:20. Kubovi na jeho equipmente zomrel zips, takže si vrchný a spodný diel len preložil cez seba a priľahol tento provizórny spoj a tak bojoval až do rána. Raňajky sme sa rozhodli dať neskôr, spakovali sme veci a vybrali sme sa na cestu ku Vršatským bradlám. Takýto skorý štart mal veľkú výhodu v tom, že sme stretali množstvo zveri. Lane, líšky, zajace, divú sviňu ako skriňu… Kopírujeme štátnu hranicu a stále sa striedajú lúky a pestré lesy, fakt je to tam krásne. Pod Okršliskom opúšťame hranicu a pokračujeme po “červenej”. Les je tu už viac vyrúbaný a cesta rozbitá. Po ľavej strane je aj studnička, ale vodu by bolo treba nabrať hrnčekom, nie je zvedená do rúrky. Vyšli sme z lesa na kraj obrovskej lúky (s posedom, ako inak), niečo sme zase pofotili, lebo vychádzalo slnko. Odtiaľ to bolo asi pol kilometra na Brezovú, kde je kaplnka a taký “amfiteáter” z lavičiek, kde priaznivci 2000 rokov starej rozprávky mávajú určite nejaké žúrky. Vedľa kaplnky boli dva stany plné starších (ako ja!) moravákov, ktorí boli dosť  rozbití po večernej opekačke. Tu sme si uvarili kávu a dali raňajky, Kubo tradične atómové – kuskus, fazuľa, tuniak, sušené paradajky. Je tu aj pekný prameň vyvedený do rúrky a odteká do kovového válova. Kaplnka je pod Bielym vrchom, popod ktorý vedie aj zelená TZT, vyzeralo to z diaľky (prvý deň, spod Strachoňovca) úplne super.My sme ale išli smer Vršatské Podhradie, cestou je ešte jeden pekný prameň ktorý vyviera spod koreňov bukov, no nesmie chýbať ani kresťanská symbolika (1). Tu už vidíme aj pri ceste zaparkované autá, vidíme dva hotely a Vršatské bralá. Ako prvé ideme pozrieť hrad, je to iba zrúcanina s pár zachovanými múrmi. Stanuje tam česká rodinka a obďaleč ležia tri zakuklené osoby, z ktorých sa vyliahli strapaté slečny. Súčasťou je aj Horný hrad, kde je však zakázaný vstup. Idem nakuknúť len na kúsok, Kubo pokračuje až úplne hore odkiaľ sú “najkrajšie výhľady za celé dva dni!”. Nejako to už prežijem. Dávam si zatiaľ tyčinku. Potom križujeme asfaltku a ideme zase tam, kam sa nemôže, na bradlá nad obcou. Terén je drolivý, počasie sa kazí, ale zatiaľ neprší. Pred exponovaným úsekom sa otecko dvoch detí rozhodne počkať, a Kubo ide zase až hore, odkiaľ sú, čuduj sa svete, “najkrajšie výhľady” 🙂 A ešte aj kozy tam boli. Normálne biele kozy, žiadne kamzíky. Vidieť, že sú rodina. Pod východnou stenou bradiel vidieť vychodený chodník, len z miesta kde sme sa tam nedá dostať. Dohodneme sa teda na návrate na žltú TZT, popod Chmeľovú. Ani tam hore nakoniec nejdeme, lebo výhľadov bolo dosť a nemusím prísť domov na doraz. Cestou skontrolujem ďalší prameň v búdke a cez pekný lesík klesáme až na lúku, odkiaľ máme super výhľad na Červenokamenské bradlo a Čínsky múr. Potom už iba klesanie cez lúku až do dediny ku autu.Po zložení batohov a prezlečení sa ideme do miestnej krčmy, ktorá je napriek sviatku otvorená a štamgasti si dávajú svoje raňajky. Miestny čudák nesmie chýbať… má na sebe hokejový dres s menom Šatan. Krčma je ten najkvalitnejší retro oldschool, dojem kazí len nový sortiment ako Toffifee. Druhý deň 13.2 km, 3:52, 540+, 900-.

Čo záverom? Biele Karpaty stoja za návštevu, veľa krajinkárskych výhľadov, pekné skaly, veľký kľud a krásne, pestré lesy. Z mojej strany je tam ešte veľa čo navštíviť, BK začínajú predsa pri Skalici 🙂 Neviem ako je to s autobusmi do ospalých dediniek, ale minimálne okolo brál v severnej časti sa dá urobiť pekný okruh so štartom a cieľom v jednom mieste, keď sa ide autom.

(1) Možno ste si všimli moje rýpanie ohľadne kresťanských symbolov a viery všeobecne. Nie som nejaký extrémista, ale príde mi to trochu prehnané, každých sto metrov na strom nabiť drevenú skrinku s obrázkom, vztýčiť na každý kopec hliny kríž, všetko posvätiť, zadymiť kadidlom, klaňať sa… Je to ich voľba. Ale som za odluku cirkvi. Nemám chuť dotovať ich, obzvlášť ak má cirkev kvantum pozemkov a nehnuteľností.