Občas sa proste nenájde čas na niečo dlhšie, vyššie alebo náročnejšie, takže nastupujú abstinenčné príznaky. Rozhodli sme sa ich s Kubom vyliečiť bivakom na Marháte, ktorý kolega Juro premenoval na Nanga Marhat. Nemusím ani spomínať, že to bolo cez týždeň… V podstate cestou z Bratislavy som v Trnave zobral Kuba, doma batoh a zaparkovali sme pri rekreačnom stredisku Výtoky pri Moravanoch nad Váhom. Odtiaľ sme po zelenej vyšli na Krahulčie skaly, kde sú aj dve či tri jaskyne, zopár lezeckých trás až po náročnosť IX- UIAA, čo je niečo podobné, ako keď mucha sedí dolu hlavou na lustri 🙂 Prezreli sme si obe jaskyne, zjavne využívané aj na opekanie či posedenie pri ohníku. Kubo pri prehliadke vyplašil netopiera, čo som okomentoval, že sa netopier zľakol aký je Kubo škaredý. “Jasné, lebo netopier má popi*i zrak” zahlásil Kubo. “Áno, skoro tak ako krtko” zakontroval som 🙂 Celkom sme sa na tom pobavili. Skaly nad jaskyňami sú celkom nezvyčajne vysoké na Inovecké pomery. Určite sa sem oplatí zablúdiť v akúkoľvek ročnú dobu.
Veľká jaskyňa
Na vrchu skál, priamo na zelenej značke je aj pietne miesto, postavené na pamiatku zosnulého Vlada Plulíka, piešťanského rodáka, ktorý zahynul pod Broad Peekom. Prechádzali sme tade zopár krát, máme to cestou na “tradičný” Silvestrovský výstup na východ slnka na Marháte.Miesto je to vskutku magické, vo vzduchu vejú tibetské vlajočky s modlitbami a odkazmi, je tam lavička, pamätník aj lampášiky. Počas mrazivého Silvestrovského úsvitu má svoje čaro, a aj v tento horúci letný utorkový podvečer to bolo tiež super. Odtiaľ je to len kúsok ku smerovníku z roku 1987 a odtiaľ po červenej do sedla Gajda. Tu sa dá odbočiť na vyhliadku Visiace skaly, kde som doteraz ešte nebol. Cesta tam trvá zo sedla asi 15 minút, ale stojí to za to. Na juh sa zvažujúci, slnkom zaliaty svah, plný skaliek, teplomilných kvietkov a kvitnúcich Divozelov. Výhľad je od Tríbeča až po Malé Karpaty, samozrejme vidno Nitru aj s priemyselným parkom. V lete je rovina medzi Inovcom a Tríbečom rozdelená na pestrofarebné mnohouholníky polí, lúk, remíziek, ciest a dedín. Na vyhliadke nesmie chýbať obligátny kríž, ktorý upgradovali z dreveného na kovový. Pod ním je aj omnoho sympatickejšia skautská ľalia so spomienkou na Eduarda Kolníka. Samotné Visiace skaly sú dosť nenápadne skryté, a je ich lepšie vidieť v čase bez vegetácie. V od jari do jesene ale pozor, keď sa idete vyšťať na okraj lúčky, aby ste nespadli dolu 🙂
Visiace skaly
Vrátili sme sa do sedla Gajda a pokračovali kúsok do ďalšieho sedla, Trhovičná lúka. Ako sme sa neskôr dozvedeli, prechádzala tadeto významná stredoveká cesta a v týchto miestach si trhovníci aj vymieňali tovar, preto ten názov. V sedle je jednoduchý krytý prístrešok s ohniskom, kde by sa dalo ukryť pred dažďom. Po asi pol kilometri opúšťame zvážnicu a stúpame po hrebeni na Marhát. Cestou plno tzv. mastnej zeliny a pŕhľavy, miestami po prsia, takže “radosť”. Pekne vyštípaný od žihľavy sme to dobojovali do base campu pod rozhľadňou. Ako sme očakávali, boli sme sami. Zložili sme veci na “prízemie” rozhľadne a išli sme hore za výhľadmi. Zobrali sme si hore aj plechovičku piva. Od ideálu to malo ďaleko, ale bolo vidieť napríklad Kamzík a Strážov, i keď v opare. Rokoš bol ako na dlani, raz som tam už bol, ale chcelo by to repete. Pekný bol aj pohľad na Bojniansku dolinu nad ktorou bolo slovanské hradisko Valy. Pekne bolo vidieť aj Inovec (1042) s oboma vežami a na opačný smer zase Holý vrch (431) a Svrbickú plešinu pod ním. Nesmela chýbať ani vlnovka Malých Karpát, od Javoriny až po Kamzík. Na rozhľadni tradične prefukovalo, a vietor sfúkol moje na 3/4 prázdne pivo dolu, koľká škoda. Našiel som ho prázdne dolu pri kríži.
Západ slnka na Marháte
19:30 sme zliezli dolu a začali chystať oheň. Lenže vďaka početným návštevám bolo dreva pomenej, a to čo bolo, ležalo meter v tej mastnej zeline. Tak sme hľadali, nadávali ale nakoniec sme doniesli aj “pre ďalšie generácie”. Rozložili sme oheň, otvorili pivá a prišli aj dvaja ďalší turisti, nezávisle od seba. Keď bol oheň rozhorený a dobre naložené, vyšli sme ešte na rozhľadňu, či neuvidíme niečo vzdialenejšie. Hore ešte zostal jeden z dvoch turistov a pozeral s ďalekohľadom. Pustili sme sa do nezáväznej debaty, dal nám dosť vyčerpávajúce info o starovekom osídlení a kade viedli cesty cez hrebeň Inovca. Niečo sme vedeli, niečo tušili, niečo nové sme sa dozvedeli. Západ slnka bol super farebný, no výhľady na Alpy, či Fatru sa nekonali. Týpek zišiel s nami dolu a pokračoval v debate, no skôr to začínal byť monológ. Postupne privrdzoval a od medveďov prešiel plynule na poltergeisteov a utopené dievčatá v studni, čiernu mágiu a iné sračky. Musí byť obľúbený v kolektíve… Asi o pol desiatej sa pobral domov, tak sme sa vrhli na večeru. Taká opekaná slaninka na ohníku, to doma nenapodobníš! K tomu domáce paradajky, uhorky a pivko – paráda a balzam na ubolenú turistickú dušu s absťákom 🙂 Vietor sa aj tam dolu točil ako prd v gaťoch, tak sme boli riadne vyúdení. Potom sme začali riešiť leháro, ja som zvolil stôl v prístrešku a Kubo na zemi tesne podo mnou – jednak má lepšiu nafučku a za druhé, stlmil by môj prípadný pád zo stola.
Kubo sa kochá
Vyspal som sa celkom obstojne, nespadol som, ani neprišli medvede či poltergeisti. Len ten budík 4:15 bol aj na pracovný deň dosť skoro. Pobalili sme caky-paky, vyliezli na rozhľadňu, niečo pofotili a pobrali sme sa. 5:15 sme už boli na Trhovičnej lúke a o 15 minút neskôr na pietnom mieste. Slnko vychádzalo priamo za ním a vznikli tam pekné fotky a hlavne tam bola znovu super atmosféra. O ďalších 15 minút sme boli pri aute, nikto ho nerozbil, neosral ani inak nesprznil. Kuba som vyložil v Trnave a ja som išiel rovno do práce, kde som dal sprchu a prezliekol sa do civilu. Ten budík bolo celý deň cítiť, ale spomienka na slaninku mi zase zlepšila náladu.
Čo na záver? Nepodali sme žiadne extrémne výkony, ale užili sme si príjemný večer v blízkych kopcoch, dozvedeli sa a uvideli niečo nové. Takéto niečo by malo byť povinné aspoň raz za mesiac! 🙂
Celý album na Google Photos.