Novinky: Pridal som mapku kľúčových slov pre ľahšiu navigáciu na obľúbené lokality
Sitepoint logo

Štiavnické vrchy tenkrát poprvé

S Kubom sme chceli využiť možnosť ísť niekam na túru, ale počasie, teda hlavne podmienky boli mizerné. Nad 1000 metrov zvyšky snehu a čľapkanica, pod 1000 blato… Po ťažkom rozmýšľaní sme sa zhodli na Štiavnických vrchoch, kde sme dúfali aspoň v nejaké výhľady a lúčne úseky. Keď sa tak zamyslím, v Štiavnických som bol len raz, aj to v minulom tisícročí 🙂 Zo školy, na Počúvadlianskom jazere a Sitne.

Naša trasa, mapa zdroj https://mapy.hiking.sk

Naša trasa začínala v sedle Červená studňa, nad Banskou Štiavnicou. Nebolo sa kam veľmi ponáhľať, tak sme vyrazili asi okolo desiatej ráno a naše kroky viedli po červenej na Paradajs a ku krížu s výhľadom a odtiaľ na Tanád. Cestou sme mali aspoň aké-také výhľady na Štiavnicu a Hodrušské jazerá, kde je aj Salamandra rezort. Najďalej sme dovideli na Ďumbier a Besnú, nad Králičkou – necelých 80 km. Pod Tanádom sme vyrušili nejakú zver, ktorá tam robila poriadny hluk, ale nevideli sme ju. Tam sme zišli vlastne až ku vrcholovej stanici vleku nad Salamandrou. Odtiaľ nasledoval lúčnatý úsek ponad Štiavnické Bane, až ku Kanderke, kde je starý salaš, vhodný na zbúranie, ale na nocľah asi ťažko.

Kerling od Kanderky

Odtiaľ sa nám ukázal aj výhľad na lúky oproti, nad Banskou Hodrušou, a vlastne aj na lúku Kerling, kde sme plánovali nocovať. Odtiaľ sme išli peknou otvorenou krajinou, okolo Plesa (wau), až po osadu Kopanice – Baňa. Sprevádzal nás aj výhľad na majestátne Sitno. Pred ňou nás upútal pekný trávnatý kopec Hrb, popod ktorý pokračuje červená značka. My sme ale zišli na žltú a vyklesali hlboko do doliny, až na hlavnú cestu vedúcu cez Hodrušu – Hámre. Cestou sme obišli jednu chalúpku s banským dielom, žiaľ, nedalo sa nakuknúť, lebo bola čiastočne zatopená.

Jeseň ako z rozprávky, ale dobre, pomohol tomu aj Photoshop 🙂

Asfalt nám veľmi nevoňal, tak sme nešli po ceste až po odbočku na zelenú značku, ale odbočili sme na cyklotrasu č. 2575 – úprimne, prvá časť bola fakt nezmysel pre bicykel, to jedine tlačiť. Celá trasa až po zelenú nebola ničím výnimočná, snáď len tým, že sme si dali na slniečku v závetrí obed 🙂 Neskôr sme sa pripojili na zelenú značku, celý čas sme išli lesom, až sme okolo 16:00 vyšli na lúke Kerling. Trochu sme sa tam poobzerali, pohľadali prameň, vyčistili a upravili ho a nakoniec sme sa pobrali ku “baru” na Kerlingu, kde sme mali v pláne nocovať. Zjedli sme večeru a so slnkom sa rozlúčil aj posledný náznak tepla, tak sme sa poobliekali a rozhodli sa urobiť malý ohník. Naša snaha ale nebola korunovaná úspechom. Oheň horel len pokiaľ sme fúkali do pahreby, a potom len živoril a zhasínal, holt, pršalo veľmi často a aj na pohľad suché drevo bolo dosť vlhké… Tak sme to nakoniec pragmaticky vzdali a zaľahli do spacákov. Noci sú na jeseň mega dlhé, takže sme sa snažili zaspať čo najneskôr, čo býva v takýchto situáciách asi o deviatej večer.

Podvečer na Kerlingu

Druhý deň sme mali dve možnosti ako sa dostať ku autu, ale keďže počasie bolo také ako celý rok, vyšlo to na priamy presun po modrej značke. Šupli sme do seba raňajky a pobrali sa na cestu. Prostredie je tam pekné, my však nemáme veľmi v obľube zvážnice a šotolinové cesty, tu bola veľká časť zrovna po takých cestách. Roztrúsené usadlosti a zvyšky záhrad (ovocné stromy) ale vytvárali peknú kulisu, pomaškrtili sme si aj na jabĺčkach. V dolinách bola aj mierna inverzia, slnko ale iba slabučko presvitalo cez nasúvajúcu sa nízku oblačnosť. Cestu lemovali tony húb všetkého druhu, ale zver sme nevideli žiadnu. Pred križovatkou so žltou TZT sa nám naskytol krásny pohľad na slnko presvitajúce cez mraky a koruny stromov, nad ktorými krúžili vtáky. O kúsok ďalej ďalší výhľad, ale trochu menej romantický – v kopcoch cez dolinu sme videl z hmly vystupovať hrad Marcus, repliku stredovekého hradu, niečo na štýl podnikateľského baroka, či post-totalitnej demokracie balkánskeho typu 🙂 Čo nevidieť sme prišli pod Cukmantel a odtiaľ cez poriadne blato sme sa dostali na asfaltku z Hodruše ktorá nás doviedla miernym stúpaním až ku autu.

Divadlo Príroda

Zhrnutie bude také rozpačité – každý deň strávený v prírode je super, táto trasa ale bola na náš vkus asi veľmi blízko civilizácie a chýbala tam divočina a výhľady neskazené civilizáciou. Viem si to predstaviť asi skôr na MTB bicykli, síce by sa aj tlačilo a nosilo, ale dalo by sa to celé urobiť s prstom v nose za pár hodín a bolo by to asi zaujímavejšie. Spolu to bolo za tie dva dni 29 km, a asi 1100 výškových metrov. Jediné šťastie, že aspoň prvý deň sme si užili parádne jesenné farby a aj relatívne málo turistov. Keď prejdem ostatné trasy ktoré mám na to-do liste, tak dám Štiavnickým vrchom určite ešte šancu. Niekedy okolo roku 2040 🙂

2 komentáre: “Štiavnické vrchy tenkrát poprvé

  • Mám k tomu len jedinú poznámku: Maximálne ma nezaujíma, čo si nejaký namyslený turista myslí o Štiavnických vrchoch. Všetci ktorí plánujete ísť touto trasou, nenechajte sa zastrašiť týmto príspevkom. Každá jedna turistická trasa, ktorá ide cez ŠV. vám poskytne nezabudnuteľné zážitky. A netreba čakať do roku 2040, kľudne aj hneď teraz v 2021 ???

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.