Novinky: Pridal som mapku kľúčových slov pre ľahšiu navigáciu na obľúbené lokality
Sitepoint logo

Muránska planina na pohodu

Takmer vždy keď rozmýšľam nad lokalitou nejakej viacdňovej túry, zvažujem Muránsku planinu. Je tam krásne, je tam kľud, takmer žiadna vybavenosť – kto tam ide, asi vie prečo to robí. Tento krát mi spoločnosť robili Lucia a Čečo, takže som zvolil menšie porcie kilometrov a prevýšení – a vôbec mi nevadilo, že takmer celú trasu mám už prejdenú. Väčšia časť pri parádnej 4-dňovke s Kubom, menší kúsok s Martinom pred rokom, z Tisovca. Plán bol jasný – autom do Muráňa, Hrdzavou dolinou na Nižnú Kľakovú, odtiaľ cez Sivákovú na Burdu prenocovať. Druhý deň cez Stožky, Kľakovú, Studňu až na Maretkinú a ku Poludnici, prenocovať kde sa podarí. Tretí deň oddychovka, na hrad Muráň a dolu do dediny.

Zdroj: https://mapy.hiking.sk – prejedná trasa

Plán sa všetkým páči, vo štvrtok ráno vyrážame a tešíme sa na príjemnú akciu. Do Muráňa cesta dlhá, na miesto prichádzame okolo 10:30, ale svetlo je dlho a nikam sa neponáhľame. V miestom pajzli lokále dávame štartovacie pivko, Čečo ide na keramické WC a potom sa vyberáme smerom do Hrdzavej doliny, ktorú som doteraz iba videl z Poludnice. Na poslednej ulici nás zdržiava pánko, ktorý nakoniec má nejaké väzby na Hlohovec, takže svet je ozaj malý. Za dedinou vedľa cesty sú drevené vyrezávané diela – ruky, a trochu neskôr aj veľké kryté sedenie pre turistov. Kto by ale oddychoval tak skoro? Stúpanie sa začína s príchodom do lesa, popri potoku. Cesta je šotolinová, zjazdná aj na Lamborghini. Asi po pol kilometri nám cestu spestrí obrovská skala, ktorá vyzerá akoby mala už-už spadnúť na cestu, preto ju okoloidúci “podopierajú” paličkami 🙂 Pridal som sa…

Spadne? Nespadne? Radšej to podopriem…

Po asi trochu ďalších kilometroch sa dostávame ku chatke a priľahlým budovám patriacim lesným robotníkom, je tu aj prameň. Odtiaľ je to už len kúsok na križovatku lesných ciest kde stretáme jednu dodávku a potom už len strmejšie po horšej ceste. Za kamenistým chodníkom s veľkými lopúchmi strácame značku, čo zistíme samozrejme až po nejakom pol kilometri. Nasleduje výstup kolmý na vrstevnice o zvážnicu vyššie… Tam sa terén vyrovnáva a stúpame už len miernejšie po kvalitnej zvážnici ktorá vedie až na Nižnú Kľakovú. Cestou sú pekné výhľady do doliny ktorú sme prešli. Čoskoro sme ale na Kľakovej, skladáme batohy, sušíme tričká a dávame si obed, sú necelé tri hodiny popoludní. Dúfal som, že tu stretneme muránske kone, ale ani tento krát som nemal to šťastie. Po výdatnej pauze (snáď hodinovej) pokračujeme po jedinom úseku ktorý som ešte nešiel – po Sivákovú.

Naša zostava niekde na polceste zo Sivákovej na Burdu

Hneď za lúkou veselo znovu odbočíme nesprávne doľava a po zistení (zase pol kilometra) nasleduje presun na značku, tentokrát smerom dolu 🙂 Na Sivákovej sme raz-dva, odtiaľ to už poznám, takže ideme väčšinou dolu, ale občas aj hore po zvážnici. Cestou sa začnú ukazovať výhľady na Stožky a neskôr aj Nízke Tatry v pozadí a oholený Vysoký vrch nad nami. Tentokrát si dávam pozor na nenápadnú odbočku červenej značky, inak by sme zase zišli z trasy ako minule s Maťkom. Na Burdu prichádzame o piatej, skladáme batohy a objednávame si pivko a polievku. Potom už len pripraviť pelechy a ďalej posedávať a debatovať – vonku, neskôr vnútri pri pive a kartách. V jednej chvíli dostávame záchvat smiechu a tečú nám slzy a nevieme prestať. Až nás bruchá a líca boleli 🙂 Vonku sa mračí, ale predpoveď hovorila že pršať nemá. Počasie ale zrejme predpoveď nepozeralo, takže výdatne pršalo celú noc – a Čečo chrápal ako o život.

Oboje Tatry ponad Muránsku Planinu

Ráno je ako vymenené, dážď je preč, ale mraky sa ešte trochu prevaľujú v dolinách a bude určite poriadne vlhko, takže po výdatných raňajkách si dávame síce krátke nohavice, ale ku nim aj návleky. Ďakujeme a lúčime sa s chatármi a ideme smer Stožky. Na tému “tu nie sú medvede” nachádzame čerstvú odtlačku mladého medveďa kúsok nad sedlom Burda. Chvíľu potom sa nám naskytne krásny výhľad na hrebeň Nízkych Tatier a za nimi Vysoké Tatry, lúky plné kvetov. Z lesa schádzame na Randavicu, lúku nad Stožkami, kde je aj útulňa Randavica (všetko naporiadku). Ku horárni Stožky je to kúsok dolu cestou, je tam fakt parádne, mať možnosť tam týždeň pobudnúť, motať sa po okolí, čítať knihy pri petrolejke…

Čečo na vyhliadke Skalnej brány, dávam do pozornosti hi-tech outfit 🙂

Pokračujeme po žltej a spomínam ako sme tam s Kubom zle odbočili – a čuduj sa svete, aj my pokračujeme po ceste a bolo treba odbočiť doľava ku lesu. Len chvíľu si užívame mierne stúpanie, potom nasleduje fotenie križiaka v sieti a prudké stúpanie lesom. Tam niekde sme sa s Kubom pripojili po našom blúdení a kolmom stúpaní. Tam kde sa značka prudko stáča vpravo si dávame lepší pozor – aby sme po minúte zase zišli z trasy 🙂 ide nám karta. Ďalšie stúpanie pokračuje až ku TIM Pod skalnou bránou. Minule sme tam s Kubom žiadnu bránu nenašli, dnes sme si preto dali záležať. Batohy sme zavesili na stromy a naľahko sa vybrali na vyhliadku. Pozrel som do mapy a bol na nej chodník popod vyhliadku. Je aj celkom výrazne vychodený, tak nebol problém nájsť mega skalnú dieru a relatívne malým oknom úplne dolu. Nedalo sa to ani poriadne vyfotiť, lebo to bolo príliš veľké a blízko od nás. Pokračovali sme ešte ďalej a skúsili sme vyliezť na vyhliadku zozadu. Vyliezli sme hore, ale bola to iba nejaká vedľajšia skala a nebol tam žiaden prechodný hrebeň, takže spiatočka okolo skalnej brány a potom hore na vyhliadku kde sme si dali pauzu. Moji instargamom postihnutí parťáci spustili foto-orgie a ja som len nechápavo pozeral. “Tak ma vyfoť, zľava, iba pol hlavy, teraz od chrbta, ešte jednu…” A to majú tak ako ja, štyridsiatku na krku 🙂

Pásla kone na … Nižnej Kľakovej

Od Skalnej brány to je kúsok lúkou a potom stupák lesom, dosť podobný Čertovmu žľabu v Malých Karpatoch. Studničku sme obišli, lebo vodu sme mali a na Studni sme chceli dotankovať. Niečo po dvanástej sme prišli zase na Kľakovú a dali pauzu, okoloidúceho chlapíka sme sa pýtali na kone a potešil nás, lebo boli kúsok odtiaľ a mali tam čoskoro prísť. Tak sme posedávali, maškrtili a čakali. Inak latrína na Kľakovej je plná po okraj, bolo by načase ju vyčistiť… Času sme mali dosť, tak to nebol problém. Naveľa kone prišli a bol to veru silný zážitok! Asi zo tridsať Norikov muránskych, rôznej farby a veľkosti, chodili okolo nás, nerušene sa kŕmili, fŕkali a trpezlivo znášali naše ochkanie a fotenie. Niektorí mali aj zvonce ako kravy, aby zrejme pastieri lepšie vedeli kde sa motajú. Potom sme sa osmelili a pohladkali ich a ponúkli trávou z rúk 🙂 Pozerám teraz na fotky, a vydržali sme pri nich pol hodinu! Naše kroky smerovali na Muránsku studňu, okolo jednej peknej vyhliadky niekde pod Kľakom. Perfektný výhľad na Hrdzavú dolinu, Muráň či Revúcu, ako aj lazy nad Muránskou Zdychavou, Kohúta či Stolicu.

Vyhliadka niekde pod Kľakom

Na Studňu sme dorazili o pol tretej, vybrali sme sa najskôr pozrieť Ľadovú jamu (s Kubom sme ju tiež obišli) a dali sme si aj obed na chate kúsok za jamou. Po chutnom obede a návšteve latríny sme dočapovali vodu tak, aby sme mali na večer, noc aj ďalší deň. Svižným krokom a miernym klesaním sme bolo čoskoro na Maretkinej, tam sme popozerali kde prespať a potom rovno na Poludnicu. Pri mojej prvej návšteve vo mne Poludnica nechala hlboký dojem, zaradil som ju teda na miesto číslo jeden v mojom pomyslenom rebríčku miest kde mi padla sánka až po zem. Bol som v očakávaní, aké to bude na druhý raz. Bolo len päť poobede, ale atmošku to malo správnu, páčilo sa aj Lucii a Čečovi, nasekali tam obaja po 100 fotiek. Ja som sedel a kochal sa 🙂 Vrátili sme sa na Maretkinú, dali večeru, dopili Čečov rum z plastu. Pred siedmou prišiel horár a skúšal som nás dostať do vnútra prespať, lebo aj na Burde na nás chatárka žmurkla, že nás možno prichýli.

Večerný pohľad z Poludnice

Medzičasom išla okolo sama mladá slečna, tak sme ju pozvali ku nám prisadnúť. Dozvedeli sme sa, že boli traja, dvaja chlapi sa spili na Veľkej lúke, prešli ešte kúsok a teraz nevedia prísť na Maretkinú. Nakoniec ich horár bol zobrať na aute a všetci sme skončili v horárni pri čaji a družnej debate. Z nocľahu nakoniec nič nebolo, lebo zobral dovnútra tú trojicu, my sme prešli okolo rampy na druhej strane cesty a skončili na verande lesáckej chaty, ale dobre bolo aj tam. O deviatej večer sme si dali repete na Poludnicu, kochali sme sa hviezdnou oblohou a svetlami “civilizácie”, až kým nám toto divadlo neprekazil vychádzajúci mesiac. O pol jedenástej sme sa zakuklili a zaspali. Pobavila fotka v spackákoch – dva našuchorené páperové a Čečo ako mŕtvola zakrytá čiernou plachtou, ktorá kopírovala obrysy tela 🙂

Poludnica ráno, to malo fakt grády!

Ráno o pol siedmej som sa sám vybral znovu na Poludnicu a až vtedy to bolo to pravé orechové! Mäkké ranné svetlo, dlhé tiene, hmla v dolinách. Urobil som pár fotiek a potom som len ticho sedel a nasával atmosféru prichádzajúceho dňa. Z rozjímania ma vytrhla Lucia, podľa fotiek som zistil, že som sa tam kochal pol hodinu 🙂 Tak sme sa tam ešte chvíľku zdržali a pobrali sme sa naspäť za Čečom. Ten sa už medzičasom stihol pobaliť, tak sme dali raňajky a pobrali sa ďalej. Trojica zo včera už bola tiež na nohách, mali aj psa a ten síce šteňa, ale asi 50 kilové – obľúbil si najviac Luciu a svoju náklonnosť prejavoval slinením, skákaním a olizovaním. Mať pištoľ, tak ide dole… A to mám zvieratá rád – horšie je to so sprostými ľuďmi. Čo je to za rozum, že si invalid kúpi takého psa, ktorého nevycvičí a ani nezvláda… Škoda reči.

Chata Zámok pod Muránkym hradom. Ten Ytong by som oželel…

Po deviatej ráno sme už boli na Veľkej lúke, vzadu pri žrebčíne boli aj kone, ale aj dopravné značky a obchádzka vodou strhnutej cesty z Muráňa na Prednú horu. Odtiaľ naše kroky viedli po modrej značke a tam kde sme s Kubom minule už nemali chuť/sily/čas na prehliadku hradu a zišli sme na žltú značku na Šiance, my sme tentokrát išli na chatu Zámok a na Muránsky hrad. Chatu prerábajú, ale akosi stráca historický ráz oproti fotkám… Odtiaľ to je na hrad kúsok, ale za to riadne strmo hore. Vstup do hradu je cez zrekonštruovanú bránu s vežou, vnútri jeden pán aj pracoval a neskôr sme stretli aj pár mládežníkov na túre. Hrad je dosť veľký a na zopár miestach poskytuje aj pekné výhľady. Z drevenej vyhliadky na južnom cípe bol panoramatický výhľad na bralá Cigánky, Muráň, Hrdzavú dolinu a Poludnicu. Na východnej strane bola vyhliadka na hrebeň Stolických vrchov (Stolica, Kohút…), Sysliu lúku hlboko pod nami a z lesov vykúkal aj kaštieľ Predná hora.

Panoramatický výhľad na juhozápad z Muránskeho hradu

O desiatej sme sa pobrali z hradu a pokračovali vytrvalým klesaním do Muráňa. Cestou sme stretli množstvo turistov, alebo skôr výletníkov (podľa oblečenia), mali zrejme nejaký organizovaný výstup. Po hodine sme sa dostali do centra Muráňa, nakúpili Muránske buchty, zosynchornizovali Stravu 🙂 Potom už len cesta späť, zastávka v sedle Zbojská, bohatý obed a dlhá cesta domov. Všetci sme boli spokojní s akciou, ako som spomínal, vôbec mi nevadilo vidieť to čo som už viac krát videl, lebo Muránska planina je u mňa istota. Poludnica nesklamala ani tentokrát, a koníky na Kľakovej ako čerešnička na torte. Na záver len pár čísel – prvý deň 19 km, 5:15h, 980+, 370- ; druhý deň 19 km, 5:40h, 710+, 730- a tretí deň 10.2 km, 2:55h, 150+, 720-.

2 komentáre: “Muránska planina na pohodu

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.