Rok 2020 bol zlý vo všetkých ohľadoch – či počasie, čas na aktivity v prírode, obmedzenie kvôli korone… Ale ak bola možnosť vypadnúť von, skúsili sme to. Sobota 28. november bol jeden z týchto pokusov. Predpoveď hlásila dosť silné mrazy nad 1000 metrov, takže sme chceli niečo, kde bude oheň a jedlo, vďaka obmedzeniam otvorených prevádzok sa výber zúžil na útulne s hospodárom. A keďže Limbu vo Veľkej Fatre máme celkom radi, bola otvorená a mala ešte nejaké voľné miesta, tak sme sa rozhodli ísť tam. Mala to byť rýchla dvojdňovka, teda príchod na Limbu po zotmení, ideálne so západnom slnka na Rakytove, večera, nocľah a raňajky a zostup ku horárni Teplô.
Auto sme zaparkovali pri horárni Teplô, rýchlo sa prezliekli a dobehli ku hlavnej ceste, kde mal za pár minút ísť autobus smerom do Vyšných Revúc – stihli sme to “v pohode”, rozumej jedna červená na semafore a nestihli by sme 🙂 Od obchodu pri cieľovej zastávke sme už vyrážali dvoma z troch možných smerov, teraz sme zvolili žltý chodník do sedla Ploskej. Nástup je hneď ostrý a nepoľavuje asi kilometer. Prvé výhľady nám ukážu strmé bralá Čierneho kameňa a žiarivé zlatisté svahy kopca medzi Minčolom a Rakytovom. O 13:00 prichádzame ku dvom salašom Mogury, kde si dávame pauzu na slnku a skontrolujeme objekty. Nie je to Grandhotel, ale ak by bola vonku psota, tak by sme bozkávali podlahu 🙂 Celý ľavý horizont zaberá Ploská, ale neskôr aj hrebeň Fatry až po Krížnu. Nad salašmi končí už bukový les a začínajú hole so smrekmi. Tu stretávame zopár ľudí, vlastne aj celou cestou hore sme stretli pár skupiniek. Radosť mať takéto kopce “za domom”.
V prístrešku v sedle Ploskej si dávame ešte tyčinku a fotíme, je tam dosť zima. Niečo po 14:00 sa pohýname ďalej, ponáhľať sa nemusíme, ak nechceme na Rokytove čakať na západ slnka hodinu. Pred nami sa týči Rakytov a pod ním Minčol (jeden z tisíca – je ich toľko ako Kľak-ov), a my smerujeme do pralesa pod západným svahom Čierneho kameňa. Miestami by sa zišli aj retiazkové mačky, lebo je tam veľa pramenísk a keď nemrzne, bývajú tam bažiny. Zo sedla za Čiernym kameňom sa ide lúkou a pri obzretí za seba už vykukne aj Borišov a Ploská z inej strany. Na východe vykuknú z mrakov Nízke Tatry a na juhu more inverzie a vyčnievajúce kopce. Nie je to až také tragické ako sme čakali, lebo vlastne aj svieti slnko, čo dobrý predpoklad pre jeho západ 🙂 Na to aký je kalendári termín, tak snehu je na zaplakanie, len vrchol hrebeňa NT je trochu pocukrovaný. Pretraverzujeme Minčol, vlastne sme ho inak nikdy ani nešli (zimná trasa hrebeňom, ani traverz po západnej strane) a pricházame ku bezmennému kopcu ktorý sme videli pekne nasvietený niekde pod salašmi Mogury.
Kúsok pred južným Rakytovským sedlom si dávame zase pauzičku, a potom zahájime stúpanie na vrchol. V jednom momente sa mi podarí skvelá kompozícia – kríž na vrchole Čierneho kameňa je akoby na línii hrebeňa Veľkej Fatry niekde pred Frčkovom a do toho sa klesajúce slnko prebíja riedkou oblačnosťou na západe… Na vrchole sme čochvíľa, ale nízka oblačnosť zo západu neveští nič dobré, aspoň v zmysle západu slnka z ktorého sa priposerieme. Schádzame kúsok juho-východne od vrcholu, sadáme do trávy a v páperkách čakáme “až to příjde“. Je to žiaľ tak, ako sme odhadli, multiorgazmický západ sa nekoná, útechou sú nám aspoň slnečné lúče predierajúce sa do doliny Liptovských Revúc, ktoré akoby vychádzali z Krížnej. Taký biblický motív. No nič, ideme my na Limbu.
Cestou dolu z Rakytova stretáme párik idúci na západ slnka (až to příjde), tak im hovoríme, že z toho nič nebude, to ich ale neodradilo. Zo severného sedla je ešte na pol hodinu, odsýpa to však rýchlo a čo nevidieť sme pred Limbou. Nejako je tam temno… Vnútri to ale žije, až príliš. A smrad ako v Carihrade. Hluk, alkohol. Neskrývame “mierne” rozhorčenie, toto asi neskončí večierkou o 22:00 🙁 No nič, pozdravíme, vyzlečieme, dáme sušiť oblečenie, sadáme si a nestačíme sa diviť. Vedľa nás si jeden melie marišku, koluje fľaša domácej pálenky, prekrikovanie jeden cez druhého, zmätený chatár (nie Vojto!) ktorý sa nič nepýta, nič neponúka – keď si vypýtame, aj tak nič nedonesie. Po dlhom čakaní prinesie fazuľovú polievku, teda vlažnú vodu v ktorej pláva trochu zeleniny… Ďalší klinec do rakvy. Jediní normálni (okrem nás 😀 ) bol párik ktorý sme stretli pri zostupe z Rakytova. Pobavila nás tradične mačka, ktorá zaliezla pod kachle a tam relaxovala. Po tom, čo si húlič tretí krát namlel dobrotu na húlenie, sme si povedali že dosť.
Chatárovi sme oznámili že zaplatíme za lahodnú večeru a ideme preč. Nechápal to, zmätene chodil von a dovnútra, hľadal komu má vydať zo zaplatených peňazí, potom Kubovi nechcel vydať, lebo veď “im” už vydal. Asi mu do tváre nafúkal ten zelený dym v množstve väčšom ako malom. S rozpačitým pocitom sme teda opustili Limbu a pustili sme sa dolu svahom v mrazivom tichu prichádzajúcej noci. Cesta je miestami strmá, našťastie sa výraznejšie nešmýkalo, takže sme boli rýchlo na asfaltke ktorá nás okolo 19:00 vypľula pri horárni Teplô, kde sme pred ôsmimi hodinami radostne začali. Dve hodiny cesta domov a rozprávke je koniec.
Čo dodať. Krčmy zatvorené, chaty tiež, tak žúrovania chtiví vzali rozum do hrsti a urobili si párty na útulni. Chatár zrejme z toľkej sociálnej izolácie podľahol tlaku a spustil sa tiež. Iný by povedal – ak by sme prišli skôr, tak pijeme s nimi a bolo by to fajn. Možno, ale my nie sme iní. Alebo práve, že sme iní ako väčšina. Radšej by som si dal horec alebo slivku, litrový bylinkový čaj a vytiahol z police nejakú starú, zošúchanú knihu a horách a len tak si bezprízorne listoval pri petrolejke. Už nech je jar a môžme vypadnúť niekam do psej riti, kde nikoho nestretneme, a ak áno, tak bude voňať človečinou a nie trávou.