Novinky: Pridal som mapku kľúčových slov pre ľahšiu navigáciu na obľúbené lokality
Sitepoint logo

Z Bojníc do Trenčína, od zámku ku hradu – druhý deň

Ráno som sa zobudil tradične turisticky skoro ráno, asi okolo piatej. Po prvom dni a prvej noci nás teda medvede ušetrili, Čečo z Luciou vyliezli so spacákov okolo siedmej. Nebudem písať podrobnosti a možnosti ktoré sa riešili na druhý deň, ale ja osobne som povedal, že pokračujem hoci aj sám. Čečo skončil, a Lucia sa pridala ku mne, lebo si nebrala na piatok dovolenku, aby potom cez víkend nemala nič na pláne. Takže sme urobili raňajky, pomocou variča na pevný lieh (ktorý mal premiéru) som uvaril vodu na kávu, čaj a ovsenú kašu. Rozlúčili sme sa s Čečom a pobrali sa rovno do kopca po modrej TZT.

Pospávanie nadránom, na verande chatky

Prvá krátka časť viedla lúkou s výhľadmi na včerajšiu trasu a hrebeň Vtáčnika , ale veľmi skoro sme vošli do lesa, kde nás čakalo celkom výživné stúpanie, ale to sme čakali. Onedlho sme prišli na pôvodne plánované miesto nocľahu, Jačmeniská. Parádne miesto na nocľah, za zákrutou výdatný a upravený prameň, kadibúdka. Nabrali sme si čerstvú vodu, lebo v podstate až po Homôlku nie je v mape žiaden prameň – to znamenalo asi trištvrte dňa. Takto zaťažení sme sa pustili do stúpania na Rovienku, ktoré bolo prudké a miestami ešte viac prudké. Po dobre rozbitej zvážnici. Pred Rovienkou sa ukázali výhľady na celú Malú Maguru a vodnú nádrž Nitrianske Rudno, neskôr na rovnom úseku za Rovienkou aj výhľad na opačnú stranu, obec Čavoj s Malofatranským Kľakom v pozadí, vľavo na horizonte sme videli aj Strážov.

Panoráma Strážovských vrchov – vľavo Strážov, vpravo Malofatranský Kľak

Za Lomnickým vrchom sme prešli po zopár pekných lúkach, kde sme sledovali ako z ihličnanov padali kopy peľu, našťastie nám nespôsobil žiadne problémy, ak nepočítame to, že sme ten peľ mali úplne všade… Suchý vrch nebol zadarmo, posledný úsek bol dosť prudký. Hore je drevená búda, dalo by sa tam elegantne prespať, opekať. Teplomer na stene ukázal 13°C, fúkal vietor, ale jarné slnko už malo dosť síl. Dali sme si nejaké občerstvenie a vybrali sa ďalej. Teraz chvíľu po rovinatejšom úseku hrebeňa, a pred Capárkou konečne nejaký výhľad, smerom na juhozápad sme videli hrebeň Považského Inovca z netradičného uhla. Kúsok za Capárkou konečne výhľad na severozápad – na Homôlku a Vápeč, pričom ten druhý menovaný sa stále zdal nejako nepríjemne ďaleko… V klesaní z lesa počujeme nejaký krik a hluk, po chvíli stretávame veľkú skupinu turistov, mladých aj starých, poväčšine pripitých…

Trasa druhého dňa

Capárka sa traverzuje sprava, čoskoro vystúpame na Závadskú poľanu a míňame odbočku na zelenú TZT do Valaskej Belej. Odtiaľ ideme veľmi pekným lesným úsekom až po tabuľu ktorá informuje o prvej súkromnej rezervácii Rysia. Ideme vlastne po jej hranici a je tam fakt parádne, chodníček pomedzi pokrútené stromy, jeden z naj úsekov trasy. Na vrchu Demovec (845) si dávame obed. Pokračujeme po hrebeňovej hojdačke dole a hore a takto dokolečka. Jeden z mála výhľadov je na obec Čierna Lehota a zase Inovec v pozadí. Čiernu horu (864) si treba zaslúžiť, stúpanie zase prudké, už toho začíname mať dosť. Hore je nejaký vysielač a fotovoltické panely a obmedzené výhľady, tak trochu fotíme. Pokračujeme a po pár metroch je super výhľadové miesto a lavička, tak fotíme znova. Super výhľad na Valaskú Belú a jej lazy, panoráma “Strážakov” – Strážov, Magura, v pozadí Kľak a pokračovanie Malej Fatry, v diaľke aj hrebeň Veľkej Fatry. Na Čiernu horu sme sa driapali, takže z nej to je podobné, ale dolu kopcom.

Valaská Belá v zajatí zelene

Pokračujeme lesom, ale je už vidieť blízkosť civilizácie, lebo je tam pestrejšie zloženie stromov a kríkov, náletov a zarastených pasienkov. Povedľa zarastajúcej lúky sa po strmom výstupe (ako inak) dostaneme na vrchol Kremenište, ponúkajúci tiež super výhľady a tiež aj lavičku na kochanie 🙂 Odtiaľ je to už poväčšine nezvyčajne dolu kopcom až pod Homôlku, kde je našťastie otvorený bufet, tak si hltavo objednávame Kofolu, kávu, chipsy aj kapustnicu. Telá si po tom výkone žiadajú svoje, tak si po jedle dávame zaslúžený oddych. Horšie je, že nás stále čaká ešte cez 8 km do Hornej Poruby a ďalšie 2 km ku plánovanému nocľahu.

Lúky nad Porubou

S nevôľou opúšťame Homôlku a rovnomenný kopec traverzujeme sprava po modrej značne až do sedielka pod bezmenným “Veprom”, lebo vyzerá ako každý správny Vepor – strmo hore, hore rovina a strmo dole 🙂 Je to ďalší krásny úsek na trase druhého dňa, vľavo pod nami strmé zrázy, vpravo už menej strmé. Na mapách nie je nijako označený, ale táto oblasť na mape býva uvedená ako Blažovec. Výhľady na západ sú parádne – Horná Poruba pod nami, nad ňou Hoľazne, Vlčinec, Omšenská baba, a v pozadí Biele Karpaty. Ako som spomínal, potom prudko klesáme a zvážnicou sa dostaneme až na Srvátkovú lúku, kde je táborisko, prístrešok a všetko čo treba na prenocovanie. My ale pokračujeme na posledné stúpanie dňa. Najskôr stúpame len mierne, aby sme zase vyklesali nižšie, na nejakých 790 metrov nad morom, a aby sme sa následne mohli doslova driapať do sedla Palúch vo výške 925 metrov. Tých 135 výškových neznie nejako strašne, ale po tej štreke čo je za nami to nebolo ľahké. Trochu by som to prirovnal ku stúpaniu na Borišov od chaty, alebo na Malý Rozsutec.

Výrazný Vápeč, ešte nás ale čaká kruté stúpanie

Náladu zdvíhajú jedine skaly cez ktoré preliezame, no našťastie od sedla je to hore na Vápeč už len kúsok. Tam sa nejaký čas zdržíme, fotíme, kocháme sa, je po 18-tej podvečer, slnko pekne sfarbuje okolie. Na Vápči som bol už niekoľko krát, je to taký Považský Rozsutec… Na zostup sa ale neteší hlavne Lucia, ideme po červenej značke na horný koniec Poruby, keďže nie je veľmi na výber, nakoniec to dávame a valíme rovno do krčmy, kde sme dúfali v nejaké jedlo, alebo aspoň donášku. To sa samozrejme nekoná, takže vyťahujeme luncheon meat, klobásky, pečivá, zeleninu a zalievame to pivom. Máme záložný plán na nocľah, lebo nám oťaželi nohy – spýtali by sme sa, či môžme prespať na laviciach vonku na terase. Neskôr sa pýtam domácich čo je to na mape na konci dediny, nejaký prístrešok. Vraj je tam amfiteáter s krytým pódiom. Nič viac nám už netreba, ku pôvodne plánovanému prístrešku Santa Fe je to síce len 1.7 km a 230 výškových, ale to je tá posledná vec ktorá nám chýba ku šťastiu.

Lucia si užíva Vápeč 🙂

V krčme ešte naberieme vodu a v začínajúcej tme kráčame hore dedinou kde úspešne nájdeme amfiteáter, ale už je tam väčšia skupina ľudí… Prídeme bližšie a Lucia spoznáva jedného bývalého kolegu, takže sme hneď ako doma. Ako prvé si nachystáme si karimatky a spacáky, ja vidiac plné fľaše domácej pálenky, si radšej pripravím aj štuple do uší 🙂 Ideme spať skoro, poriadne unavení, druhý deň bol náročný – 26 km, 1700+, 1620-, ale cítili sme sa ako keby to bolo 36 a 2500… Noc je kľudná, štuple fungovali. Ozaj, žiadne medvede ani “pobytové znaky” sme cestou nevideli.

1 komentár u „Z Bojníc do Trenčína, od zámku ku hradu – druhý deň

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.