Novinky: Pridal som mapku kľúčových slov pre ľahšiu navigáciu na obľúbené lokality
Sitepoint logo

Z Bojníc do Trenčína, od zámku ku hradu – prvý deň

Hľadal som v mape niečo zaujímavé a logisticky jednoduché na 3 dni v máji, keď na Považí začínajú kvitnúť čerešne a nad 1300 metrov sú zvyšky snehu a bivak je len pre otrlejších… Chuť na Cerovú vrchovinu pri Fiľakove mi zahnali ceny nafty a nemožná logistika pri doprave autom. O verejnej doprave radšej pomlčím. A aby som nezabudol spomenúť, jednalo sa o túru pre trojicu – Lucia, Čečo a ja – takže to malo byť na pohodu, niečo ako minulý rok na Muránskej planine. Do oka mi padla južná časť Strážovských vrchov – na Rokoši som už bol, ale na Malej Magure ešte nie, tak prečo to neskúsiť. Naplánoval som trasu Bojnice – Temešská skala – Liešťany – Suchý vrch – Homôlka – Vápeč – Omšenská Baba – Tr. Teplice – Trenčín. Dvaja z tímu mohli v Bratislave nastúpiť na vlak REX do Prievidze, ja by som pristúpil v Leopoldove a v Prievidzi obratom na autobus do Bojníc. Na záver potom z Trenčína priamo vlak domov. Každý deň večera a pivko v dedine. To znie fajn. Kto pozná Strážovské vrchy tak vie, že im chýba celistvý centrálny hrebeň, takže niečo ako “hrebeňovka Strážovských vrchov” neexistuje. Pospájať sa to dá, ale za cenu mnohých klesaní a opätovných stúpaní. Po prvom dni mi došlo, že toto “na pohodu” nebude… Ale poďme od začiatku.

Zvýraznená trasa prvého dňa

Začíname v piatok (dovolenka), pristupujem do REXa, zvítam sa s Luciou a Čečom, debatujeme, cesta ubieha rýchlo a sprevádzajú nás mraky a dažďové prehánky, našťastie nič hrozné. Šokuje ma Čečov batoh, hodný dvojtýždňovej expedície, pri jeho prekladaní na vedľajšie sedadlo ma skoro seklo. Šípim komplikácie… Po vystúpení z vlaku prejdeme iba kúsok na autobusovú stanicu kam po pár minútach prichádza autobus a čo nevidieť sme v Bojniciach a vystupujeme na námestí. Garmin Fénix štart a dobrodružstvo začína! Ešte teda hľadanie najvhodnejšej kaviarne + kultúrne WC…

Zatiaľ s úsmevom

Povinné foto pri Bojnickom zámku na úvod a potom už stúpame pomedzi domy a poza plot bojnickej ZOO, kde takmer stúpim na užovku, ktorá sa hrá na mŕtveho chrobáka. Chvíľu ju jedujem, útočí na mňa ako kobra. O kúsok ďalej stretáme prvú divú zver, zopár danielov v prieseku lesa a o kúsok vyššie už nie až také divé kozy na farme. Tam prvý krát nesprávne pokračujeme po poľnej ceste, ale mali sme ísť poza farmu do kopca, ku kaplnke Vendelín. Tam si dávame malú pauzu a striekame si nohy repelentom proti kliešťom. O chvíľu nás na strome varuje tabuľka o zvýšenom pohybe medveďa hnedého. Zatiaľ postupujeme rýchlo mierne zvlneným lesom, sledujem kde sú MTB traily a pridávam na wishlist. Miestami trochu spŕchne, ale my pod listami v lese sme chránení. Od Šútovského sedla začína prudšie stúpanie, od ktorého si oddýchneme až pri smerovníku Panský háj, kde je aj poľovnícka chata, vonkajšie sedenie, latrína a prameň s válovmi – tam si dávame prestávku na obed. Fúka vietor, je trochu chladno a obloha sa stále mračí.

Nitrianske Rudno, priehrada, kameňolom a Rokoš za nimi

Celkom sa mi páčia tunajšie lesy, je to mix všetkých typov lesov, sú tu listnaté lesy, ihličnaté, zmiešané, brezové hájiky, lúčky – fakt pestré, oku lahodiace a celkom zachovalé bez ťažby. Miestami máme výhľady na Nitrianske Rudno, vodnú nádrž, kameňolom a Rokoš nad nimi. Míňame Boškovie laz a pokračujeme na Tri kopce, kde je pekný prístrešok, ohnisko so sedením a v prístrešku sa dá aj prenocovať pod strechou a v suchu. Čečo popravuje batoh, tlačia ho plecia… Pokračujeme už po mierne zvlnenom hrebeni cez Polianky až po najvyšší bod Maguru (1141). Tu je zase pauza na keksíky a menší oddych, máme za sebou už 4 hodiny chôdze. Z Magury mierne klesáme a spoločnosť nám začína robiť slnko. Prichádzame na Malú Maguru, kde opúšťame červenú značku a začína vytrvalé klesanie po žltej, smer Temešské sedlo. Najskôr prudko, potom mierne a na záver zase prudko.

Dedinka Temeš z Temešskej skaly, vľavo dominuje Suchý vrch (1028) a vpravo výrazná Homôlka (907)

Temešskú skalu takmer nevidno, len z posledného úseku klesania do sedla na chvíľku vykukla trávnatá časť so smerovou ružicou (to čudo z nerezového plechu so šípkami smerujúcimi na vrchy a dediny) a krížom. Keďže je piatok a sme v úplných prdeloviciach, batohy kľudne položíme vedľa chodníka a už bez nich sa vyberieme na Temešskú skalu. Tam sa zdržíme hodnú chvíľu, fotíme, slníme sa a kocháme výhľadmi. Slnko naberá na sile a na oblohe sú už len pekné biele kopovité oblaky. Dedina Temeš je hlboko pod nami, takže hlavne Lucia sa “teší”. Vraciame sa teda pre batohy a Čečo fňuká, lebo má zodraté plecia. Lebo si nabral so sebou ako vždy zbytočnosti. Kilá zbytočností. Tri nože. Troje krátke nohavice. A nenastavil si popruhy. A nestiahol bedrový pás. Po 5 a pol hodine je to zbytočné riešiť, ale čaká nás ešte aj tak takmer 10 km, hlavne smerom dolu.

Ešte stále s úsmevom, ale temnými myšlienkami

Prvé stovky metrov sú najhoršie (strmo dolu, šmykľavý povrch), potom sa sklon zmierni a vychádzame z lesa na lúku, odkiaľ skala nad nami nevyzerá až tak majestátne. Čoskoro sme v dedine a pýtame sa na krčmu, ale máme smolu, nič také tam nemajú a ponúknuť nás jedným oroseným zo svojej pivničky ich nenapadne. Nejdeme dolu po asfaltke až na hlavnú cestu, ale lesom po cyklotrase č. 2308 smerom na Liešťany. Únavu už cítime všetci, prvý deň býva ťažký bez ohľadu na váhu batohu či vzdialenosť. V dedine obdivujem miesto folklór, zrejme obdoba Čičmianskej architektúry. Videl som tu už aj s Seči (nad Rudnom), kadejaké búdy, šopy a chatky postavené z nejakých drevených bední, zrejme od vojenskej munície. Ujko Google neskôr prezradí, že sa jednalo o muníciu do tanku T-55. V lese smerom do Nevidzian v zaschnutom blate nájdem konečne aj otlačok malého medveďa. Nevidzany prechádzame na autopilota, chôdzu nám spestrí len pohľad späť na Temešskú skalu, odtiaľto vyzerá už lepšie.

Všadeprítomné debny od tankových striel, využívané ako masívny drevený obklad

Vchádzame do Liešťan a cestou ešte hodím oko na kopce oproti, že kde je asi náš plánovaný nocľah. No a krčma kde sa dá aj najesť (Viki bar) je ako na potvoru až takmer na dolnom konci dediny, po 26 kilometroch a 7:30 hodine na nohách. Skladáme batohy, vyzúvame sa, objednáme si pivko a pizzu. Ja sám celú, Lucia s Čečom na polovicu – to nechápem. Na WC v umývadle hygiena. V TV beží hokej, okolo sedia miestni štamgasti (čítaj alkáči), nás podľa plánu čaká ešte 3.5 km ku prístrešku Jačmeniská a slušná porcia stúpania. Tu už ale Čečo vyhodnocuje situáciu, že je zle. Že kľudne zaplatí pre všetkých ubytovanie v dedine, len nech už nikam nejdeme. Nakoniec sa teda ale rozhodneme pokračovať, neochotne vstávame a kráčame hore dedinou, okamih zlomu sa ale blíži.

Medvedíkova stopa

Zopár domov pred koncom dediny na nás cez plot pokrikuje chlapík, že v lese sú medvede a že včera podvečer ich tam videl na štvorkolke a vôbec sa ho nebáli. Ja reagujem v zmysle “ďakujeme za info” a pokračujem. Čečo a Lucia spúšťajú praveké pudy na prežitie a vracajú sa ku chlapíkovi pre ďalšie bulvárne info. V skratke – v lese sú medvede, veľa, nebojácne, chodia až do dediny. V žiadnom prípade tam nemáme chodiť. Večer už vôbec. Ja s Kubom sme pochodili iné “medveďová” na Poľane a Muránskej planine, takže u mňa žiadna panika. Demokraticky som nakoniec prehlasovaný a ideme využiť ponuku toho dobrého pána na nocľah pri jeho chatičke (z bední od tankovej munície) o 50 metrov vyššie, pod lesom, na priedomí. Ak chodia medvede do dediny, pôjdu okolo nás. Ak sú tam večer, budú tam aj ráno. Preto kapitulujem a dávam info, že ráno idem na autobus do Prievidze a potom REXom domov. Lucia diplomaticky tvrdí, že “ráno múdrejšie večera”. Rozbaľujeme teda bivak na betóne, postupne zaliezame do spacákov a poberáme sa spať. Noc klasika, mesiac priamo do tváre 🙂

Už bez úsmevu 🙂

Prvý deň bol výživný, 27.7 km / 1260+ / 1180- / 8:12, nula mŕtvych, jeden ťažko ranený a silne demoralizovaný. Ako to dopadlo ráno? Stay tuned… Coming soon.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.