Noc aj ráno po druhom dni v pohode, lebo štuple v ušiach, nová nafukovacia karimatka a žiaden alkohol, po šiestej sa začal amfiteáter prebúdzať. Celkom luxusné spanie na konci dediny, určite lepšie ako by to bolo v krčme na laviciach. Nasledovalo rýchle balenie a varenie zase na liehovom variči. Presne na tento účel je fakt šikovný, zohriať vodu v hrnčeku, na čaj/kávu/kašu, kompaktné, ľahké, čisté. Do vetra a na väčšie varenie to samozrejme nie je.

Po raňajkách sa lúčime a pomaly stúpame zvážnicou popri potoku ku hlavnej ceste, od nej krajom lúky až takmer ku prístrešku Santa Fe, kde sme pôvodne chceli nocovať. Za chrbtami máme Vápeč v rannom slnku, pred nami vidíme čiastočne odlesnený Slopský vrch s obligátnym krížom (aspoň teda že to bol dvojkríž). Pokračujeme už po červenej značke, časť z tejto trasy som už pár krát išiel. Pod Slopským vrchom prechádzame cez lúky, trochu mi to tam pripomína Biele Karpaty. Nasledujúci úsek po Omšenskú babu je takmer stále v lese, bez výhľadov, trochu nezáživné. Na trase je veľa studničiek, tak ich fotím a neskôr dopĺňam ku zoznamu prameňov. Pri jednej stretám bývalého manažéra nášho tímu keď som nastupoval do aktuálnej práce, teda 17 rokov dozadu. Svet je malý 🙂

Asi pol kilometra pred odbočkou na Omšenskú babu je vyhliadka Bartošovica, odkiaľ pekne vidno masív Baske oproti, hrebeň Považského Inovca, ako aj najjužnejší cíp Strážovských vrchov (od Trenčianskych Teplíc po Trenčín), kade dnes ešte budú viesť naše kroky. Od odbočky na Babu strmšie klesáme po rozbitej zvážnici, aby sme si to tradične zase vystúpali. Z lesa nás to vypľulo na veľkú lúku Bôčky so solitérnymi ihličnanmi v strede, tam by bol pekný bivak! Odtiaľ je to len na skok na vyhliadku Sokolovica, odkiaľ je výhľad podobný výhľad ako z Bartošovice, len samozrejme iný uhol. Pod nohami hlbočina a dolu lúka, pri ktorej končí časť Teplíc – Baračka. Pred nami je klesanie, čo býva príjemná záležitosť, ale pre Luciu je to tá ťažšia časť a hlavne, bude to dôvod na nové stúpanie do kopca 🙂

Z lesa vychádzame na chodníček vedúci popri potoku za domami, je to tam celkom malebné. Rýchlo sa dostávame priamo do kúpeľného areálu, kde je aj relatívne veľké Labutie jazero, na potoku Teplička. Naše telá si ale žiadajú nejakú odmenu, tak pokračujeme pomedzi húfy návštevníkov (čistí a voňaví) až do centra, kde si oproti synagóge sadáme na kávu a zmrzlinu, mňam! Potom hľadáme niečo na zjedenie, jedno zapotené bistro nás odpudilo, pizzéria kde sme si sadli nakoniec nie je tá, ktorú som v mape našiel, tak sa ešte naposledy presúvame a konečne sadneme na pizzu. Už sme aj celkom uťahaní, tak riešime čo ďalej. S plným bruchom sa lepšie rozhoduje, tak ako takmer vždy to riešime systémom “veď keď sme prišli až sem, tak ešte potiahneme”. Ďalší checkpoint je Kubrá, mestská časť Trenčína známa prameňom, kyselkou. Podľa mapy 2:30 a 410 výškových. Pokračujeme nejako okolo 13:00.

Spomínané metre treba niekde nabrať, a začína to hneď na poslednej ulici pod lesom. Po širokej zvážnici stúpame lesom a stretáme dosť ľudí, športovcov. Trochu mi to tu pripomína mestské lesy nad Trenčínom, koniec koncov, nie sme od nich ani ďaleko… Od Čvirigovca to už je len po zvlnenej rovine, tak to dobre odsýpa, ideme presvetleným lesom. Od križovania so zelenou TZT to ide s nami z kopca, priamo do doliny Opatovského potoka 🙂 Vyfľuslo nás to na asfaltke a z nej celkom strmo do kopca. Zachránila to aspoň pekná lúka, kde sme dúfali, že na nás nenaskáče milión kliešťov. Po lúke nasledovalo ešte jedno strmé stúpanie kde celkom klesla morálka. Nič netrvá večne, tak aj my sme prišli na rovinu a ku rázcestníku Nad Kubrianskou dolinou. Odtiaľ až do Kubrej to bolo len dolu kopcom, našťastie pre Luciu nie veľmi strmé klesanie. Lucia už má toho fakt dosť, tak si dohodla frajera Maťa, aby ju na Kubrej vyzdvihol. Ja som teda narýchlo začal hľadať vlakové spoje domov, nech viem či od Kubrej dupať do asflatu, alebo sa zviesť s nimi.

Záver klesania bol pol upravenej zvážnici, oproti nám plno ľudí, bola predsa nedeľa, čas oddychu a prechádzok. Križujeme cestu ktorá vedie ďalej do doliny ku chatám, oproti nám je parkovisko, ihrisko, krčma a kyselka. Lucia teda zostáva demoralizovaná tam, ja zapínam turbo režim, aby som prišiel včas na hlavnú stanicu v Trenčíne, cca 4 km. Preto ani neochutnám kyselku – je tam aj tak kopa ľudí. Kráčam poza chatky po pohodlnej ceste, v závere po schodíkoch dolu popri cintoríne. Odtiaľ to je už len nechutný asfalt v poriadnej horúčave… Kúsok pred hlavnou cestou z Trenčína do Ilavy ma obieha Lucia s Maťom, odvoz hrdinsky odmietam z dôvodu “keď už som prišiel až sem…” 🙂 Na stanicu prichádzam o 16:00, kupujem lístok, prechádzam cez perón a sadám si víťazoslávne na lavičku. Sedím, smrdím a trpím. Ale stálo to za to! 80 kilometrov, 21:30 hodín a 3850 výškových metrov. Je nedeľa, vlak plný študentov a gasterbaitrov, takže stále trpím a smrdím, teraz už ale po stojačky na jednej nohe 🙂 Ale stálo to za to!