To čo sme v roku 2016 s Kubom nahryzli, mám teraz možnosť dokončiť. Možnosti boli aj skôr, ale východnej časti Nízkych Tatier som sa vyhýbal kvôli polomu a kalamite z roku 2014. Za 9 rokov sa to tam našťastie dalo ako-tak do poriadku. Ak ide človek na túto trasu sám, vyriešiť nejako zmysluplne dopravu je tiež “kalamita”. Dostať sa v rozumnom čase na Čertovicu alebo do Telgártu je zo západu zhola nemožné. Dokonca aj auto zaparkované v Brezne alebo Banskej Bystrici to nejako extra nerieši. Tentokrát zasiahla vyššia moc a Zuzka ma vysadila o 19:00 na Čertovici a cesta domov bola už na mne…

Prvý nocľah som plánoval na Ramži, alebo pri nej – podľa situácie. Nevedel som aká trasa ma čaká, hlavne teda či to bude zvážnica, džungľa, holina po kalamite – a nemal som veľmi chuť podvečer a sám predierať sa nejakou húštinou – tak som zvolil svižné tempo. Až také svižné, že som urobil na Strave chodecký traťový rekord Čertovica – Ramža 🙂 Ako sa ukázalo, po smerovník Sedlo za Lenivou to bola komfortná kamenistá zvážnica, od sedla väčšinou prebúdzajúci sa les tvorený jarabinou, brezami, javormi a podrastom čučoriedok, pôvodný smrekový les iba občas. Jediné výraznejšie stúpanie bolo na Jánov grúň, odkiaľ bol pekný výhľad na Ďumbier, či hrebeň Západných Tatier od Babiek cez Baranec až po Volovec. Na Ramžu som dorazil ešte za šera, pri ohni zopár mladých Maďarov, ale aj Slovákov.

Ak nemusím, nebivakujem. Lebo chlad, lebo rosa, lebo starnem 🙂 Preto som vbehol dovnútra, zistil aká je situácia – a bolo to ok, ušlo sa mi miesto na hornej prični, tak som tam rovno odložil veci, dal sušiť vlhké tričko, rozbalil karimatku aj spacák, nech je to každému jasné. Večeru som vyriešil sladkými pečivami, inak som štartoval sýty. Popri tom dorazila skupinka štyroch chalanov, ktorí zvládli slušnú štreku – na jeden záťah z Telgártu na Ramžu! Jeden z nich bol celkom fajn, vykľul sa z neho syn majiteľa predajní Trekland. Ráno som nemal v pláne sa nikam náhliť, lebo ma čakal pohodový deň, ale do pelechu som zaliezol skoro. Zaspávanie mi spestril zborový spev maďarských skautov, potom do uší obligátne štuple proti chrápaniu nocľažníkov a dobrú noc.

Ráno bolo svieže (8-9°C), ale len vonku, vnútri sa “nadýchalo”. Jedného pilčíka som počul aj napriek štupľom, ale v globále dobre. Vyhnalo ma volanie prírody, ale zaliezol som späť, len tak tam ešte rozmýšľať o nesmrteľnosti chrústa a nekonečnej ľudskej blbosti. Pri tej druhej menovanej téme by sa dalo dlho ležať a rozjímať… Batoh zíval prázdnotou, lebo som sa pobalil minimalisticky, vedel som, že večeru vybavím na Andrejcovej, 2x raňajky = 2×2 ovsená kaša + 2×1 tabletka tuhý lieh, a jeden studený obed, druhý obed už v Telgárte. Vonku som si pripravil raňajky, zbalil veci a rozlúčil sa. Dotankoval som trochu vody z prameňa nad Ramžou, podebatoval ešte s nemeckým párikom ktorý bivakoval kúsok vedľa a vybral sa na cestu.

Prvé kilometre pekne odsýpali, značka vedie iba mierne stúpajúcim traverzom, pri obzretí sa vzad bolo vidieť zase Ďumbier, Lajštroch a Králičku, no a strmší bol len posledný úsek pred Havraňou poľanou. Cestou som minul dva pramene, a ja blbec, som si nenabral vodu. Až potom som si uvedomil, že tá z Ramže je okrem nahnedlej farby aj nejaká horká, hnusná… Na Havranej poľane bolo krásne, na sever výhľad na Západné Tatry, dalo by sa tam aj super utáboriť. Čakalo ma ale stúpanie na Homôlku, to bolo už trochu výživnejšie. Počas stúpania sa otvorili výhľady na pohronskú obec Polomka a jarabiny vystriedala kosodrevina. Tu už začínam stretávať turistov idúcich opačným smerom, prehodíme sem tam nejaké zdvorilostné frázy. V sedle pod Homôlkou zatáčam ku prameňu, nech vylejem tú hnusobu čo nesiem. Batoh skladám z chrbta pod mladým smrekom a idem dolu naľahko. Nie je to ani blízko, ani po rovine, ale voda je čistá a chutná. Výstup späť do sedla mi zdvíha pulz…

Zo sedla je pekný výhľad na Veľký bok a za nám Vysoké Tatry. Chodník odtiaľ iba mierne stúpa, blíži sa Zadná hoľa. Kúsok za smerovníkom sadám do machu, v závetrí z kosodreviny, trúsim keksíky a kochám sa výhľadom na Tatry, ponad Veľký bok. Počujem aj nejaké hlasy, ale strácajú sa, asi idú mojim smerom. Po hodnej chvíli sa zdvíham a pokračujem bez straty nadmorskej výšky až po Oravcovú. Tam niekde dobieham skupinku štyroch chlapov (viď ich Youtube kanál E8, Cesta hrdinov SNP, Proci prúdu), dávame sa do reči a keďže svet je malý, sú z Trnavy. Dohodneme sa, že dáme pivo na Andrejcovej… Zatiaľ ich opúšťam a pomaly sa blížim k legendárnej “stene” do sedla Priehyba. Kritických je posledných možno 300 metrov, chodník je plný voľných kameňov, a poriadne strmý, dolu už ale vidno prístrešok. Čo je ale horšie, vidno aj stenu oproti ktorá má čaká potom. Dolu v prístrešku je jeden turista, tak si prisadám a obedujem, popri tom debatujeme.

Po nejakej chvíli prichádzajú aj štyria trnaváci, tiež obedujú, turista čo tam bol so mnou neskôr odchádza, po ňom prišiel Francúzky párik na bicykloch, ktorí majú v nohách už tuším 7000 km. Tak sa socializujeme a hovorím “chalanom” (majú 50-60 rokov), že sa nebudem nikam hnať (načo aj, že), a môžme ísť na Andrejcovú spolu. Ideme ešte nabrať nakvapkať vodu z prameňa kúsok od sedla a potom sa púšťame do boja s kopcom, čaká nás kontinuálnych 500 výškových metrov až na Veľkú Vápenicu. Ako trefne poznamenali, všetko čo sa volá Homôlka alebo Vápenica, je brutálny kopec 🙂 Prvá časť stúpania bola asi rovnaká, ako predchádzajúce klesanie, neskôr to už bolo decentnejšie. Hore je to veľká paráda, krásne výhľady na Vysoké Tatry, na druhej strane moja srdcovka – Muránska planina – a ešte vidina blížiaceho sa piva cieľa. Aby to nebolo úplne zadarmo, tak ešte trochu dolu kopcom do sedla Priehybka a odtiaľ na Andrejcovú v družnej debate.

Hneď na úvod sme išli vybaviť ubytovanie, lebo ak nemusím, nebudem bivakovať pred chatou. Toto sa podarilo, takže druhý chod bola večera, pivko, aj niečo teplé do žalúdka. Veci sme si teda vyložili na poschodie, nech je to zabezpečené, a išli sme von nasávať nízkotatranskú atmosféru s výhľadom na Vysoké Tatry – z plážového lehátka. Galgo sa postaral o oheň, potom Vlado zložil skladaciu gitaru a začal hrať a spievať. S prichádzajúcim súmrakom sa aj ostatní návštevníci priblížili ku ohňu, a atmosféra bola úplne neopakovateľná. Len sme sedeli, pozerali do ohňa, počúvali a užívali si večer na horách do neskorej noci. Druhý deň spolu 21 km a 1200 výškových, nebyť sedla Priehyba, bola by to úplná oddychovka.

Na druhý deň ráno vstávam skôr ako parťáci, lebo oni idú domov na autách a ja musím stihnúť krížovú cestu, nazývanú aj “verejná poprava doprava”. Ráno je už trochu ponurejšie ako poobedie, hrebeň Vysokých Tatier stále vidno, ale je nad nimi oblačnosť. Zalejem si ovsenú kašu, doplním vodu a lúčim sa s osadenstvom a hore v chate aj s parťákmi. Vyrážam smer vrch Andrejcová, nad útulňou. Už v stúpaní naň sa dostávam do oblakov a viditeľnosť je možno 20-30 metrov, miestami viac, miestami menej, a tak to ide až po Ždiarske sedlo. Tam sa síce počasie nemení, ale mení sa sklon chodníka 🙂 Do kopca, pomedzi polom, ten však už prerastajú pionierske dreviny, aj mladé smreky. Pred Bartkovou predbieham českú štvoricu ktorá štartovala keď som raňajkoval. Výhľady nie sú žiadne, mraky lietajú okolo nás.

Pred Orlovou sa to ale mení a pomedzi mraky začnú presvitať výhľady a v klesaní do sedla mraky odfúkne takmer úplne a môžem si užívať výhľady bez obmedzení, na všetky svetové strany – teda okrem výhľadu na Kráľovu hoľu, ktorá robí drahoty a je stále v oblakoch. Definitívne vykukne aj ona keď som na Strednej holi, v podstate na poslednom kopci pred KH. To bolo fakt tesné. Padám na riť z výhľadov – celé Tatry (Vysoké, Západné aj Nízke za mnou), v diaľke Choč, podo mnou Pohronie, Muránska planina, Stolické vrchy, Slovenský raj. Oproti mne smeruje zopár turistov, ale žiadny nával, vrchol KH nie je vôbec zadarmo… Pomedzi posledné skalky prichádzam na vrchol a prelieva sa mnou vlna eufórie. Konečne sa mi to podarilo!

Nasleduje obligátna fotka pri smerovníku, sledujem ľudí na vrchole, je tu zopár elektrobikov a dve autá. Jedno a z nich má EČV Hlohovec, ten svet je ozaj malý… Sadám do trávy v závetrí a dávam si keksy, pozerám na chlapíka s dvoma barlami ako sa vracia z výhľadu na Pohronie a pomaly sa mi v hlave rozsvecuje – ale to by bola moc veľká náhoda! Nevadí, uvidí sa – idem bližšie to naozaj sused z vedľajšieho domu, celý život pracoval v Lesoch SR, tak si vybavil vstup na Kráľovu hoľu autom 🙂 Vravel, ze mu to trvalo mu to mesiac, ale to je stále menej, ako by mu to trvalo vyjsť hore pešo. Je invalid, kvôli kliešťovej encefalitíde ktorú získal od kliešťa niekde v lese, v práci… Mal so sebou aj šoféra, manželku a nejaké jej kamarátky. Milé stretnutie, aké sa snáď môže pritrafiť len na horách.

No nič, čas pobrať sa do Telgártu. 1947 – 890 = 1057 výškových metrov vyklesať, sedlo Priehyba je oproti tomu nedeľná prechádzka v parčíku. Rozhodol som sa pre červenú značku, na ktorú v prvom momente netrafím, ale po chvíli si to uvedomujem a korigujem smer. Oproti mne je masív Tresníka nad Telgártom, obďaleč Stolica a Kohút, za nimi Slovenský raj a Volovské vrchy. Križujem asfaltku ktorá je v 1680 mnm, teda necelých 300 metrov nižšie a už mám dosť, ešte aj kráčam proti slnku. Je tu skupinka zrejme hrebeňovkárov smerujúcich hore, poniže cesty je prameň Zubrovice, kde si naberám do malej fľaše vodu, nech sa osviežim. Batoh je príjemne prázdny, aspoň to ma nesužuje cestou dolu. Občas stretávam menšie skupinky turistov, ale inak je to len únavná cesta smerom dolu, s občasnými výhľadmi. Na jednom mieste chodník strmo odbočuje vľavo, bez akéhokoľvek označenia, do vysokej zeliny. Telgárt sa už ale nemilosrdne blíži a je aj dosť horúco. Naveľa sa dostávam do uličiek a mierim rovno do reštaurácie, kde ma upúta “dusená baranina na medveďom cesnaku a hlive, s ryžou“.

Je pred 12:45 a ja som úspešne dokončil hrebeňovku, dnes to bolo 16,5 km a 800+ 1300-, zase nebyť záverečného klesania, tak by to bola prechádzka ružovou záhradou. Ale z Kráľovej hole to inak ako dole kopcom nejde… Čo na záver? Hrebeň Nízkych Tatier už začína po kalamite zarastať, človeka už až tak srdce nebolí. Keď sa vydarí počasie, je to radosť a ak sa nájde aj dobrá partia, je to ešte lepšie.