Ďalšia túra zo série jarných akcií s tradičnou zostavou. Naplánovali sme si prechod hrebeňa Javorníkov od Kohútky po Bumbálku a pokračovanie náprotivným hrebeňom Beskýd cez Čarták, no v skutočnosti to bola Hostýnsko-Vsetínska hornatina, ale už patrí do CHKO Beskydy. Začiatok v piatok neskoro po práci s nocľahom na Portáši, druhý nocľah v hoteli Súkenícká. Ja som si chcel naordinovať jeden deň naviac (zo Střelné, cez Pulčínské skály), ale počasie bolo proti…

Neskorý odchod Lucie a dvoch Maťov z Rakúska/Bratislavy a môj pick-up pri diaľnici spôsobili, že sme na Kohútku dorazili pred zotmením. Auto sme zaparkovali „na pána“ rovno pri Portáši, aby sme potom ráno pred odchodom išli preparkovať na Kohútku. Večer sa niesol v znamení parádneho piva a jedla, nocľah na klasickej turistickej izbe obitej tatranským profilom, spoločné sprchy na chodbe, raňajky formou švédskych stolov. S Čečom sme išli teda ráno preparkovať auto a zároveň sa trochu zahriať – bolo celkom sviežo + vietor. Času sme mali neúrekom, tak sme sa z Portáša vymotali až pred deviatou ráno. Bundy a čiapky na hlavách nechýbali…

V podstate až po Stratenec sme išli lesom bez výhľadov, po širokej zvážnici vhodnej aj pre offroad vozidlá typu VW Tiguan 🙂 Cestou sme stretli zopár ultra bežcov, na Malom Javorníku sme si dali krátku pauzu, aby sme si dali o chvíľu ďalšiu v Bistro Vintrovka 2 – maringotka s dobrou kávou a domácimi koláčmi. Výhľady začali až teste pre Stratencom, kde sme trochu pofotili a pokochali sa pohľadom na Lysú horu v mrakoch a časť hrebeňa ktorý bol v pláne na zajtra. Trom slečnám na rozhľadni som ponúkal fotenie, ale pochopili to, že chcem aby si ma oni vyfotili, potom sme to ale nejako preložili cez esperanto a urobil som im spoločnú foto ako som pôvodne plánoval. Pokračovali sme lúčnatým hrebeňom, ale vynechali sme kótu Veľký Javroník, lebo sme zišli po žltej do strediska Kasárne. Bol už takmer čas obeda, tak sme hľadali niečo na zjedenie.

Takmer všetko bolo zatvorené – neviem či kvôli dňu smútku za „zomrevším“ pápežom Františkom, alebo to bolo mimosezónou. Jednu chatu sme ale mali v merku, dokonca tam mali piecť sviňu pre všetkých Jirkov. Ako naschvál, chata Bačkárka bola úplne na dolnej časti strediska, takže zostup kolmo po zjazdovke bol super hlavne pre Luciine kolená. Sviňa sa grilovala v upravenom smetiaku, trikom som vymámil kúsok na ochutnanie, zvyšok sedel v bare odkázaný na dennú ponuku. Ja som si zadelil valašskú kyselicu a hneď mi bolo lepšie. Po dobrom obede a pivku sme sa pobrali znova na hrebeň.

Cesta pokračovala zase lesom bez nejakých extra výhľadov, z letargie nás vytrhol prístrešok v Sedle pod Hričovom, kde sme si dali za pol deci pálenky. Neskôr sme sa dostali dolu kopcom do Sedla pod Lemešnou, za ktorým nás prekvapilo strmé stúpanie až po Lemešnú. Nasledoval dlhší lesný úsek, ktorý sme si spestrili krájaním španielskeho fuet-u a štamperlíkmi. Slnko už celkom pripekalo a bol pekný jarný deň. Miernym klesaním sme sa dostali do Makovského priesmyku s veľkým pamätníkom SNP, v nohách sme už mali 20 km, čo začínalo deprimovať časť zostavy. Čakali nás ešte 2 km do kopca na vrchol Trojačka. Aspoň že cestou bol výhľad na Malú Fatru a tuším aj Západné Tatry.

Na Trojačke som navrhol zachádzku na sedlo Bumbálka, čo sa takmer nikomu nepáčilo, lebo nocľah bol opačným smerom a iba kúsok od nás. Zostup bol síce krátky, ale o to strmší, po šutroch. Čo bolo horšie, okrem policajtov v sedle nebolo nič zaujímavé a už vôbec nie otvorené kde by sa dalo najesť. Tak sme sa s dlhým nosom otočili a pobrali sa späť. Na ubytko to bol kilometer, cestou bola ešte rozhľadňa s vylomenými dverami, tú sme ale vynechali. Ubytovali sme sa, osprchovali a zapadli do reštaurácie.

Pre mňa dosť nezvyk, že sprcha, posteľ a reštaurácia, ale nie je to nutne zlé. Samozrejme, ak idem niekam na túlačku, takýto servis nečakám. Pivo bolo dobré, grilované hovädzie rebierka tiež, len som ich vyťahoval spomedzi zubov ešte hodinu. Potešil výhľad na Lysú horu v zapadajúcom slnku a samoty na náprotivnom hrebeni. V noci som sa vyspal nad pomery dobre, predsa len, posteľ je posteľ. Bolo by to ešte lepšie, keby som nebol prejedený… Raňajky zase štýlom švédskych stolov, dal som si z každého niečo, veci sme mali viacmenej nachystané, ale z hotela sme vyšli až okolo deviatej. Dnes nás čakala trasa na Soláň/Čarták, potom cez Tanečnicu a cieľ bol vlastne ešte otvorený – uvidíme počas dňa. Odvoz nám mal zabezpečiť Čečov bratranec, miesto mu mal nahlásiť vopred. O tom neskôr 🙂

Druhý deň začal tak ako sa patrí – najskôr klesať a potom stúpať. A stúpali sme celkom strmo, na vrchol Vysoká. Tam som pôvodne plánoval nocľah/bivak, ale bol som prehlasovaný. Pod vrcholom sme stretli aj turistov, oni zrovna bivakovali hore. Druhý deň bolo výrazne teplejšie, slnko pieklo ako divé, celkom zmena oproti piatku. Toľko čo sme vyšli na Vysokú sme následne aj vyklesali, až ku prístrešku pri zvážnici. Odtiaľ sme pokračovali širokou zvážnicou lesom, až pri smerovníku Polana sa otvorili výhľady na včerajšiu trasu, pod nami na lúkach zopár domčekov. O kúsok ďalej pri samote Benešky sme dali pauzu na slniečku, vypili pivo z plechovky. Pomaly začal stúpať počet ľudí ktorých sme stretali. Otvorenejším terénom sme sa následne dostali až pod Kotlovú, za ktorou bolo asi najkrajšie miesto tohto víkendu – Valašské okénko, drevenica pod lipami, s chlapom v kroji a neskutočne pokojnou atmosférou. Posedeli sme, oddýchli, paráda!

Ďalší úsek viedol lesom s ešte viac zvýšeným počtom turistov, alebo skôr výletníkov. Čoskoro sme prišli na kótu 849 kde sa nad lyžiarskymi vlekmi nachádzalo bistro Gigula, s výhľadmi na obe strany hrebeňa. Tam už bolo ľudí ako maku a čo bolo horšie, až po Soláň sme išli po asfalte. Soláň – Čarták boli také menšie Donovaly, plno ľudí a áut, my sme tam zapadli na obed do veľkého horského hotela Čarták. Obed bol skvelý, dal som si zase borúvkové knedlíky a skoro som praskol. Obrovské porcie za dobrú cenu. Stačila by mi z toho aj polovica… S plnými bruchami sme pokračovali do kopca po asfalte, neskôr po šotoline lesom kde sme stretli veľkú skupinu e-bikerov. Zvážnica našťastie skončila a pokračovali sme už bez davov ľudí až po smerovník Vsacká Tanečnice. Tam sa začínala modrá značka ktorá začala tradične znechuteného a zdecimovaného Čeča lákať na ústup. Tu sme pre zmenu prehlasovali my jeho, aby sme nešli po rozhorúčenom holorube niekam do riti.

A ozaj, dobrá voľba, išli sme už takým komornejším chodníčkom pekne v tieni lesa. Na Lušovke bola postavená maličká útulňa, skôr úkryt pred dažďom, pod stožiarmi vysokého napätia bol pekný výhľad na juh. Odtiaľ nám už chýbalo len nejakých 300 – 400 metrov aby sme opustili definitívne značku a zišli na Tisňavy, samoty na hornom konci Valašské Bystřice, kde nás mal vyzdvihnúť Čečov bratranec. Lenže, chyba lávky. So zostupom z hrebeňa sa odporúčal GSM signál a čuduj sa svete, mapy.com (ex-mapy.cz) prestali Čečovi fungovať, lebo nemal off-line mapy. A ak by aj mal off-line mapu Slovenska, bola by mu na riť, lebo po novom v bezplatnej verzii je možné mať iba jednu krajinu off-line… A to je na pohraničí úplne na hovno. Ešte že ja na takéto veci myslím, takže mapy neboli problém. Problém bolo skôr to, že Čečo dal bratrancovi dve možnosti kde nás má vyzdvihnúť a nemal mu ako dať vedieť, kam prídeme! Lucia medzitým trpela zostupom po strmej a poriadne rozbitej zvážnici. Klesanie skončilo s príchodom šotolinovej cesty, po ktorej sme sa dostali až ku nejakej budove, niečo ako veľká chata… Tam sme sa zložili na lavičke a čakali na bratranca. Problém bol, že on nebol zrovna kamarát s GPS súradnicami a vysvetľovať kde vlastne sme bol dosť komplikované. Preto sme po chvíli pokračovali ďalej dolinou, až sme sa konečne streli niekde v „centre“ Tisňavy. Odtiaľ teda už len cesta späť na Kohútku, cez Rožnov, Soláň – Čarták kde som sa pretým prejedol, Karolinku a Nový Hrozenkov.

V cieli ešte Čečo s bratrancom vymieňali zapaľovacie sviečky v aute, zvyšok z nás išiel do reštaurácie Kohútka. Do mňa sa už nič nezmestilo. No a na záver len cesta domov. Ako by som to celé zhrnul? Spoločnosť parťákov super, trasa na môj vkus dosť nuda, 100x radšej by som to dal za jeden deň a bicykli. Nedá sa ale uprieť, že kraj to je krásny, pripomína Biele Karpaty. Ubytovanie a reštaurácie na jednej strane fajn, ale chýbal mi taký bližší kontakt s prírodou… Ale tieto jarné klasiky už beriem tak ako sú, určite v nich budeme pokračovať kým sa len bude dať.