Dva mesiace trvalo, než som sa dostal zase do hôr. Ako náplasť mi poslúžila možnosť navštíviť kopce, ktoré mám z domu 450 kilometrov. Slánske vrchy som už mal možnosť pozrieť pred pár rokmi v horúcom lete, teraz som sa rozhodol pre Vihorlat. Nakukol som do mapy a rozmýšľal kam presne ísť. Takmer polovinu pohoria zaberá vojenský obvod Valaškovce a značených chodníkov je tam len zopár – hrebeňovka a pár spojníc. Bolo by trápne ísť rovno na najvyšší vrch pohoria, tak som prezieravo zvolil taktiku „Sninský kameň + Morské oko (keď som už až tam)“. Začiatok trasy bol v lome nad dedinou Zemplínske Hámre a vybral som sa žltou značkou do sedla Tri table, lebo som chcel ísť pozrieť najskôr Morské oko (kde jsem taky nebyl) a až potom Sninský kameň. Nerád chodím jedno trasou tam aj späť, a ešte mi do oka padlo aj Malé morské oko – takže plán bol prejsť kúsok po červenej na Jedlinky, po žltej ku Morskému oku a odtiaľ po modrej späť do sedla a až potom na Sninský kameň a z neho zase inou trasou (modrá, zelená) do lomu.

Začal som cupkať do kopca trochu snehom poprášeným lesom, cez dva drevené mostíky vedúce ponad potok. Väčšia časť trasy nebola ničím výnimočná, stúpanie bolo príjemné a občas som naľavo pomedzi stromy uvidel aj Sninský kameň. Sneh pribúdal a predbehol som zopár skupiniek ľudí. Pri križovaní zvážnice bola jedna pekná skala, inak samý les. Čo nevidieť som sa dostal do sedla Tri table, kde boli informačné tabule a ďalší turisti. Zisťoval som priechodnosť červenej značky v zime, ale vraj by to malo byť bez problémov. Po horúcom čaji z termosky som sa teda vybral južne prudko do kopca. Stúpanie bolo ozaj krátke, potom už len prechádzka lesom. Snehu ešte o chlp pribudlo a po aktuálnej NEzime na juhu to bol úplne iný svet. Chodník sa zužoval, až ma priviedol na úzky a kľukatý hrebienok, vľavo strmý svah hlboký možno cez 20 metrov, vpravo miernejší. Teraz to hodnotím ako druhý najkrajší bod trasy.

Po krátkom kleasní som pri smerovníku opustil červenú značku a spustil sa dolu smerom ku Malému morskému oku – hneď som zakufroval, lebo chýbalo značenie. GPS to ale istí, človek s ním vie blúdiť oveľa presnejšie 🙂 Po chvíli som trafil značku a pokračoval lesom až ku spomínanému malému oku. Má iba 0.33 ha, čo je ozaj iba pľuvanec oproti známejšiemu Morskému oku – ale bolo to malebné a stromy bez listov umožnili lepší výhľad na jazierko. Pokračoval som už výrazne vyšľapaným chodníkom smerom dolu, a po necelom kilometri som sa dostal konečne ku chate Lesov SR – kaštieliku, ktorý je na brehu jazera. Morské oko je dosť veľké, čakal som nejaký temný močiar, ale bolo to fakt pekné a čisté jazero. Z brehu od chaty bolo pekne vidieť aj môj ďalší cieľ, Sninský kameň (1006 mnm).

Modrá značka vedie po ceste popri jazere – na opačnej strane som nakukol ku prítoku Morského oka a ďalšej chatke a potom kúsok krížom ku stúpajúcej modrej značke. Netešil som sa na stúpanie, ale späť v sedle som bol nejako podozrivo rýchlo. Tam som si uštedril čaj a keksík a vybral som opačným smerom po červenej na Sninský kameň. Terén bol iba mierne zvlnený a cesta široká. Posledné stovky metrov stúpali trochu strmejšie a čoskoro som sa dostal medzi obe skalné vyhliadky, ale nevedel som kade na ne – sú dosť vysoké. Vybral som sa teda po vychodenom chodníku a ten ma priviedol pod strmé kovové schodíky, celé omrznuté a poriadne šmykľavé. Mačky ale boli 450 km ďaleko, nebola to však prekážka, s trochou opatrnosti žiaden problém.

Na veľkom Sninskom kameni bolo asi 6 ľudí a výhľad na posratie 🙂 Hneď som naštartoval Peakfinder aby som si potvrdil čo vidím a videl som veru nečakané. Vysoké Tatry boli slabšie, ale Kráľova hoľa vzdialená 155km bola viditeľná voľným okom. Medzi VT a NT boli Slánske vrchy, napravo od VT bol Čergov, ale to čo ma virtuálne posadilo na riť bol zasnežený hrebeň poľských Bieščad a ukrajinských Polonín. Všetko ako na dlani, kruhový výhľad na všetky strany, viditeľnosť nad 150km. To som nečakal ani omylom. Ako bonus som odfotil mladý párik, kde chalan pokľakol a požiadal drahú o ruku, tá súhlasila. Takto si pokaziť krásny deň 🙂 Po nekonečnom kochaní, fotení a mrznutí som zišiel dole a presunul sa na druhú skalu, kde boli výhľady z princípu veľmi podobné, ale nikto tam nikoho o nič už nežiadal. Dlho som sa teda nezdržiaval a vybral sa ku autu.

Chodník v zime popod skaly bol trochu náročnejší na prechod, ak by bol namrznutý tak by to bolo určite na mačky, ale teraz tam bol iba ušľapaný sneh, takže sa s trochou opatrnosti dalo prejsť. Klesanie bolo príjemné, všade snehová perinka tak som z toľkých vyplavených endorfínov aj trochu pobehol. Pri TIM Rovienky som prehodil výhybku na zelenú značku a keďže som opustil aj vojenský obvod, pri 90° zákrute som pokračoval rovno cez priesek v lese, celkom výrazne prešľapaný turistami. Nebol to úplne príjemný zostup – bolo to strmé, málo snehu a bolo tam dosť sute, ktorá sa šmýkala pod nohami. Už by som tade asi nešiel… Čoskoro som prešiel okolo poľovníckej chaty a poza lom som vyšiel na parkovisko z opačnej strany ako som ho opúšťal.

Podľa Hikeplannera to bolo na 5 hodín (časy v lete), ja som to dal za 3:45 v zime, ale nemal som pocit že sa naháňam. Túrička ma milo prekvapila, aj keď mala iba 14 km a 950 metrov prevýšenie – hlavne výhľadmi. Mimo zimu to nebýva často také perfektné, ale Poloniny či Bieščady sú okolo 50 km, to by malo byť bezproblémové. Morské oko ako som písal ma nejako nenadchlo, skôr to malé. Ale ešte zaujímavejší by mohol byť Kotlík ktorý je neďaleko.