Novinky: Pridal som mapku kľúčových slov pre ľahšiu navigáciu na obľúbené lokality
Sitepoint logo

Zimná Malá Fatra po dvoch rokoch – rovnaká trasa, rovnaký výsledok…

Dva roky a pár dni dozadu sme absolvovali na chlp rovnakú zimnú túru v Malej Fatre. Plán bol takmer rovnaký, ale s výnimkou že sme neparkovali v Štefanovej, ale v Terchovej pri potravinách, pod sochou Jánošíka a na štart v Štefanovej sme sa doviezli autobusom. Predpoveď na druhý deň hlásila oblačnosť, silnejúce sneženie, ale prvý deň malo byť pekne. Tohtoročná akožezima sa podpísala na množstve snehu aj tu v Malej Fatre. Pred dvoma rokmi sme mačky navliekali hneď ako sme opustili asfalt, tento krát to bolo výrazne neskôr, ale nechali sme ich na nohách až po chatu.

Obloha bola azúrovo modrá, relatívne teplo, po príchode do sedla Medziholie dokonca na tričko – pokiaľ bolo bezvetrie. Na Veľký Rozsutec sa vinula ľudská reťaz, my sme sa po čaji vybrali opačným smerom. Náš odchod urýchlili dvaja fajčiari ktorí nám “spríjemnili” posedenie. Mali aj psa, ten zase spríjemnil oddych jednému českému skialpošovi, ktorému očuchával batoh. To že je Čech sme zistil po afektovanom výkriku “heléééé co tááám ďelááááš voléééééé” na plné hrdlo. Výstup na Stoh je zážitkom z ktorejkoľvek strany 🙂 Minule sme mali výhodu, že sme až tak dobre nevideli kam ideme. Tentokrát nás vo výstupe brzdili ďaleké výhľady na všetky strany – Osnica, Babia hora, celé Západné Tatry, Giewont, zopár končiarov Vysokých Tatier, Veľký Choč, komplet Nízke Tatry a neskôr aj Veľká a Malá Fatra či Orava a Kysuce. Na vrchole Stohu zase poriadny vetrisko, bez obáv poviem že okolo 100 km/h. Výhľad sa tam rozšíril aj na juhozápadný horizont, kde bolo vidieť Maníny a Biele Karpaty, ale aj nasúvajúcu sa oblačnosť, ktorá znemožnila vzdialenejšie výhľady na Moravu.

Osnica a Západné Tatry. Vľavo aj Giewont a zase naľavo od Baranca je Kriváň a Gerlach

Zdržiavať sa hore veľmi nedalo, takže sme zvolili ústup do Stohového sedla, kde sme plánovali obed. Klesanie tú má tiež niečo do seba, ale vietor tam ustúpil a mačky nás podržali, takže to bola pohoda. Obed sme mali s výhľadom na Veľký Rozsutec, ktorý tú výhľadom dominuje. Pokračovali sme výstupom na Poludňový grúň – snehu bolo málo aj tam. Smutný pohľad bol na vyrúbané svahy Kraviarskeho, krížom ponad Vrátnu dolinu – tade sme mali v pláne ísť druhý deň. Na Poludňovom grúni bolo dosť ľudí, zopár aj v teniskách, pár skialpinistov. Odtiaľ sme videli ako víchor strháva sneh z hrebeňa pred nami, dalo sa teda čakať že tam bude veselo. Fučalo celkom vydržateľne, iný názor mala štvorica ktorá išla z chaty pod Chlebom po (v zime) uzavretej žltej značke, stretli sme ich v sedle za Hromovým. Vraj im to trvalo hodinu a pol, a do očí im vetrisko sfukoval ostrý sneh. Ešte že sme mali okuliare.

Veľká Fatra – pekne vidno zľava Rakytov, Čierny kameň, Ploskú, či Borišov

O pol štvrtej sme to doklepali na Chleb, kde fučalo asi ako na Stohu. Slnko už výrazne klesalo ku horizontu a farbilo hrebeň Lúčanskej Malej Fatry. Martinské hole som videl po dlhej dobe bez hmly a oblačnosti, parádne sa vykreslil aj Kľak. Po povinnom fotení sme pokračovali do Snilovského sedla, a chceli sme si to trochu skrátiť, ale Kubo chcel odbočiť až príliš skoro, tak sme sa trochu povadili, lebo som sa prepadával do snehu nad kolená a ten sa mi nabral do topánok. A to všetko pre ušetrených pár stoviek metrov. Nevadí, o štvrtej sme boli na chate.

Lúčanská Malá Fatra – Kľak a Veľká lúka / Krížava

Vnútri podľa očakávania dosť ľudí, smrad potu a pripití Česi. Tradične presila cudzincov, a tento krát aj kadejakí hipsteri zhypnotizovane pozerajúci do mobilov. Ku nám si prisadla postupne trojčlenná skupinka chalanov zo Zvolena a Novej bane. Večer nám príjemne odsýpal, debata plynula, ukazovali sme fotky, povyťahovali sme rôzne historky… Nebyť hlučných Čechov, tak by to bolo super. Gulášik, slivovica. Asi o pol jedenástej ste sa pobrali na povalu do našej kóje, kde sme mali všetko pripravené. Noc kazili opilci čo prichádzali čo pol hodinu, svietili do očí čelovkami, buchotali, vybaľovali, debatovali… Korunu tomu nasadila spitá trojica čo mala spať vedľa nás, tým uloženie do spacákov trvalo asi pol hodinu. Potom si jeden prdol a smiali sa ďalšiu pol hodinu… A ráno tri krát odkladali budík a nakoniec slečinka nesmelo zahlásila, že či teda idú na východ slnka. O siedmej moja, o siedmej…

V Snilovskom sedle na druhý deň

Ráno bola mrznúca hmla, slabá viditeľnosť a vietor. Predpoveď hlásila silnejúce sneženie. Nikam sme sa preto neponáhľali, dali sme si sýte raňajky, pobalili veci a vybrali sa na cestu. Rovno som si nasadil okuliare a kapucňu, a mačky prišli na rad len o chvíľu neskôr. Viditeľnosť bola o niečo lepšia ako pred dvoma rokmi, ale pre mňa to rozhodne neboli podmienky kedy sa mi chce chodiť po kopcoch – nič nevidieť a v prípade zhoršenia počasia aj potenciálne riziko. A ako bonus to vyrúbané Kraviarske… V Snilovskom sedle som teda skrížil ruky a ukázal na lanovku. Kubo ani neprotestoval, ale bolo jasné že chcel ísť na hrebeň. Minule som privolil a skončilo to otočkou v bielej tme. Počkali sme teda kým otvorili reštauráciu, kúpili lístok na lanovku a zviezli sme sa dolu. Autobus išiel o pár minút, čoskoro sme boli pri aute. Vyzerá to tak, že zimná MF nám nie je veľmi súdená 🙂

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.