Rok 2020 sa rozhodol pokaziť čo sa dá až do posledných momentov, takže ani 26. december nijako špeciálne nevybočil z nanič trendu. Tradičný Silvestrovský organizovaný výstup sa nekonal, a nemal som byť ani doma, takže sme sa rozhodli pre skorší výstup, lebo aj počasie malo byť aspoň trochu pekné. V sobotu nie až tak, ako malo byť v nedeľu, ale Lucia v nedeľu nemohla… Tak sme tomu dali šancu.

Tradičný začiatok aj koniec pri tábore Výtoky nad Striebornicou, výstup cez Krahulčie skaly a Trhovičnú lúku. Kilometrový úsek pred Marhátom (po opustení lesnej zvážnice) sa niesol v znamení polámaných stromov a každým rokom sa to horší. Tipujem že tak v roku 2025 bude vrchol Marhátu holý, za to však s kruhovým výhľadom. Hore sme sa dostali s časovou rezervou, vládol tam vlhký chlad, ktorý zalieza až pod nechty. Vyzeralo to všelijak, len nie na východ slnka, a tak to aj dopadlo. Na rozhľadni sme trochu vymrzli, dolu sme vypili čaj a niečo malé zjedli za súčasného drkotania zubami 🙂 Nastal čas odchodu, zišli sme na Jelenie jamy a odtiaľ dole po prístrešok v sedle. Dokonca sme ani nepokračovali po Kostolný vrch a ďalej na Gonove lazy, ale zišli sme po asfaltovej cyklotrase na Y-križovatku kde sa zelená značka rozdeľuje smerom na spomínané Gonove lazy a detský tábor. Odtiaľ sme si ten kúsok museli zase vyšliapať ku autu.

Sneh dokopy nebol, zato svinská zima áno, východ slnka tiež nebol, ale aspoň sme sa trošku hýbali a stretli sa 🙂