Tak ako som celé veky pozeral na vrchol Šíp nad Stankovanmi, podobne som vyzeral na výrazný skalnatý vrchol Klapy pri Považskej Bystrici, ktorý je dobre viditeľný z diaľnice D1 pred PB pri jazde smerom od Trenčína. Teraz nadišiel čas pozrieť sa tam. Navnadili ma krásne fotky z vrchu Holíš, ako aj z Klapov do opačného smeru. Spoločnosť mi tentokrát robila Lucia a Čečo, ktorý sa po minulom zlyhaní nabalil minimalisticky, dokonca ani chlast nebral 🙂 Celkom nečakane sme teda vyrazili autom do kúpeľov Nimnica, kde sme zneužili ich parkovisko a vybrali sa do (tiež) nečakane zasneženej krajiny.

Naše prvé kroky vedú po asfaltových cestách a chodníkoch, čoskoro ale opúšťame asfalt aj modrú značku, a ideme po lokálnom značení na vrch Diel, ktorý majstri prevŕali a urobili tam železničný tunel. Všetko je krásne zasnežené, zem zamrznutá, bezvetrie, modrá obloha – čo viac si priať. Z konárov na nás padá sneh, na hlavy, za krky, na schladenie. V prieseku lesa vidíme úzku časť priehrady a obed Dolný Milochov a potom už len strmý výšľap na vrchol, kde bola medzi stromami natiahnutá aj nejaká guma ako klinový remeň, na pridržiavanie. A veru sa nám miestami aj zišla. Na vrchu si dávame s Čečom po štample Plisky a odtiaľ poriadne strmo dolu až ku modrej značke. Čo sme zišli si zase musíme vyšlapať hore, traverzujúc predvrchol Holíša, ktorý je na skok odtiaľ. Dávame si druhý a tuším aj posledný štamperlík, neprišli sme sem predsa chlastať!

Na Holíši tam je hej, krásne výhľady na obe strany, vrcholový dvojkríž, drevené sedenie… Len tie Klapy sa nám zdajú nejako ďaleko. Po asi 100 metroch je ďalšia vyhliadka, kde sa ešte lepšie ukáže Nosická priehrada. Dolu z Holíša to je samozrejme strmo, terén zľadovatený, ale keď to dal starý pes aj jeho starý majiteľ, my nemáme na výber. Vypľulo nás to na pekne zasneženú lúku po ktorej sme sa dostali ku smerovníku Zábavy. Takmer. Trochu sme si to skrátili 🙂 Cestou do Upohlavu, malej dedinky, sa sneh už miestami na slnečných svahoch topí a kráčame cez brečku a blato. V Upohlave nás upútala len jedna drevenička s modrými rámami okien, inak len bežný dedinský folklór – haraburdie, odložené všakovaké užitočné veci v rámci hesla “to sa raz zíde”, či rôzne motorové tátoše. Za dedinou ideme kúsok lesom, neskôr po poľnej ceste pomedzi lúky. Na žltej značke je už blato, tak ideme po lúkach kde sa ešte sneh drží.

V Udiči sme okupovali autobusovú zastávku, občerstvili sme sa, prečítali príbeh o mlynárovej žene a zbojníkoch, a so slzou v oku sme sa pobrali v ústrety Klapom. Za poslednými domami nás privítalo kvalitné stúpanie, až po okraj lúky s výhľadmi na priehradu a na druhej strane na Kysuce. Na vrchol Klapov je to asi 800 metrov, tie ale vedú po skalkách po krásnom hrebienku, okrajom strmého južného svahu. Hore je zopár ľudí, obedujeme, fotíme, oddychujeme. Výhľad nie je ideálny, ale vidíme toho viac než dosť – Krivánsku Malú Fatru v úplne nezvyčajnej perspektíve, časť Lučanskej Malej Fatry, Súľovské skaly, oba Maníny, Kľak, Strážov, Vápeč, Ostrú Malenicu, Inovec… wau. Dávame sa do reči s jedných turistom, ako inak, má nejakého kamoša z Hlohovca, presnejšie zo Šulekova. Svet je ozaj malý 🙂

Dosýta “vykochaný” zahájime zostup, ktorý by kľudne zniesol aj retiazkové mačky, pri odbočke ku jaskyni s krásnym trnavským názvom “Dzedova ric” je menšie táborisko, tam varíme na skladacom lieháči kávu 2v1, Lucia nás ponúka s brownies, takže máme hody. Potom zlezieme do sedla Klapy, a odtiaľ po poriadnom blate ponad osadu Uhry až do nevýrazného sedielka, križovatku ciest Lopatina, pod rovnomenným vrchom. Tam modrú značku vymeníme za žltú a smerujeme ku Považskému hradu, ktorý som mal tiež v oku už sto krát, a až teraz ho uvidím naživo. Zostup vymytou zvážnicou sa vedie v duchu výstupu – blato, sračky, šmyky, hnedá žbrnda. Nič netrvá večne, takže s lesa vykukne slnkom nasvietný hrad, v pozadí Malý Manín s Manínskou tiesňavou vpravo, nejakou noname skalou vľavo, Súľovskými skalami ešte viac vľavo, scenériu dopĺňajú línie diaľnice D1, staré koryto Váhu a upravený Hričovský kanál.

Z obce pod hradom stúpa dosť veľa ľudí, na hrade je rušno, vidieť že tam prebiehajú aj rekonštrukčné, stabilizačné a konzervačné práce. Chvíľu posedíme, pozerám do mapy a keďže parťáci sú ok, nebyť spotených nôh, a tak pokračujeme na posledný úsek cesty. Kúsok sa vraciame a potom zabáčame na zvážnicu, kde začína to najfajnovejšie mľaskavé a lepivé blatko, okorenené zvyškami konárov po ťažbe. Zvážnica nestúpa nijako špeciálne strmo, možno po pol kilometri sa pripájame na modrú značku vedúcu z Lopatiny. Ideme cez peknú lúku, je tam aj hojdačka (ak si dobre pamätám), sedenie, ohnisko, celkom pekné miesto. Pri prameni v spodnej časti lúky naposledy opúšťame značku, aby sme túru zakončili posledným stúpaním na nevýrazný vrchol Hôrka. Okrem toho že je tam dezolátne blato a žiaden výhľad, asi nič špeciálne. Cez ďalšie a ďalšie blato sa dostávame na (ako inak) rozbahnenú lúku s výhľadom na Považské strojárne/ZVL. Po snehu ani stopy. Odtiaľ už len štýlovo cez cintorín, dolu pri hlavnej ceste umyť topánky v kaluži a zakončiť to celé na benzínke, kde nás neskôr vyzdvihol taxík.

Prešli sme niečo okolo 19 km, asi 1200 výškových metrov, dobre sa zabavili a podebatovali, potešili dušu krásnou prírodou a výhľadmi. Nebola to úplne jednoduchá prechádzka, ale normálna celodenná turistika. Na jeseň to musí byť špica…