Novinky: Pridal som mapku kľúčových slov pre ľahšiu navigáciu na obľúbené lokality
Sitepoint logo

Šíp a Choč – aneb tam jsem taky nebyl

Dva výrazné kopce – jeden nad kľukatiacim sa Váhom, druhý dobre viditeľný z všemožných Fatier, Tatier a Liptova či Oravy. Pri mojich cestách po diaľnici D1 ma vždy priťahoval kríž na vrchole (Zadného) Šípu, ale vždy som si vravel, že je to z domu ďaleko, aby som tam išiel iba kvôli jednému kopcu. Olej do ohňa priliali fotky z osady Podšíp… No a poslednou kvapkou bola cesta autom z Dolného Kubína do Ružomberka, kde som cestou zbadal opachu kopec, ktorý nemohol byť nič iné, iba rovnako obchádzaný Veľký Choč.

Trasa oboch dní – zdroj: mapy.hiking.sk

Doma nasledovalo pozeranie do mapy a dumanie, ako návštevu týchto miest spojiť – a nakoniec to vyšlo úplne perfektne a jednoducho, dokonca aj s dopravou vlakom a super ubytovaním. Šípska Fatra je taká zvláštnosť – pôvodne patrila pod Chočské vrchy, ale geomorfologicky sa viac hodí do Veľkej Fatry. Tak ju tam jedného pekného dňa presunuli, ako podcelok. Ale aby to nebolo jednoduché, z pohľadu ochrany patrí jej jedna časť aj pod NP Malá Fatra. Južná časť pohoria zahŕňa aj Vlkolínec či Malinô Brdo. Veľký Choč dal zase meno Chočským vrchom, kde sa mimo Chočov (je ich tam viac) nachádza aj známa Prosiecka a Kvačianska dolina. Dosť bolo ale zemepisu! Na túru som pozval aj Luciu, ktorá nečakane súhlasila, a celkom pekne nám vyšla aj doprava – rýchlik z BA kde nastúpila Lucia, v TT Kubo a ja v Leopolodove. Cieľová stanica – Kraľovany, odkiaľ pokračuje aj vláčik na Oravu, ktorým sme minule cestovali z nevydarenej akcie.

Začiatok na stanici v Kraľovanoch

Cesta bola super, miestenky, príjemná klíma. Vystúpili sme, pofotili stanicu a poochkali pri pohľade na masív Šípu. Úvod sme dali po koľajach, ponad rieku Oravu, kde sa naskytol prvý parádny pohľad na dvojicu Stoh-Veľký Rozsutec, nad vodami Oravy. Slnko už celkom pieklo, čo bola predzvesť horúčav na celý víkend. Prešli sme okolo nejakého močiara a kúpeľného prameňa, a kúsok po zvážnici až na odbočku zelenej TZT do sviežeho lesa. Odtiaľ to bolo do osady Podšíp 350 výškových metrov, zo začiatku dosť prudko. Cez týždeň dosť pršalo, takže bolo neskutočne sparno. Po asi 3/4 trasy stúpanie zvoľnilo a prišli sme na lúku, kde začali vykúkať dreveničky, vpravo skaly Šípu, pred nami zase Stoh a Rozsutec, pre nás videné z nezvyklej strany. Podšíp nesklamal – krásne, pokojné miesto s drevenicami, dva pramene. Na pár dreveniciach sme našli nejaké špeciálne zamykanie dverí – žiadna petlica ani zámok, len holé masívne dvere bez akéhokoľvek zamykacieho mechanizmu. Iba tri malé dierky na dverách, ďaleko od seba. Asi nejaká miestna špacialitka 🙂

Osada Podšíp, s výhľadom na Stoh a Veľký Rozsutec

Z Podšípu ide „traverz“, ale poriadne strmý. To je ale iba predzvesť kvalitnejšieho stúpania cez peknú, divokú dolinku, kde stretáme aj turistickú rodinku. Neskôr stretáme ďalšiu rodinu, nejakú viac duchovne založenú. Po chvíli ale prichádzame ku prvej vyhliadke, kde fotíme Fatru oproti nám, meandre Váhu, sútok s Oravou… Na Zadný Šíp je to už iba kúsok, tam zhadzujeme batohy, suším tričko, dávame si pivko, kocháme sa a oddychujeme. Tam je už viac turistov, niektorí sa schovávajú v tieni a veru dobre robia. Na horizonte vidno aj mraky, ale na zrážky to nevyzerá. Po krátkej pauze pokračujeme na Šíp bez zhodného prívlastku, cesta vedie aj cez skalné vráta, kde Kubo „musí“ samozrejme vyliezť. Zo Šípu je pekný výhľad na Choč aj Západné Tatry, a vlastne aj na pokračovanie trasy čo nás čaká. Tam sa nezdržujeme, ale chceme si niekde dať obed… Vhodné miesto nájdeme o kus nižšie, je tam ohnisko, kláty na sedenie a jedna skala popod ktorú vedie chodník.

Výhľad na meandre Váhu a Kraľovany vpravo, Stankovany vľavo

Po výdatnom obede nás čaká klesanie až do Žaškovského sedla, nad rovnomennou obcou, odkiaľ pochádza aj náš najúspešnejší enduro jazdec na Rally Dakar, Števo Svitko. V sedle aj pekný prístrešok, vedieť to skôr, tak obedujeme tam. Odtiaľ najskôr po lúkach, neskôr lesom po rozbitej a rozmočenej zvážnici, až po sedlo Pod Ostrým. Teplo si vyberá svoju daň, ležíme na laviciach a oddychujeme 🙂 Výstup na Ostré s heslom „keď už sme tu“ vynechávame a stúpame na masív Hrdošu. Odtiaľ je pekný výhľad najskôr na juh, neskôr prichádzame na Hrdošnú skalu, kde je zase super výhľad na Komjatnú a Choč a to všetko ostatné. Pod nami je poriadna hĺbka, takže opatrne! Hrdoš je tak trochu „Vepor-like“ (ten tvar, ako keď v knižke Malý princ letec kreslil veľhada ktorý zjedol slona), takže klesáme celkom prudko dolu, cez skalnú úžinu, po zopár stupoch a sú tam aj reťaze. No ale to čo je pod skalou som fakt netušil a dostali sme peknú facku.

Jaskyňa pod Hrdošnou skalou

Je tam obrovské skalné okno a jaskyňa so vstupným portálom do ktorého by sa zmestila aj Tatrovka. Nad nami previsy skál, na vrchole ktorých je vyhliadka kde sme stáli pár minút dozadu. Úžasné miesto, odporúčam navštíviť! Odtiaľ kúsok lesom a potom už len po lúke, z ktorej bola Komjatná ako na dlani. Teplo bolo odporné, tak sme sa prepli na režim hľadania krčmy. Tá bola určite cez kilometer ďaleko, nad potravinami. Zložili sme sa na terase ako domček z kariet a oddychovali pri pivečku a keksíkoch. Mali sme toho už dosť, na ubytko to ale nebolo ďaleko, rozumej tak do 4 km. V dedinke nesmel chýbať miestny trtko na motokrosovej motorke a bez prilby, ktorý robil hluk a ukazoval samičkám aký je on macher… Ešte sme sa tešili do Studničnej, kde je pekná skala, ktorú som objavil na fotkách.

Skaly nad Studničnou

Cesta tam viedla žiaľ asfaltkou, skaly ale boli super. Hlavne z lúčky nad Studničnou, kade sme už mimo značiek prechádzali do Valaskej Dubovej, kde sme mali rezervované ubytovanie v penzióne Jánošíkova Krčma. Za ľudových 12€ na hlavu v dvojlôžkovej izbe so sprchou. Lucia spala na izbe sama, tak to mala za 24€. Dolu reštika, takže po sprche a prezlečení sme sa PREŽRALI, stavili sme Liptovskú klasiku – pizzu a pivo 🙂 Z okna výhľad na Sokol či Soliská, proste pekné skaly. Celý deň sme si pochvaľovali, lebo trasa bola fakt super, aj prostredie a lokality cestou. Prešli sme 23km a približne 1350 metrov prevýšenia jedným aj druhým smerom. Vodu sme vypili cestou všetku čo sme mali, vrátane piva. Denná taxa u mňa bol teda asi 5 litrov.

Druhý deň, alebo ako sme do Chočských vrchov zabŕdli.

Trasa na druhý deň bola veľmi ambiciózna, aj mimo značiek, popozerať toto, tamto aj hento, ale! Ďalšie dva dni mal čakal menší turistický pôrod v Malých Tatrách a nemal som veľmi chuť prísť domov o desiatej večer a ráno o siedmej valiť preč… Lucia by rada tiež prišla v normálnom čase domov. Tak sme si povedali, že uvidíme cestou, čo je asi to najrozumnejšie riešenie. Jemne sme si privstali, vyrazili asi 5:30 a raňajky sme sa rozhodli dať pri Hoteli Choč na Strednej Poľane. Čakalo nás vytrvalé stúpanie, takmer 600 výškových metrov a 1:50 podľa plánovača. Dali sme to asi za 1:20 🙂 Pri hoteli Choč sa pri ohníku tmolia trojica ktorá večer pred asi trochu požila. Inak cestou hore išlo veľa ľudí smerom dole, takže sme mali takú menšiu haluz, že asi nejdeme asi tak skoro. Jedni boli dokonca na východ slnka, vrazili tuším 2:00. Ale východ nevideli, to je lotéria. Prechádzali sme najskôr suťoviskom popod skalný amfiteáter Soliskej (Soliská – koho-čoho – Soliskej), neskôr iba lesom.

Výhľad na Veľký Choč zo Strednej Poľany

My sme zo Strednej Poľany tiež vrchol nevideli, ale vybrali sme sa tam v rámci známeho hesla „keď už sme tu“. Išli sme po zimnej trase, lebo iná nám do oka nepadla. Celkom to odsýpalo, bližšie ku vrcholu boli dokonca aj reťaze. Na vrchole bolo asi 6-8 ľudí, plus my traja. Výhľady takmer žiadne, iba občas keď vietor sfúkol mraky, tak sme videli Kubínsku hoľu, ale väčšinou iba severné zrázy Choča. Chvíľu sme zotrvali, dúfali že možno budú mega výhľady, no dnes nebol ten deň. Ešte nám tam aj pila krv skupinka pubertiakov s bluetooth reprákom v batohu. Zvolili sme teda zostup po zelenej značke, kde boli aj nepríjemné klesania, vyvážené pestrými lúkami obsypanými kvietkami. Na Strednej Poľane bolo teraz hádam 100 ľudí, zrejme nejaký organizovaný výstup.

Na vrchole Veľkého Choča – niečo mi vraví, že tam musím ešte raz…

My sme nabrali kurz Ružomberok, po modrej značke. Trasa vedie zvážnicou, ponad hlbokánsky zráz doliny Turíckeho potoka. Cestou sme prechádzali aj zdravým lesom, aj lesom napadnutým lykožrútom a bez zásahu. Toľko mladých ihličnanov nevidel ani Santa Claus… Bol to jeden z najkrajších úsekov za oba dni! V tempe sme prišli až do sedla Spuštiak, kde sme sa rozhodovali, či ísť po červenej. Keď sme si k času na smerovníku pripočítali aj hrad Likavka, kam by sme „keď už sme tu“ išli pozrieť, bolo by to na doraz. No a nakoniec, že radšej budeme sedieť na pive, ako sa hnať ako diví. Rozhodli sme sa teda pre modrú, kde sme po pár metroch zakufrovali, lebo sme prehliadli značku. V prvom úseku sme klesali strmo, až veľmi strmo, neskôr už len po zvážniciach. V lese sa začali objavovať aj chatky, čo bolo znamenie blížiacej sa civilizácie.

Likavka, Ružomberok a Veľká Fatra

Od smerovníka Pod Smrekovom sme už videli lúky, aj Liskovú, či Likavku, a dva rozostavané mosty diaľnice D1. Aj les musí mať niekde koniec – a tak sme pokračovali po lúke na plnom slnku. A keby len to, ešte sme museli šliapať aj po asfaltke, toľko nenávidenej časti turistiky. Odtiaľ sme mali kráľovský výhľad na hrad Likavka a Veľkú Fatru oproti nám. Tu medzi poliami bolo neskutočne horúco a preto sa nedá čudovať, že nás gravitácia ťahala do krčmy. Žiadnu otvorenú sme ale nenašli, tak sme sa zložili na trávniku pri kostole, v tieni košatej lipy, kde sme si zadelili obed. Odtiaľ to bol už iba kúsok ku železničnej stanici, kde nebola žiadna krčma 😀 Vybrali sme sa teda krížom do mesta, kde bolo zatvorené úplne všetko okrem zmrzliny, tak sme tam zapadli na… pivo a pizzu. A zmrzlinu. A čakali sme na vlak. Ak to spočítame aj s cestou tam, tak druhý deň 18km, 1050+, 1200-.

Cesta vlakom späť nestojí za reč, viete si predstaviť nedeľný rýchlik Košice – Bratislava bez miesteniek. Horúco, smrad, tlačenica. Nakoniec sme uchmatli stôl v reštauračnom vozni, pili pivo a colu a zjedli dve vrecká čipsov, len aby nám to vydržalo čím dlhšie. Čo napísať na záver? Neodkladajte veci ktoré na prvý pohľad nevyzerajú úplne zmysluplne a podstatne. Môžete byť príjemne prekvapení.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.