Ako pokračovanie série jarných turistík (2022, 2023) som tentokrát vybral okruh cez Poľanu, príchod na nocľah v piatok po práci, skorší ranný štart zo Sihly a návrat inou trasou na štart trasy. Termín koniec mája nebol náhodný, trasa viedla vo výške od 900 do 1300 mnm, takže tam ešte nebola taká jar ako na dolniakoch. Počasie s nami tiež hralo škaredú hru, ešte týždeň pred konaním to vyzeralo veľmi biedne, dokonca ešte aj po piatkovom príchode sme nevedeli, čo bude v sobotu. A aby to nestačilo, aj tá sobota ráno vyzerala ozaj mizerne…

Ráno v Kozom dvore v Rohoznej nás privítalo hmlou, všetko studené a vlhké. Predpoveď ale vyzerala pozitívne, tak padlo definitívne rozhodnutie, že ideme podľa plánu. Takže šup do auta, cez Brezno a Balog na Sihlu. Parkujeme v centre, cez potok je nejaká krčma, vonku postávajú aj dve slečny možno čašníčky, ale hneď sa skryli aby sa vyhli skoršiemu otvoreniu lokálu. Na úvod volím obchádzku po asfaltke na Tlstý javor, takže ideme pekne po lesnej zvážnici kde nám to po chvíli pokazia stopy po ťažbe, takže komplikovane preskakujeme zo strany na stranu, vyhýbajúc sa blatu. Náš prvý checkpoint je Obrubovanec, horská lúka so zrenovovaným salašom, na čom som mal možnosť sa podieľať. Cestou ma potešia vlčie stopy, zvyšok zostavy zase teší NEprítomosť stôp od medveďa 🙂 Balenie na tento výlet bolo super, lebo nebolo treba spacák ani karimatku, ani večeru a raňajky – to všetko zabezpečila Chata pod Hrbom, cieľ sobotnej túry. Dostatok studničiek zase u mňa viedol k tomu, že som prvý deň nebral ani vodu do camelbagu, iba som priebežne popíjal a dolieval do pollitrovej PETky. Každé ušetrené kilo je len plus…

Pri Obrubovanci sme si dali prestávku na desiatu, poobzerali salaš, ja som doplnil vodu a pobrali sme sa ešte kúsok po rozkvitnutej lúke s výhľadom na Poľanu, neskôr lesom bez výhľadov až po Nižné Zákľuky. Odtiaľ nasleduje hôlny hrebeň so solitérnymi bukmi, remízkami a nespočtom poľovníckych posedov. Priamo našim smerom vykúka aj samotný Hrb, ktorý nevyzerá byť vôbec ďaleko, ale opak je pravdou. O kúsok ďalej nás okúzli severný horizont, kde vidíme takmer celé Nízke Tatry so snehom v žľaboch a za nimi napriek oblačnosti aj časť Vysokých Tatier. Vrchol Zákľuk sme dosiahli tesne pred poludním, tak sadáme do trávy, vyzúvame topánky a ponožky, sušíme tričká a v rojoch múch si vychutnávame obed. Zákľuky nás prekvapili výhľadmi a malebnosťou na túre z Hronca na Tlstý Javor roku pána 2019. Zatiaľ máme v nohách len 11 km bez nejakého extra prevýšenia, to sa ale čoskoro zmení. Po obede nasleduje klesanie lúkou a potom lesom, aj cez rozbitý polom, neskôr sa necháme zlákať širokou zvážnicou, no našťastie bez straty výšky sa neskôr pripájame opäť na červenú značku. Posledný úsek je čistá zloba, a tesne pred asfaltkou je úsek “bež, alebo sa šmýkaj po riti”. Medzičasom vyšlo slnko na 100%, takže nám je dokonca horúco – preto sadáme na zopár minút do prístrešku pri Hrončoku. Okolo nás jazdí dosť cyklistov, pokračujú zrejme Kamenistou dolinou do Sihly, vedie tade asfaltka z Hronca.

Tajch Hrončok si len rýchlo obzrieme a nasledujúceho asi 1,5 kilometra patrí asfaltu – odpájame sa z neho pri horárni Endreska. Plynule stúpame až na Štompu, tam to dostane opačné garde a klesáme na Tri vody. Cestou stretávame skupinky cyklistov na enduro bikoch, ktoré sa na turistiku po šotoline moc nehodia. Pri Troch vodách dávame zase pauzu pred posledným stúpaním, čítame info panely, fotíme vysokú pec. Je tam celkom ruch, zase cyklisti, ale aj autá – je tam zopár domov či chát. Nás čaká podľa mapy poväčšine asfalt, len v závere šotolina, a cca 370 výškových metrov. Cestu nahor nám ozvláštnila len zrazená a v podivnej polohe vysušená salamandra škvrnitá. Po asfalte to bolo plynulé stúpanie, až po prechode na šotolinu v závere keď trochu prituhlo. Takmer úplne pri konci nás prekvapilo v strede cesty veľké medvedie lajno, ale to už sme mali doslova len pár metrov na Chatu pod Hrbom. Keď tam nad tým premýšľam, vôbec si na tú chatu nespomínam keď sme s Kubom išli okolo na našom putovaním Poľanou. Inak sa mi páči, ako sa mi postupne prepájajú túry, keď križujem miesta kde som už dávnejšie bol. Podobne to je aj s vrchmi a hrebeňmi ktoré vidím.

Na chate je už zopár spomínaných bajkerov, chata je fakt veľká a pekná – rozumej tradičná, žiadny polystyrén, sadrokartón. Dávame si s Čečom teda fajrontové pivko, objednávame jedlo (šošovicová polievka bola MEGA), sušíme oblečenie aj chrbtové časti batohov. Lucia a Maťo prichádzajú chvíľu po nás, objednávame ďalšie pivká a nesmie chýbať socializácia cez mobily, fotky a správy rodine, kamarátom – že nás neroztrhali medvede ani vlci 🙂 Postupne prichádzajú ďalšie skupinky bajkerov, nakoniec obsadia asi polovinu chaty. Medzičasom si ideme zaniesť veci na izbu, kde si rovno navlečieme paplóny, koľký luxus! Máme 4-ku izbu s dvoma poschodovými posteľami a na chodbe spoločné WC a sprchy – teplá voda a keramické WC, tiež luxus! Dohadujeme si raňajky, debatujeme a podľa meteoradaru ku nám smeruje búrka. Nebolo z toho nakoniec nič, len pár kvapiek, no presunuli sme sa spoločenskej miestnosti / jedálne, kde sme dokonca pozerali na TV hokej. Noc bola pokojná, ticho iba občas prerušované chrápaním. Aby sa nezabudlo, prešli sme 29 km a 900 výškových metrov.

Ráno boli všetci v pohode, žiadne zničené telá ani duše, na raňajky sme mali párky a “miešané vajíčka” – čakal som praženicu, ale boli to ozaj len miešané vajcia. Dnes nás čaká červená značka až po Kopce, odtiaľ modrá do Sihly. Počasie spolupracovalo, čakal nás výstup na Hrb, geografický stred Slovenska. Výstup nie je dlhý, ale strmý – na začiatku dňa ale v pohode pre kohokoľvek. Námaha je ale ocenená krásou andezitových blokov pokrytých lišajníkmi, pokrútenými stromami a čerstvým vzduchom. Hore klasicky foto-orgie na 15 minút, ale treba uznať, výhľady sú parádne, na severnej vyhliadke vidieť od východu Veľkú Fatru, Nízke Tatry, Muránsku planinu, Stolické vrchy s nezameniteľným Klenovským Veporom. Paradoxne ho vidíme zo suseda Ľubietovského Vepra 🙂 O kúsok ďalej je druhá vyhliadka, je to také drevené “mólo”, odtiaľ zase vidno (sprava) od Veľkej Fatry cez Kremnické vrchy až po Vtáčnik. Medzi Fatrou a Kremničákmi úplne v pozadí vykúka aj Strážov. Prečo nie, veď stred Slovenska. A hlavne, vidieť zvyšok kaldery sopky Poľana, s dedinkami v jej útrobách.

Naše kroky vedú pralesom smerom na Vepor, je to magické miesto, Čečo sa tam ale bojí. Medveďov. Vlastne ako hovorí, nebojí sa, ale má rešpekt. Po hrebeni ideme asi 2 kilometre, pričom druhá časť je už presvetlenejšia, nie až tak pralesová. Z Vepra to je cez “ferratu”, malé skalné mestečko s prevýšením asi 5 metrov 🙂 Kúsok nižšie je ďalšia vyhliadka, vidno viac na juh, takže okrem samotnej Poľany vidíme v pozadí aj Sitno a Veľký (Pohronský) Inovec. Ďalším klesaním sa dostaneme z lesa na lúku pod Veprom, s výhľadom na juh a juhovýchod, kde dominuje Klenovský Vepor, napravo Železná brána a vľavo na horizonte zase Kohút a Stolica. Krásny kraj! Chvíľu kráčame po lúkach, nakuknem aj do lesa smerom ku prameňu, ale neschádzam úplne dolu, lebo dnes mám so sebou viac vody, aj v camelbagu. Za Hájnym grúňom pri ceste objavíme relatívne novú repliku zásobovacej zemľanky z čias SNP a o kus ďalej krásne huby, modráky. Za sedlom Jasenová mierne stúpame a traverzujeme Brusniansky grúň, ideme vlastne hranou kaldery. Čečo objavuje na sebe nymfu kliešťa, tak robíme operáciu pomocou pinzety zo švajčiarskeho nožíka. Prežil to. Ale kliešť nie. V lese ubúdajú listnáče a čoskoro sme takmer vo výhradne smrekovom lese, vo výške nad 1250 mnm. Na kóte (Tri) Kopce si dávame krátku pauzu na keksík a skoro nás tam zožerú muchy. Môj návrh ísť naľahko bez batohov na vyhliadku Strunga sa zamieta, ale nevadí, meteoradar ukazuje formujúce sa búrky len kúsok severne od nás.

Vraciame sa teda kúsok na odbočku modrej značky a vytrvalo klesáme, miestami trochu blúdime, až po Záhorskú skalu, ktorá je o 200 metrov nižšie ako Kopce. Búrky už o sebe dávajú vedieť aj zvukmi, takže sa trochu obávame ako to s nami dopadne, lebo sme asi 12 km od cieľa. Bez ohľadu na to sadáme do trávy a obedujeme, za sústavného bzukotu otravných múch. Čečo sedí sám povedľa, ako sa neskôr zistí, ani neobedoval, asi mal autistickú chvíľku. Rýchlejším krokom pokračujeme po modrej značke, najskôr nás spomaľuje úzky a zarastený chodník, neskôr to je od lesnej techniky rozdrbaná rozbitá lesná cesta. Ale teda poriadne, a sprevádza nás poriadne dlho. Niekde na polceste ku Kľuke pokračujeme už po normálnej lesnej ceste a na listy stromov padajú prvé kvapky – našťastie aj posledné, z búrky či dažďa nebolo nič. No o kúsok severnejšie, niekde nad Breznom vidíme “závesy” z mrakov, takže tam prší. Na Kľuke zatáčame prudko vľavo, kde sa zase brodíme sračkami od ťažiarov. Zostávajú nám ešte 3 km po značke, potom sa odpojíme a pôjdeme skratkou do Sihly. Na pol ceste ku odbočke (smer Pätina) konečne objavujem čerstvé medvedie stopy a Čečo prežíva ľahší infarkt. Len tak, pre istotou. Mladý macko, malá stopa, ale veľká panika. Na moje šťastie ideme v jeho stopách len asi 200 metrov, lebo by som zinfarktoval ja.

Pokračujeme teda mimo značky po lesnej šotolinovej zvážnici, bez výhľadov, je to trochu monotónne. V podstate už od obeda na Záhorskej skale ideme len lesom bez výhľadov, to je trochu škoda, ale iná logická cesta späť neexistuje. V lese obchádzame niekoľko kôp vyťaženého dreva a jednu chatu. Nakoniec nás to vypľuje na asfaltku na konci Sihly, odkiaľ si to ešte musíme došliapať ku autu, čo je ešte jeden celý otravný kilometer cez dedinu s uštekanými psiskami a s domácimi ktorí si nás premeriavajú skúmavými pohľadmi 🙂 Horský bufet Montanic (áno, tak sa volá tá nová krčma v Sihle) je otvorený, dávame si dolu topánky a objednávame kávu a kofolu, pivo – každý podľa možností. To čo som chcel na jedlo ja samozrejme nemali, ostatní si dávajú neskorší obed. Popri tom kontrolujeme nohy a hľadáme kliešte, skóre Maťo a ja je 1:1, zase len tie maličké nymfy. Ja som prekvapivo celkom fit, čo sa o zvyšku zostavy nedá povedať. Najhoršie je na tom asi Maťo, Čečo tradične len mentálne zle, lebo “toto je na neho moc”. Dnes to bolo o chlp menej, 26 km a 800 výškových.

Väčšinu tejto dvojdňovky som mal už prejdenú, s výnimkou modrej značky v závere. Oproti minulým túram v skorej jari a jeseni to nebolo až také pestrofarebné, ale s ľahkými batohmi to bolo príjemné, chata super, prvý deň aj bohatý na výhľady, druhý deň už len z polovice – tá cesta po modrej do cieľa bola fakt nezáživná, ideálne by bolo pokračovať na Poľanu a zísť dolu do Hriňovej, ale to by chcelo buď dve autá, taxi alebo auto-stop.