Vtáčnik som už viac krát navštívil, no nebol som ešte na Veľkom a Malom Griči, no videl som ich z Bielej skaly. Ako highlight som si vybral neoficiálnu ferratu na Veľký Grič, a celé som sa to snažil nejako logicky zokruhovať z dedinky Cigeľ. To by som nebol ja, aby som si to nenatiahol na aspoň 25 km… Auto som zaparkoval pri kulturáku a prvé kilometre mi robila spoločnosť modrá značka. Pri posledných domoch ma pristavil pánko ktorý pracoval na záhrade a začal takú štandardnú komunikáciu – odkiaľ, kam a hlavne, či sa nebojím medveďov. No, bojím. Hlavne pri predstave, že by som v ZOO spadol do výbehu. Alebo kúsok od dediny. Ale tam hore, ďaleko od ľudí, tam sa nebojím.

Vonku bolo horúco už od rána, takže prvý 1.5 km po šotoline a otvorenom teréne ma nepotešil. V lese bolo už o poznanie lepšie, ale od auta ma čakal kontinuálny výstup 500 výškových metrov, až po smerovník Dierovce (976) – čo bolo mimochodom vyššie ako vrchol Veľkého Griča (971), o Malom Griči (878) ani nebudem hovoriť. Cestou som skontroloval dva pramene, vyzerali použiteľne. Posledný kilometer začal pri lesáckej chate s krytou terasu a vonkajším sedením. Kadibúdka sa tiež môže hodiť… Značka na strome hlásila „Náročný úsek„, nevedel som čo si od toho sľubovať, reťaze som nepredpokladal. Nakoniec to bolo len strmé stúpanie. Posledné metre som si trochu skrátil, takže som neprišiel až na spomínané Dierovce, ale strihol som to kolmo lesom na červenú značku (Ponitrianska magistrála), ktorá viedla po širokej lesnej zvážnicni a vytrvale klesala. Po chvíli som začul divné dunenie, po chvíli sa z toho vykľula stará Praga V3S s troma bezdomovcami / zlodejmi lesnými pracovníkmi. O niečo neskôr som stretol aj zaujímavý párik na bicykloch, obaja zapletené dredy.

Krátku zastávku som si dal pri kríži a oddychovom mieste, kde sedel zvláštny chalanisko, viacmenej civilne oblečený, ale spustil na mňa ako z guľometu milión slov, otázok a vlastne aj odpovedí. Svoj oddych som teda skrátil na pár hltov vody a pobral som mimo značku. Ešte na mňa stihol zakričať, či mu neurobím fotku pri kríži… Stihol ale spomenúť, že hore na Griči má byť práve dnes ako atrakcia natiahnutá sieť medzi skalami a veľkým NIČ pod ňou. Na Grič som teda nešiel po červenej značke, ale pobral som sa okolo chaty Martinka smerom na časť Handlovej, Horný koniec. Pri chate som vyčistil prameň, ktorý bol zapadaný lístím a stála tam smradľavá voda, hádam ďalším už poslúži bez obmedzenia. Cesta viedla popod masív Veľkého Griča, nakukol som aj do jednej odbočky ktorá viedla ku zvyškom banského diela (vetracie šachty), ale nakoniec som sa zvrtol, lebo ma čakalo ešte dosť kilometrov. Smer som zmenil po príchode na lúku, nasledoval som nevýrazný a zle značený chodníček ku ferrate. Samozrejme, veľmi rýchlo som z chodníka zišiel a kráčal som rúbaniskom už len podľa mapy v mobile.

Tesne pred začiatkom skaly som sa na chodník pripojil a vstúpil na veľké suťovisko. Asi 300 metrov sa stúpalo traverzom, nado mnou sa týčili strmé bralá a po pravej strane parádne výhľady na severnú časť Kremnických vrchov a mini pohorie Žiar na severe a južnú časť Veľkej Fatry. Ku koncu som sa nechal zviesť vyšľapaným chodníkom už v dosť exponovanom teréne, ten však neviedol nikam. Teda možno aj hej, ale ďalej som to neskúšal. Kúsok som sa vrátil a čisto len podľa mapy som zamieril kolmo hore, lebo značenie tam nebolo. Tam som ale konečne zbadal prvé reťaze, takže som trafil správne. Prvý úsek viedol kolmo nahor, nebolo to ale nijako technicky náročné, za to ale fakt strmé. Trasa bola lemovaná xerotermnými rastlinami – to som ale múdry, sú to teplomilné druhy – a bolo tam ozaj teplo. Stena je východne orientovaná, takže doobedné slnko pálilo rovno na mňa a tieklo zo mňa ako z pokazenej práčky.

Druhý úsek traverzoval stenu až ku skalnej vyhliadke (cca 900 m.n.m), kde debatovali dvaja chlapi, tak sme trochu podebatovali a doplnil som tekutiny. Odtiaľ som už videl aj spomínanú adrenalínovú sieť tesne pod vrcholom. Podľa mapy som zistil, že som išiel inou trasou ako je zaznačená na mape, takže ciest tam bude zrejme viacero. Z vyhliadky ma čakalo ešte asi 60 metrov hore, cez Vetrové sedlo a sedlo Šúchaly. „Hlavná“ vyhliadka na vrchu skalného brala je veľká kamenná platňa so smerovou ružicou (ukazuje smer a vzdialenosť ku rôznym vrcholom na okolí), bolo tam už asi 10 – 15 ľudí, vrátane ukecaného týpka od kríža.

Hore som sa pokochal výhľadmi, doplnil vodu aj nejaké kalórie a pobral sa asi 50 metrov ďalej na samotný vrchol Veľkého Griča, ktorý je ešte asi o 10 metrov vyššie, ale za to bez výhľadov. Tam som trochu nepochopil značenie a vybral sa po červenej smerom ku krížu kde som predtým stretol spomínaného exota. Takže otočka a potom už správnym smerom, najskôr strmšie, neskôr celkom v pohode. Cestou som stretal dosť turistov, aj bežných výletníkov so psami. Po necelých 2 km som značku zase opustil a zase skratkou šup na náučný banský chodník, ktorý vedie ďalej ku smerovníku Tri studničky. Bola to zase široká a takmer nudná zvážnica bez výhľadov, na druhej strane tam bol krásny zmiešaný les dosť podobný lesom na Poľane alebo Muránskej planine! Jedle, buky, javory, brezy… Všetko pekné ale raz skončí, v tomto prípade na čistinke s hromadou spíleného dreva a junákmi na džípe. Oni sa pobrali smerom vpravo, ja som pokračoval mierne vľavo po menej používanej ceste. Nešiel som ale až po spomínané Tri studničky, ale využil som ďalšiu skratku, ktorá sa neskôr pripojila na žltú značku vedúcu na vrchol Malého Griča (Griču? Ja neviem) . Hore zase celkom veľa ľudí, ďalší postupne prichádzali, aj jeden starší cyklista, samozrejme úplne hore už bez bicykla. Tento menší Grič je rovnako exponovaný z východnej strany ako jeho veľký brat, od vrcholovej plošiny padajú do hĺbky strmé steny, týčia sa tam vežičky a super výhľady v podstate rovnaké ako z Veľkého Griča. Celé to kazil iba výhľad na Hater, skládku nebezpečného odpadu…

V nohách 15 km, predo mnou ešte takmer to isté, ale bez výraznejších stúpaní. Spustil som sa po žltej značke až po miesto kde sa spájala s banským náučným chodníkom, tam som to tradične strihol krížom mimo značenia na zelenú značku smerom na Uhlisko. Skratka to bola za všetky drobné – krížom cez popadané stromy, cez potok, bordel napadaný v topánkach. No a čo, tak to mám rád 🙂 Uhlisko je zaujímavé! Trochu sa mi to podobalo na Sklenú hutu v Malých Karpatoch, ktorá bola dávno a dosť veľa generácií obývaná. Zabŕdol som aj do starých máp, ale osídlenie minimálne v polovine minulého storočia žiadne. Je to veľká lúka s brezami uprostred zmiešaných lesov, a je pravda, že ak by bola niekedy osídlená, boli by tam staré ovocné stromy. Z tohto pekného miesta som pokračoval po žltej značke znova pekným lesom bez ľudí, až po smerovník Krížkovce. Odtiaľ viedla používanejšia šotolinová cesta až na vrch veľkej lúky. Aj som si to chcel tradične skrátiť práve cez lúku, ale dochádzala mi voda a zrovna na zelenej mal byť prameň. Po 20 km ma už bolel celý človek a ešte som bol aj komplet uvarený, tak som si ľahol do trávy a oddychoval. Z relaxu ma vyriešili okoloidúci e-bikeri, jeden sa aj pýtal či som OK, tak som len odpovedal, že oddychujem. Tak to má byť, niekto môže ležať zranený, alebo vyčerpaný a sám nestihne alebo nevládze zakričať…

Po oddychu som zašiel k prameňu, tiekol fakt výdatne, voda čistá, studená, osviežujúca. Vo vode som videl niečo plávať, nabral som do ruky, vyfotil a doma zistil, že to boli mladé salamandry škvrnité! 🙂 Na nasledujúcej križovatke som pokračoval rovno – aj som sa trochu divil že stúpam, keď som mal už len klesať. Zistil som to samozrejme asi po 400 metroch, tak som sa už nevracal, ale strihol to po starej lesnej ceste späť na značku – aby som následne hneď znova zle odbočil. Tam som sa vrátil späť a konečne išiel správnou cestou popri potoku ktorý postupne priberal ďalšie prítoky. Bola tam aj jedna studnička, tam si dal iba za šálku vody na osvieženie a pokračoval smer cieľ. Najhoršie na záver – asi 2.5 km po tvrdej, rozpálenej a širokej ceste po lúke, v tom najväčšom teple. Šľapu na nohách mi už horeli, najradšej by som už bol niekde v tieni. Čoskoro som začul zvuky dediny, utrpenie teda už končilo. Doklepal som to po asfalte ku autu, zapol klimatizáciu a na lavičke pri autobusovej zastávke som sa prezliekol.

Túra to bola pekná, ale možno by tomu svedčala skôr jeseň alebo skoršia jar. Dosť veľa výhľadov, nebolo to iba o bezduchej dupačke nudným lesom. Lesy boli pekné, pestré, nedojebané holorubmi. Medvede som samozrejme nestretol, ani len to povestné hovno. Ale nevravím, že tam neboli. V decembri 2024 som bol na Vtáčniku z Kľaku a od Partizánskej chaty vyššie bolo poriadne veľa medvedích stôp. Hore na hrebeni už nie, ale potom zase od Kamenných vrát nižšie znova. A medvede sú aj na Magure, pohorí nad Bojnicami, tak sa nečudujme. Iba rozmýšľajme a predvídajme, potom by to malo byť O.K. Viete o tom, že OK pravdepodobne pochádza z armádneho „zero killed“ = „0 K“? Ak nikto nezomrel, bolo to v poriadku. Kilometrov niečo cez 25 a cez 1000 výškových metrov.