Názvom tohoto článku som sa inšpiroval v parádnom dokumente 30 dní hrdinom. Byť hrdinom 30 dní je iné kafe, mne museli stačiť dni štyri. Na celú SNP nemám chuť ani čas a väčšinu pekného a zaujímavého z nej mám už aj tak prejdené. Možno je to aj takých 400 kilometrov odhadujem. Hlavným cieľom bolo zase prejsť niečo „epické“, dlhé a mimo civilizácie, bez ľudí, turistov. Pred 11 rokmi sa časťou Rudohoria prehnala víchrica a zdevastovala obrovské plochy lesov, ale rany sa za ten čas začali hojiť, takže mohol prísť čas aj na tieto končiny. Pred dvoma rokmi som si prešiel východnú časť Nízkych Tatier, od Čertovice po Telgárt a malý kúsok smerom na východ som odhryzol v roku 2017 pri prechode Muránskou planinou. Ako vraví nadpis článku, rozhodol som sa pre začiatok v Telgárte, dôvod je veľmi prozaický – dostať sa domov z Telgártu poobede je takmer nemožné. Teda možné, ale trvá to takmer ako cesta okolo Zeme. Z metropoly východu je o to dosť jednoduchšie, aj keď ZSSK to trochu skomplikovalo a pribudol jeden prestup…

Pondelok, zatiaľ som OK

Začiatok príbehu sa píše v Leopoldove v pondelok ráno, odkiaľ som išiel vlakom do Púchova, tak som prestúpil na druhý vlak do Popradu. Odtiaľ autobusom do Telgártu, ale vôbec mi nevoňalo vystúpiť až v centre a buď dupať po asfalte na frekventovanej ceste až po sedlo Besník, alebo sa vybrať po zelenej značke hore zjazdovke na Tresník. Nesmelo som sa cestou spýtal šoféra autobusu, či by ma nevedel vysadiť niekde hore v sedle. Na moje prekvapenie nemal vôbec problém a vysadil ma kúsok pred sedlom na malom odpočívadle. Nadmieru mi to vyhovovalo, lebo bolo práve poludnie a čakala ma slušná porcia kilometrov na úvod. Ale nemal som striktný plán, prespal by som kde by sa mi zachcelo.

Prvé metre mimo asfaltu viedli cez lúku kde sa pásol dobytok, stála tam maringotka s uštekanými psiskami ktoré boli našťastie priviazané. Tento úsek som už poznal, vedel som že ma čaká tvrdá zvážnica až po Čuntavu. Kúsok za krížom a prístreškom sa mi z dohľadu stratila Kráľova hoľa a po chvíli som stretol prvých SNPčkárov, dvoch mladých chalanov so sprejom proti medveďom pripraveným na batohu. Propaganda funguje na jednotku… Prehodili sme pár viet, povedali že ešte zopár ďalších stretnem a tak aj bolo. Držal som vysoké tempo, teplo bolo tak akurát, takže ako obvykle som išiel v krátkom oblečení, nech toho prepotím čo najmenej. Vodu som mal len v PETke v bočnom vrecku batoha, camelbag mal prísť na rad až neskôr. Od smerovníka Pred Čuntavou som vstúpil na pre mňa neznáme územie. Po Starú Čuntavu to stálo za hovno, ale potom prišiel les, lúky a výhľady a bolo zrazu dobre. Pri odbočke na Strmú prť bol prístrešok so skromným miestom na spanie pod strieškou, ale kto by hľadal lepší nocľah aj studničku, našiel by ho o niečo nižšie. Pokračoval som lesom, pestrým a zdravým, nechal som sa zviesť iba jednou vyhliadkou (kúsok dolu z chodníka) s pekným výhľadom na Veľký a Malý Radzim aj kúsok hrebeňa Stolických vrchov. Trasa tam prechádza územím Slovenského raja, jeho najjužnejšou časťou, vlastne až po Dobšinský kopec. Po chvíli som vyšiel na lúky pod Honzovským, kde bolo vidno zopár vrcholov v Slovenskom raji a nižšie na lúke boli aj napájadlá pre dobytok, dá sa tam osviežiť a myslím že bezpečne nabrať voda. Tam som stretol dve dvojice SNPčkárov, jeden so zápalom šľachy, vravel že v Telgárte sa uvidí či bude pokračovať… Blbé. Nasledujúce 4.6 km boli zase o ničom, išiel som po rozpálenej zvážnici na autopilota, až po oázu – chatu Gápeľ s jazierkom, prameňom a prístreškom.

Konečne som sa zastavil, vyzul, nabral čerstvú vodu, zjedol niečo málo z čerstvých zásob jedla a oddýchol v tráve. V jazierku (protipožiarnej nádrži) plávali ryby, tak som im nasypal nejaké omrvinky. Aj by som sa tam bol ponoril, ale nakoniec som si to rozmyslel. Medzičas som mal dobrý, boli tri poobede, 14.5 km v nohách, skoro 5 km/h priemerka. Predbežný cieľ som si stanovil niekde za sedlom Dobšinského vrchu, alebo kľudne aj ďalej… Dal som sa teda na cestu smer Voniarky. Na lúke po ľavej strane som zbadal asi zo desať divých svíň aj s prasiatkami, celkom príjemné spestrenie. U nás ich skôr stretám ako vybehnú z kukuričného poľa. Na Voniarkach som blbo odbočil, tak ma čakala „skratka“ krížom cez les a húštiny, neskôr už po značke po lúčkach okolo starého vysielača a záver ku hlavnej ceste po rúbanisku. Aspoň som mal lepší výhľad na oba Radzimy a potenciálny cieľ dňa – Smrečinku, pod ktorou je luxusná útulňa Gálová. Prešiel som cez cestu na druhú stranu a pokračoval lúkami, cez elektrické ohradníky, okolo kráv, ale s výhľadom na Dedinky a Palcmanskú Mašu, aj Gačovskú skalu nad ňou. Naveľa som zišiel až na vrch legendárneho Dobšinského kopca, kde sa jazdievajú preteky do vrchu, ale možno o chlp slávnejší sa stal po tom, ako tam šraci cestou do bordelu narafali 😃 Na stránke cesty SNP sa spomínala aj nejaká pastierska búda so zlými psami, v stúpaní od cesty, ale nič také tam tentokrát nebolo. Len som nevedel o vyhliadke kúsok za vysielačom, je odtiaľ vidno aj Vysoké Tatry…

Následne ma trochu potrápil výšľap pod Dobšinský kopec, bola to poriadne rozbitá cesta plná veľkých šutrov. Po sedlo Kruhová sa išlo príjemným lesom s občasnými výhľadmi, a trochu som klesal do sedla Dobšinský vrch. Odtiaľ som sa vydriapal na neznačený lúčnatý vrchol s výhľadom na vzďalujúcu sa Kráľovu hoľu, a odtiaľ na Ostrú (1014 mnm). Z Ostrej to išlo prudko dolu, až ma to po kilometri vypľulo na širokú cestu, odtiaľ to bolo len na skok na novú rozhľadňu kde by sa dalo aj pohodlne bivakovať. Ale zopár SNPčkármi cestou mi bolo silno odporúčané potiahnuť až po Gálovú, že to je nebe a dudy. Rozhľadňa vysoká, nová, veľké presklenie cez celú stenu a vnútri horúco ako v skleníku… Tam teda nezostanem, rozhodol som sa. Ale inak fajn, solárny panel, nabíjačka na mobily. Zašiel som potom povyše ku chate sv. Huberta, odkiaľ je na severozápadnom horizonte vidno kúsok aj Vysokých Tatier a zo studničky som nabral viac vody nech mám aj na večer. Potom som ale podviedol červenú magistrálu! Predstava nekonečného šliapania po zvážnici cez holé kalamitné stráne ma vôbec nelákala a slnko už klesalo nižšie. Preto som zvolil neznačenú trasu popod chatu ktorá by ma mala doviesť na spojnicu žltej a červenej značky Pod Stromišom. Neskôr sa to ukázalo ako najlepší nápad z celej trasy. Išiel som po starej zarastenej zvážnici ktorá celý čas mierne stúpala a bolo to tam miestami pekné „medveďovo“. Mal som za sebou už asi 27 km a fakt som sa tešil na útulňu, podľa mapy som mal čoskoro prísť na značku, doslova bola predo mnou posledná zákruta. No a v zákrute som stretol rysa ostrovida, možno tak z 10 metrovej vzdialenosti, síce len na pár sekúnd, ale bude to zážitok asi na celý život! ❤️ S úsmevom od ucha k uchu som prišiel na značku a konečne to doklepal až na Gálovú – 28 km za 6:20h aj s prestávkami.

Útulňa je to ozaj na jedničku s hviezdičkou! Vonku posedávajú 3 slečny, 2 chalani a jeden párik, dávame sa do reči, sme nakoniec takmer „krajania“ – chalani zo Záhoria, slečny z okolia Senca a pár z Trenčína. Debatujeme, varíme, jeme, popíjame pivko… Útulňa je skvele vybavená, na pričniach sa vyspí v pohode 8 ľudí, v prípade potreby sa dá spať aj na laviciach pri stole, na podlahe, alebo v prístrešku vonku. Vnútri je piecka, šnúry aj vešiaky na sušenie oblečenia, a nechýba ani fotovoltický panel a možnosť dobiť batérie v mobile. V útulni je nejaký proviant aj pivo, peniaze treba dať do pokladničky, alebo poslať na účet. Premeň je síce až 500 metrov ďalej, ale aspoň po traverze a je výdatný, dá sa tak komfortne poumývať. V noci mi bolo teplo, spacák rozopnutý, noha vonku. Vyspal som sa veru luxusne!

Utorok, šliapem ako otrok

Ráno som sa len rýchlo pobalil, raňajky som mal v pláne trochu neskôr. Tradične ma boleli kríže a netradične aj šľapy nôh. Rozlúčil som sa s osadenstvom a vybral sa skontrolovať ešte prameň pri Gálovej, ale najskôr som dostal virtuálnu facku pri pohľade na Vysoké Tatry ponad Slovenský raj. Wau. Ako kompenzácia tej krásy boli prvé 2.5 km po zarastajúcej holine pod Smrečinkou, zato ale s peknými výhľadmi na zvyšok dnešnej trasy – Peklisko, Čertova hoľa, Volovec… Do sedla Súľová to bolo z kopca, pri ceste bolo masívne sedenie, tak som sa tam zložil na raňajky. Na Peklisku som bol čoskoro a potom začal les rednúť, až som sa dostal na mierne stúpajúci traverz cez zarastajúce holiny. Pri obhliadnutí bolo krásne vidieť masív Stolických vrchov, spustošenú Smrečinku a neskôr sa asi naposledy ukázala aj Kráľova hoľa. Na juhu bolo vidieť Slovenský kras a za ním maďarské pohoria (Aggteleki park, pokračovanie Krasu). Pod Hoľou som si dal oddych, vyzul topánky aj ponožky a sušil som ich na slnku. Sušil som aj rozmočené šľapy nôh, na ktorých sa začali robiť náznaky pľuzgierov. Nič moc teda.

Po prestávke nasledoval trochu nudný úsek kde sa striedali holiny, les zdravý, aj zdecimovaný kôrovcom. Nevadí, sucháre spadnú a budú živnou pôdou pre nový les. Naveľa som teda dorazil do sedla Volovec, zbehol som kúsok nižšie pre vodu do studničky, zobral som viac, lebo najbližších 12 km nie je žiaden prameň. Priamo v sedle som sa zložil, zase vyzul a začal variť obed. Keď som dojedal, začul som hlasy, od Volovca schádzali traja SNPčkári a že ešte ďalší pôjdu kúsok za nimi. Pokračoval som teda smer Skalisko, na chodníku v stúpaní som stretol menšiu vretenicu. Posledný úsek pred Skaliskom mi pripomínal Nízke Tatry niekde pri Veľkom boku, fakt pekné. Samotné Skalisko ma príjemne prekvapilo, je to fakt výrazná vrcholová skala s 360° výhľadom. Znova bolo vidieť Kráľovku, ale aj zvyšok dnešnej trasy – síce len nejakých 11 km, ale dosť sa mi nechcelo. Pustil som sa teda dolu kopcom, kde som stretol dvoch ultra-trail bežcov, ktorí bežali SNPčku s podporou, takže boli naľahko. Potom to začalo byť fakt unavujúce stále hore a dole, popod Ramzovú, okolo legendárnej búdy z Avie, kúsok za ňou bolo cez priesek vidieť Krásnu hôrku, potom do sedla Krivé, kde sa mi už ale ozaj nechcelo do ďalšieho kopca, našťastie ho to čiastočne traverzovalo. Pod Bielymi skalami som sa konečne dostal do lesa a začal klesať smerom do Úhornianskeho sedla. Síce lesom, ale nuda, už som mal toho fakt dosť – asi za to mohli tie nekonečné holiny a slnko. Cestou som zavolal do reštaurácie v Úhornej, lebo vozia jedlo aj hore na útulňu – zásoby som ešte mal, ale nejaká pizza by bodla 🙂 Treba vraj zavolať neskôr, keď sa na útulni stretne viac ľudí, aby to doviezli naraz. Po nekonečnom zostupe som dosiahol Úhornianske sedlo, odtiaľ to je už len 700 metrov k útulni, so zastavením pri studničke. Prameň Smolníka tiekol pomaličky, ale už sa nebolo kam ponáhľať. So zásobou vody som prišiel na útulňu, niečo po 16:00 a 28 kilometroch.

Na útulni bol len jeden turista, samozrejme účastník Cesty SNP (ako inak), išiel z Dukly, celkom raketovým tempom. Bol to vegetarián a celkovo taký prírodný typ – lesných mravcov z útulne vymetal, nezabíjal. Strávili sme celkom fajn podvečer, mravce sa s príchodom večera ukľudnili a v noci dali pokoj. Jediná chybička útulne je dymovod nad ohniskom. Pri zakúrení komplet zadymí celé poschodie útulne, takže radšej nekúriť… Parťák prišiel skôr ako ja a už si stihol objednať pizzu z Krásnohorského podhradia, čo je o dosť ďalej ako Úhorná. Stihol som ale ešte zavolať a doobjednať jednu aj pre mňa a následne sme si rozdelili dopravu. Na oboch pätách som mal pekné pľuzgiere, aj vodové, aj iba také rozmočené. Vydezinfikoval som kožu, s nožničkami na švajčiarskom nožíku som ich prestrihol, zase vydezinfikoval a na noc prelepil.

Streda, zase chodiť treba

Ráno som začal trochu neskôr ako zvyčajne (lebo načo začať skoro a byť v cieli zbytočne skoro), aj som si rovno pripravil raňajky. Rozlúčili sme sa a vyrazili narovnako, okolo siedmej. Vody som si zobral „primerane“, doplniť som chcel v kúpeľoch Štós. Päty protestovali, tak som nevedel ako to vlastne tretí deň dopadne. Čo bolo horšie, čakal ma výživný deň – prvá útulňa po 28 km, ak by som nechcel ísť na štvrtý deň 40 km štreku, tak potom radšej nocľah na Kloptani, ale ideálne až na Trohánke… Malú aj Veľkú Pipitku červená značka obchádza, trasa vedie po zvážnici cez zarastajúci polom, a rovnako vlastne pokračuje až po Osadník. Kúsok ďalej, niekde pri Bodovke som stretol SNPčkára z Dunajskej Stredy, taký riadny urastený maco, ale išiel ako píla 🙂 Chvíľu predtým som pozeral meteoradar, lebo niekde nad Košicami som videl podozrivé mraky, tak som mu vravel, že možno aj zmokneme. Vraj určite nie!

Trasa sa stočila doľava na zvážnicu zarezanú v strmom svahu a iba mierne stúpala a klesala. Asi 2.5 km od debate o daždi začalo pršať, niekde pred Skorušinou. Schoval som sa pod statný buk a nespadla na mňa ani kvapka. Viac kvapiek na mňa padlo zo stromov keď som pokračoval ďalej. Nejaké pramene som už obišiel, stále som doplnenie vody odkladal na Štós. Z trasy som zišiel ku chate Zenderling, kde som na slnku sušil prepotené tričko a urobil si kávu. 3v1 zo sáčku, ozajstný luxus za výhodnú cenu. Cestou ku kúpeľom som stretol jeden turistický párik so psom, ale nebola s nimi reč, o pár kilometrov ďalej som stretol ďalšieho samostatného SNPčkára s takým military batohom, s ním sa dalo už aj podebatovať. Inak všimol som si, že takmer každý účastník trasy Hrdinov SNP má potrebu porozprávať sa – z tej viacdňovej samoty (alebo ponorky vo dvojici) im už asi zadrbáva 🙂 Tesne pre Štósskym sedlom prebiehala (necitlivá, ako inak) ťažba dreva, prešiel som okolo kaplnky pri hlavnej ceste, povyše bol aj prameň ale ešte stále som to odkladal. To zdôrazňovanie má nejaký význam… O kúsok ďalej bol na lúke prístrešok, tam som sa zložil na obed + klasika sušiť topánky, ponožky a boľavé nohy. Po dobrom jedle som odkrojil ďalšieho 2.5 km do kúpeľov Štós. Prameň som ľahko našiel, ťažšie bolo nabrať vodu, tiekla ukrutne pomaly. Nejako som teda nadojil asi pol litra, bez batohu som zišiel ešte o chlp nižšie či tam nebude iný zdroj, ale nebol. Ale čo, veď mám ešte niečo v camelbagu a po ceste budú pramene…

Spokojne som sa vybral do kopca, krížom cez asfaltku a do celkom strmého kopca až po Priporčie kde bola na mape studnička. Ale prd makový, oplotená lúka s tabuľkou „Vodný zdroj“. A samozrejme, z camelbagu som medzitým vycucol poslednú vodu… Na necelých štyroch kilometroch z kúpeľov pod Lastovičí vrch to bolo 350 výškových metrov, tak som vodu z fľašky prelial do camelu, aby sa bolo z čoho potiť. Cesta celkom odsýpala, ale už by som sa rád schuti napil. Vedel som, že cestou bude kríž ako spomienka na padlých legionárov v 1919 a kúsok odtiaľ prameň. Fajn bolo, že sa išlo pekným lesom, občas aj s výhľadmi. Od spomínaného kríža to išlo trochu z kopca, až som prišiel k prameňu – ten bol upravený a celkom výdatný, takže som nabral dostatok vody, ale nie zase zbytočne veľa, predsa len, každý ušetrený gram je dobrý. Ďalší checkpoint bolo sedlo Jedľovec, a ako každé správne sedlo, treba niečo vyklesať, aspoň že sa išlo stále pekným lesom – príjemná zmena oproti utorku. Už som sa tešil na útulňu Jána Kruteka, podľa fotiek vyzerala úžasne. A veru po pár minútach vykukla spoza kopčeka, tak som celý zvedavý išiel tam. Dnu nikto, miesto úplne perfektné, na hodinkách 15:40, tak som iba naložil do kadibúdky. Až mi bolo ľúto, že tam nezostanem…

No nič, hor sa na Kloptaň. Niekde som čítal, že to je krutý kopec (asi preto Krutekova útulňa…), ale čo, nejako to dám. Od útulne ma čaká 3.6 km a 400 výškových, slušná porcia. Chvíľu som pokračoval po zvážnici okolo prameňa, tam som ešte nabral vodu do PETky, ak by som bivakoval na Kloptani a nie na Trohánke. Ale až za studničkou začalo to pravé orechové. Značka odbočila doprava do svahu a začalo mi to pripomínať legendárny stupáčik Hnilickú Kýčeru, alebo stúpanie na Veľký Lopeník od Březovej. Chlape, dal si na na boj, tak bojuj! Pozerám do mapy a zisťujem, že idem najskôr na Zbojnícku skalu a Kloptaň je až za ňou. Lenže je medzi nimi ešte 100 metrov klesania… Posledné metre na Zbojnícku skalu sú poriadne zerodované, kamene sa prevaľujú pod nohami, keď zrazu zhora počujem nejaký hrmot, možno jeleň alebo čo. Ale prd, turistický kolega z Čiech, senior, ale výkonnosť ako mládenec! Chvíľku sme podebatovali a ja som následne dosiahol vrchol. Krásna vrcholová skala, super výhľady ponad Medzev na Východoslovenskú nížinu a maďarské kopce, ktoré sú predĺžením Slánskych vrchov. Potom pokračujem teda už naozaj na Kloptaň – západne od hrebeňa je ešte jedna útulňa – záver zase strmina, ale už nie taká dlhá. Je 17:15 a ja som na vrchole. Na rozhľadňu sa už nedá vyjsť, rebríky už boli asi hnilé, tak ich odstránili. Nocľah v tej drevenej stavbe by bol o ničom, bivak by bol super, ALE. Zostať tu a zajtra mať 35 km, alebo pokračovať a mať len 30 km… Je tam ale krásne, kľud a parádne výhľady. Nakoniec sa teda rozhodnem, že idem na Trohánku, 5 km dolu kopcom, pekným lesom, nohy poslúchajú.

Pred 19:00 som na Trohánke, 37 km v nohách. Nie som tam sám, sú tam traja turisti. Jeden mladý a rozbitý SNPčkár z Bratislavy, dvaja Česi na inej trase. Nasleduje klasika (prezliecť, najesť, oddychovať) ale v zrýchlenom režime, nech nemusím riešiť veci až do tmy. Trohánka je super – malá búdka, z trochu strán krytý prístrešok a veľké kryté sedenie. Kúsok odtiaľ výdatný prameň. Po dlhšej turistickej debate prišlo na reč, kto odkiaľ je. No a jeden moravák (Alex) povedal, že „jó Hlohovec“, odtiaľ je jeho sused, ale že dlho tam nežije. No schválne, povedz kto, motyka možno vystrelí. A je to Janči, syn mojich susedov hneď cez plot, poznáme sa z ich rodinných návštev u rodičov 🙂 Svet je ozaj malý. V príjemnej debate pokračujeme aj popri večeri, ale do pelechov zaliezame skoro, treba oddychovať.

Štvrtok, hádam prídem až do Košíc 🙂

Ráno rýchle raňajky + káva a po šiestej som už na (boľavých) nohách. Prvé kilometre boli fajn, lesom, no asi kilometer pred Bielym kameňom začala pustatina po polome, široká šotolinová cesta z ktorej ma boleli šľapy až po Spálenicu. Sadol som na lavičku pri bufete a zadelil som si jeden Nalgesin, moje „last resort“ analgetikum. Hodil som oko na teplomer, 6°C. Šľapy ma boleli, ale nemal som otlaky, ani nič krvavé či zapálené. Proste len tupá bolesť. Tam som ešte luxusnú šotolinu vymenil za starú asfaltku na ktorú vysypali zfrézovaný asfalt. To už boli čisté muky. Potom Chata Erika. Z low cost chaty urobili modernú chatu s 50€ nocľažným, nič pre turistu… No a odtiaľ už regulárny asfalt do kopca, aspoň že to po pol kilometri skončilo. Spoločnosť mi robila Kojšovská hoľa po ľavej strane, aj s jej meteoradarom. Slnko už od rána pieklo, aj keď teplota bola príjemná. Počas klesania ku Golgote sa mi uvoľnili črevá a nasledovala odbočka do kríkov 🙂 Neuveriteľné, ale bolo presne na 100-om kilometri trasy! Nalgesin medzičasom zabral, tak som mohol kráčať bez bolesti. Po Idčianske sedlo to bola nuda dolu kopcom a občas aj strmšie dolu kopcom. Tam som sa nechal kúsok zviesť cestou dolu (žltá značka), ale musel som sa otočiť a ísť do kopca, po totálne zerodovanom kamenistom chodníku. Pod Holým vrchom je studnička, trochu som sa osviežil, nabral vodu a potešil ma pohľad na darček pre SNPčkárov – dva radlery v chladnej vode.

Ďalšie klesanie bolo fajn, cez pekný les. Bol som zvedavý na chatu Lajoška, Erika ma dosť vyviedla z miery. Lajoška bola parádna – decentne zrekonštruovaná, milý chatár, pekné prostredie, ďaleko od ľudí. Dal som si kofolu a gumených macíkov, chvíľu podebatoval a pobral sa ďalej. Cestou na Jahodnú som stretol viacero ľudí, išli zrejme na prechádzku na chatu. Po príchode ku stredisku Jahodná som zistil, že musím strmo dolu, lesom vedľa zjazdovky. Nebudem sa hrať na hrdinu, mal som toho plné zuby. Dolu prišlo to, čo som nutne čakal – ľudia, autá, prach, hluk, deti na tábore či výlete. Sadol som pred Chatu na Jahodnej a objednal si niečo na obed, lebo sa mi nechcelo pripravovať vlastné jedlo. Obsluha bola mizerná, aspoň jedlo bolo fajn. Na moje „šťastie“, autobus na Jahodnú premáva len cez víkendy, tak som to nemohol zabaliť… Posledný úsek do Košíc bol teda čistá nutnosť. Široká zvážnica, bežci, cyklisti, mamina s kočíkom. Všetci mali spoločné, že nezdravili – vitaj v civilizácii! Priznám sa, toto som dal na autopilota. Jediné aké-také precitnutie boli MTB traily v závere trasy, len to je ehm, trochu od ruky. Môj plán bol skončiť na Čermeli, no pri Hornom Brankove som si to rozmyslel, nemalo to pre mňa už žiaden zmysel. Priebežne som pozrel spoje na MHD a zistil som, že ma jeden bus asi odbehne, alebo to bude tesné. Bé. Bé – je správne. Chýbala asi minúta, ale nevadí, aj tak som smrdel ako bezdomovec, takže zostal čas na presun na Dolný Brankov, kde som použil vlhčené servítky a prezliekol sa do čistých vecí. Pri zastávke ma ešte pobavil kolega ozajstný bezdomovec, ktorý mi na otázku či sa dá lístok na MHD kúpiť aj u šoféra odpovedal: „Ta ja něznam, bo jazdzim na čarno“ 🙂 Garminy ukázali dnes 29 km, 620+ 1200-, do Košíc som prišiel, aj keď len na kraj. V meste bolo horúco ako na Sahare, všade naokolo voňaví ľudia. Zviezol som sa busom kúsok nižšie, potom som použil električku a úspešne som to doklepal na hlavnú stanicu. V obchode som nakúpil proviant na cestu, kúpil e-lístok na vlak a vyrazil na cestu domov.

Záver

Čo povedať na záver? 122 kilometrov, 3400+ 4000-. Bolo to… stále rozmýšľam aké to vlastne bolo. Prvý deň okrem toho, že to bola naháňačka, bol super. Pekná príroda, mimo pár nudných úsekov to bolo malebné, na záver rys ostrovid a super útulňa so výbornou partiou. Druhý deň bol tiež super napriek zarastajúcim polomom, Skalisko bolo parádne, akurát ten posledný úsek niekde od Ramzovej bol tragický. Útulňa Úhorná fajn ak by fučalo alebo pršalo, inak radšej asi bivak. Tretí deň bol asi najkrajší. Kúsok nudy od Skorušinej, kúsok trápenia na Zbojnícku skalu, ale krásna príroda, zachovalé lesy, príjemný bivak. Posledný deň bol trochu rozčarovaním – peknou prírodou len pár kilometrov, zvyšok nezaujímavé, jediný highlight bola chata Lajoška. Inak len povinná jazda, presun do metropoly východu. Ale neľutujem, boli to príjemne strávené 4 dni, kopa super ľudí, presila pekných častí nad nudnými a vidieť rysa naživo sa zapíše natrvalo 🙂