Musel som ísť niečo odviezť autom z Teplic pri Ústí nad Labem, tak sme si urobili so Zuzkou výlet spojený s návštevou Prahy, Děčína a v rámci hesla “keď už sme tu”, tak som naplánoval krátku túru v Českom Švýcarsku, na hraniciach s Nemeckom. Preslávil sa ničivým požiarom, ktorý ohrozoval aj Pravčickú bránu. Ako východzí bod sme zvolili Jetřichovice, a už len cesta tam a posledné kilometre boli krásne – tradičná architektúra (podstávkové domy, hrázdené), pieskovcové skaly v lesíkoch okolo cesty…
Zaparkovali sme na dvore Penziónu pod skalou, a vybrali sme sa po červenej značke smerom na Mariinu vyhliadku. Po vstupe do lesa sme začali stúpať pomedzi pieskovcové skaly, po schodíkoch zasekaných v pieskovci cez krásny, pestrý les. Stúpanie bolo miestami strmé, ale čoskoro sme prišli k odbočke na vyhliadku, ku ktorej v poslednom úseku vedú rebríky. Hore je veľká terasa z kovového roštu a na ňom drevený altánok. Výhľad je kruhový a kúzelný, príroda okolo je fakt krásna. Upútala ma neďaleká “stolová hora” – Großer Zschirnstein, ktorá mi pripomínala náš Ľubietovský, alebo Klenovský Vepor 🙂 Bolo vidieť aj ďalšiu plánovanú vyhliadku hneď oproti (Vilemínina stěna) a kam oko dovidelo, všade z lesa vyčnievali pieskovcové veže. Pokračovali sme teda lesom ďalej a mal som pocit, akoby sme boli niekde v nadmorskej výške nad 800 metrov – paprade, machy a úplne typický zmiešaný horský les a pritom sme sa hýbali niekde okolo 400 mnm.
Čoskoro sme dorazili na Balzerovo ležení, oddychové miesto pod pieskovcovým previsom. Odtiaľ to už nebolo ďaleko na druhú vyhliadku – Vilemínina stěna. Výhľady vlastne takmer rovnaké ako z Mariinej vyhliadky, tak sme sa dlho nezdržiavali a pokračovali cez Purkartický les na tretiu vyhliadku – Rudolfův kámen. Zase strmo hore, výhľady na krásnu prírodu a zaujímavé geologické prvky – v pieskovci boli tenké vrstvy čadiča alebo také niečo. Hore je aj malú drevená búdka, tam by sa dalo aj pekne prespať, len kto vie či to je v NP povolené. Odtiaľ sme sa spustili dolu na Pohovku, kde sme opustili červenú značku a začali klesať zelenou značkou, miestami po úplne pieskovom chodníku, ako po pláži. Chodník nás doviedol na lúčku s močariskom a pred nami sa ukázali ďalšie pieskovcové skaly – Hezoun a Žluté cimbuří. Odtiaľ je to už len kúsok k východziemu bodu, prechádzame ďalšou lúčkou s kúzelnou chalúpkou, nad ktorou sa týči Mariina vyhliadka vpravo a vľavo Vilemínina stěna. Tu vyzerajú byť len na skok od seba, ale iba vzdušnou čiarou.
Autom pokračujeme cez Vysokú Lípu kde si dáme obed v reštaurácii U nás a odtiaľ do Hřenska. Pravčickú bránu, symbol NP České Švýcarsko – sme na radu od pani v penzióne vynechali. Rusi v okolí poskupovali všemožné nehnuteľnosti a hore pri bráne vyberajú vstupné… Samotné Hřensko je učupené v hlbokom údolí, všade samý hotel a žiadne miesto na parkovanie. Popri Labe opúšťame NP a kocháme sa scenériami okolo nás. Vedel by som tam stráviť kľudne aj týždeň, vyzerá to tam bohovsky. Len teda v sezóne to bude asi ako v Slovenskom raji..