Takmer na deň presne (neplánovane) som sa po piatich rokoch opäť dostal do pohoria Vtáčnik, lebo sa vyskytol voľný deň a čistou náhodou mala voľno aj Lucia, tak som jej navrhol jednodňovku s brutálnymi skalami a výhľadmi. Lucia brala auto, mala v Trnave zobrať Kuba, ale toho premohol alkohol, takže radšej vynechal – to sa mu stalo po prvý krát! Naskočil som teda do auta a valili sme smer Topoľčany a Partizánske. Začiatok nás čakal za Hornou Vsou (na ceste ktorá spája Osľany a Žarnovicu – po ktorej som v živote nešiel) pri Mládežníckom tábore, ktorý vyzeral dosť pusto. Keby múry a inventár vedeli rozprávať, zrejme by sme sa aj červenali 🙂
Plán dňa nebol celkom jasný, chceli sme ísť na Buchlov, na Kláštorskú skalu a zrejme aj na vrchol Vtáčnik (v zmysle tradičného hesla “keď už sme až tam“). Zelená značka nás viedla popri zurčiacom potoku pekným lesom, stúpanie nebolo nejaké vražedné. Čo nevidieť sme mali na dohľad Buchlov a stratenie značky nás presvedčilo, že teda ako prvé ideme na Buchlov. Z blúdenia ale nebolo nič, lebo sme sa napojili na zvážnicu, ktorá nás priviedla až do sedla Zadná lúka, kam sme chceli prísť tak či onak. Info tabule boli v pohode, to sa ale nedalo povedať o drevených laviciach a stole. Na Buchlov to je kúsok smrekovým lesom, samotný vrch je ale obklopený bučinami. Hore sa lezie po sérii krátkych rebríkov cez relatívne úzku štrbinu – relatívne preto, lebo by sa tade s oškretým chlpom asi zmestila aj Helena Rúžičková. Rebríky boli také, že keby ani neboli, nevadilo by. Hlavne ak by nebolo mokro a šmykľavo. Výhľad z vrchu je parádny, vidieť viacero skalných miest ktoré sme mali v pláne vidieť, samotný vrchol Vtáčnika je plochý a nevýrazný, takže vrcholový kríž napríklad vidno nebolo. Bolo tam až tak krásne, že sme museli otvoriť plechovkové pivá a urobiť asi zo30 fotiek, vrátane selfíčok.
Dokázal by som tam sedieť asi až doteraz, ale plán nepustil, tak sme zliezli dolu a vrátili sa do sedla a pokračovali žltou značkou smer Balatom. Po pár metroch som si spomenul, že tu sme zabudli odbočiť vpravo, ale po dôslednej kontrole som nikde nenašiel žltú šípku ktorá by to turistom mala uľahčiť. Inak Vtáčnik je celkovo vyznačený celkom zvláštne, chýbajú smerovky, značky sú namaľované tak, že je ich čast vidieť len z jedného smeru a podobne. Stúpanie na Bringošovú bolo dosť výživné, ale po Balatom to zase bolo celkom fajn. odtiaľ až po Rúbaný vrch sa ide takmer po rovine, všade od snehu zľahnuté žlté trávy a gýčovo modrá obloha a zvyšky snehu v tieni. Na Rúbanom vrchu sme prehodili výhybku na červenú značku a po chvíli sme strmejšie vystúpili ku Kamenným vrátam, skalám s pekným výhľadom na dve neslávne známe obce Kľak a Ostrý Grúň. Na vyhliadke treba dávať pozor, pád dolu by bol zrejme posledný (nie 7. pád, inštrumentál).
Nasledujúci úsek je trochu nudný, stromy bez listov, rovinka cez priesek lesom, nič zvláštne na videnie. Jediné spestrenie bola vôňa ihličnanov, lebo slnko celkom intenzívne pripekalo a roztápalo živicu. Po týchto cca dvoch nudných kilometroch sa začali pri chodníku objavovať skalky, predzvesť niečoho veľkého 🙂 No a to bola samozrejme Kláštorská skala, ktorá bola vďaka stromom bez listov krásne vidieť. Celú sme ju prelozili, sadli do závetria na slnko a začali tlačiť do hlavy obed. Moje Lidl bravčové mäsko s trasľavou huspeninkou bolo super, Luciin zdravý šalát s tuniakom a ryžou bol… zdravý. A suchý, tak som ju počastoval bravčovým mazivom. Oplatila mi to spomínaným šalátom, druhý krát som už nechcel 🙂 Na Vtáčnik to už nebolo veľmi ďaleko, ale čas nás začínal tlačiť, tak sme sa pobrali.
Pod Vtáčnikom sme ešte boli pozrieť prameň, voda tiekla parádne, aj som doplnil zásoby, ale búdka bola rozbitá, zrejme od snehu. Pod Vtáčnikom sme začali stretať masy ľudí, dovtedy sme nestretli ani nohu. Hore tradične fučalo, tak sme niečo pofotili a pobrali sa dolu po modrej značke, smer Siahy. Chceli sme sa vyhnúť návratu po tej iste trase, hoci za cenu klesania a opätovného stúpania. Les bol pekný, stretli sme aj pár ďalších turistov, no Lucia začala mať opäť problém s kolenami, takže si to veľmi neužívala. Pri smerovníku Siahy je aj upravený prameň a posedenie J.C. klubu (Jesus Christ). Chvíľu sme išli po zvážnici, no potom sme zišli na chodník lemovaný ďalšími skalami a strmým úšustom (svahom) nad Bystričianskou dolinou. V zajatí skál sme prišli až ku Jaseňovej skale, kde prišlo pre Lucia martýrium (čekuješ tie slová!?), asi 200 výškových metrov strmého klesania po náročnom a šmykľavom teréne, až ku schátranej horárni Horný dom.
Odtiaľ necelý kilometer po udržiavanej zvážnici až ku smerovníku Bystričianska dolina, kde sme mostíkom prekonali potok a hlbokou dolinou sme zase vystúpali až do sedla Zadná lúka, po kamenistej a podmáčanej zvážnici. Po krátkom oddychu v sedle sme sa pustili dolu, čo “tešilo” obzvlášť Luciu. Značenie bolo zase iba tušené skôr ako videné, časť znova viedla po zvážniciach, na jednej sme samozrejme zabudli odbočiť dolu, lebo to bolo označené tak “po Vtáčnicky”. No a to sme sa už vlastne vracali výstupovou trasou, ktorú som Lucii trochu zjednodušil malou obchádzkou, ale menej strmou. Tam sme nafotili ešte aj Salamandru ktorá držala ako hluchý dvere, tak sme jej ukradli dušu asi 20 fotkami 🙂 tadááá, čo chvíľa sme boli pri aute ktorý nikto neukradol ani inak nepoškvrnil a po prezlečení sme valili domov – obligátna návšteva Lidlu na sendvič nesmela chýbať!
Prekonali a pretrpeli sme 25.1km, 8:25, 1500+, 1500-, videli sme kopu krásnych miest a ja osobne som zaradil na wish list aj ďalšie lokality (hlavne Hrádok, a znova vidieť aj Biely kameň nad Handlovou a asi aj Griče, kde som ešte nebol). Nepochybne na Vtáčnik ešte zavítame!