Sto kilometrov cez Muránsku planinu – prvý deň

Na naše pomery prekvapivo dobrá predpoveď počasia nás prinútila pribaliť aj opaľovací krém 50ku, a zvolená lokalita spolu s termínom zase zaručovala ľudoprázdne chodníky, čo máme asi najradšej. Plán bol jasný – Veporské vrchy, Muránska planina a Stolické vrchy – za 4 dni stihnúť čo najviac, ale nevypustiť pri tom dušu, čo sa nám čiastočne podarilo. Plánovaná partia 4 ľudí sa zredukovala na klasickú dvojicu. Auto zostáva v Brezne u kamoša, autobus nás vyvezie na východzí bod, cestou sa rozhodneme či skončíme v Telgárte, alebo v Raji. Odtiaľ podľa príchodu vlak alebo autobus do Brezna. Prvý nocľah v sedle Zbojská, druhý na verande chaty Maretkiná, tretí na verande chaty Janka. Ja voľne ložený batoh 50ka, Kubo preplnená 30ka kde nebolo miesto ani na špáradlo – jedine chytiť zvonka pod popruh. S vodou niečo cez 15 kg.

Tlstý javor – sedlo Zbojská (27 km, 7:20h, 1072+, 1341-)

Autobus nám na zastávke Tlstý javor nezastavuje, po zdesení a výzve zastavuje o 300 metrov ďalej. Po pár asfaltových metroch nás v lese okrem smerovníka víta zápach nejakej mrciny, umocnený teplotami atakujúcimi tridsiatku. Prvé kilometre sa nesú v znamení výhľadov na Sihliansku planinu a taktiež na mesiac dozadu prejdenú Poľanu od Detvy do Podbrezovej, vrátane Ľubietovského Vepora. Navigácia napriek riedkemu značeniu nie je problém, ideme takmer stále krajom lesa. Na odbočenie do Kysuce čas nezostáva, ale na výmenu dostávame pohľad na Klenosvský Vepor v celej kráse. Mierne stúpanie na Tri chotáre ubieha ľahko, zvážnicou pretekajú potôčiky a idylku len občas narúšajú občasné vyrúbané miesta. Les zase striedajú svetlejšie pasáže s lúkami po pravej strane, stretáme skupinku asi šiestich chalanov nabalených „naťažko“, resp. ešte ťažšie ako my. Ale my sme v zmysle nedávnej diskusie skôr ultralajtisti, lebo nemáme karimatky z DDR ani peceň chleba 🙂 O to viac ťaháme so sebou slaninky, ale nechýbajú ani čarovné lektvary s chia semiačkami a podobná vesmírna strava.
Za Šopiskom dávame fotopauzu, Kubo rieši manuálne time-lapse, ja fotím květenu – a samozrejme aj trochu oddychujeme. Pokračujeme a pomedzi stromy sa ukazuje z profilu „Ľubovoľný Vepor“, začína stúpanie na „Ďalší Vepor“. Vďaka polomu a bezzásahovej zóne nevidíme ani chodník, ani značku a keďže zatiaľ každý Vepor bol len strmo hore, tak ideme tak nejako intuitívne ako kamzíky pomedzi skaly až pre vrchol, kde sa pripájame na celkom obstojný chodník. Vrcholová časť (ehm) je podobná ľubovoľnému Veporu, pralesový a bezzásahový charakter tu vytvára krásne zákutia a pocit ozajstnej divočiny. Dôsledne dodržiavame nariadenia a používame len jeden z desiatich oficiálnych chodníkov… Kúsok za vrcholom obchádzame jeden z množstva spadnutých stromov a triafame nejaký chodník smerujúci nadol (aká to podoba s chodníkom z Hrbu). Keďže to značenie tu nejako pokrivkáva, ideme smelo ďalej dolu až nám chodník zrazu mizne pred očami. GPS v mobile (Orux) hovorí, že sme tam, kde ani slnko nechodí. Volíme teda zvážnicu, ktorá sa po pár sto metroch stáča úplne nevhodným smerom, kde ju opúšťame a stúpame už len po cestičkách od lesnej zveri čo najmenej únavným spôsobom, trochu šikmo, trochu traverzom. Úspešne sa pripájame na červenú a čochvíľa sme v sedle pod Vartou.Do Zbojskej je to ešte kus, tak robíme plánovaná zachádzku na útulňu pod Vartou, kde stretáme dvoch chalanov čo tam plánujú nocovať, dáme niečo pod zub, zrevidujeme útulňu (parádna!), doplníme vodu z prameňa a pokračujeme s nechuťou ďalej. Toto je zlé na plánoch a ich dodržiavaní. Srdce káže zostaň, plán káže šľap ešte pol dňa… Pred sedlom Machniarka zase raz prechádzame krajom kalamity, cez mladé nálety jarabiny, keď tu zrazu asi 15 metrov pred nami, krásny jeleň aj s laňou! Boli sme asi po vetre, tak veselo chrúmali a stihol som aspoň nepodarené fotky. Kubo nefotil, lebo jeho ťažký kaliber by ich vyplašil. Inak, celý deň sme všade stretali samé páriky, či už tento paroháč, hovniváli, muchy… neskutočné. A k tomu Kubo a ja, ako kolegovia hovorili, že „Skrotená hora“. Hladnej svini sa len o kukurici sníva! Zo sprostostí nás preberá strmé klesanie do sedla Bánovo a netešíme sa na rovnaké stúpanie na svahu oproti. Našťastie, my ideme vľavo po červenej. Po pár metroch vľavo je upravená studnička s chutnou vodou, naberáme trochu do camelbagov, lebo na Zbojská je to ešte štreka a zrovna moc sa nám už nechce.

Nebudem to naťahovať, značka vedie po zvážnici, tešili sme už na fajront a jedlo, tak sme prírodu už príliš nevnímali, aj autá už bolo počuť, len ten koniec nie a nie prísť. Naveľa sme prišli na okraj lúky, odkiaľ už bolo vidieť Zbojská a rozhľadňu na lúke. Značka tradične nikde, tak sme potiahli ešte kúsok po zvážnici, kde sme prišli na to, že tade nie, tak vložka cez bažinu, popod rozhľadňu a dolu ku hlavnej ceste Brezno – Tisovec. Prostredie parádne, slnko začalo naťahovať tiene, tak sme rovno zapadli na terasu koliby, schladili krky pivečkom a objednali baraninu so strapačkami. Wau! Obsluha neformálna, ale milá, jedlo výborné, ceny primerané. Baran bol vraj lokálny, česť jeho pamiatke! Popýtal som sa obsluhy na sľúbený nocľah na povale nad infostánkom, ale vraj to treba so šéfovou riešiť, telefón bol ale nedostupný. Nakoniec sme ale predsa len dostali kľúčik, zhodili veci a išli obzrieť Muránske buchty. Buchty boli super, čašník máme pocit že o stupník teplejší, ale bol milý, takže aj tu všetko v úplnom poriadku. Tuším okolo desiatej sme zapadli do spacákov, ale o polnoci nás zbuntošil párik, čo mal spať tiež s nami hore. Niekde v Brezne boli či čo… Niekomu smrdeli nohy, tak sme išli fotiť nočnú oblohu. Ďalšie wau, Mliečna dráha voľným okom, načo sú nám Poloniny. Z pozadia ujúkajúci svadobčania, prítulní čuvači, hotová Amerika. Týmto sme plynuli prešli do druhého dňa, ráno sme pobuntošili my ich a boli sme si fifty-fifty.

1 komentár u „Sto kilometrov cez Muránsku planinu – prvý deň

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *