Poľana z juhu na sever

Začiatkom apríla sa podarilo urobiť voľno a tak sme tradične s Kubom zamierili tam, kde je veľká šanca nestretnúť takmer žiadnych turistov – na Poľanu. Tá ponúka celkom širokú paletu značených trás, my sme sa rozhodli pre trasu z Detvy do Podbrezovej, s nocľahom v jednom zo salašov. Súhrn za 2 dni – 54km, 2260+, 2190-. Na dopravu sme využili autobus z Nitry priamo do Detvy, len s malou chybičkou krásy – na Detvianske lazy jazdí autobus dosť sporadicky a z dvoch taxislužieb čo tam sú, jedna bolo vypnutá, druhá na ceste do Lučenca. Takže tých 7 kilometrov zo zastávky pri Tescu až po Skliarovo sme si odšľapali po svojich, z toho asi polovina po asfalte.

Prvý deň: Detva – Poľana – Bukovina – útulňa Partizán

Malo to jednu výhodu – na konci Detvy je cintorín a kalvária, kde je aj viacero tradičných drevených krížov, okolo ktorých sme prechádzali. Zvyšok trasy po modrej viedol cez políčka a lúky a čo nevidieť sme boli na Skliarove. Tam cesta začala prudko stúpať a otvorili sa parádne výhľady na lazy a široké okolie. Po chvíli sme zbadali Melichovu skalu, skalnú vežu vysokú 30 metrov. Nejako sme sa nezdržiavali, lebo výpadok taxi nás stál dve hodiny času a nemali sme chuť hľadať salaše po tme. Tu sme vstúpili do lesa, ktorý však netrval príliš dlho, lebo sme sa dostali na lúčky pod Vrchdetvou, kde bol aj výdatný prameň. Niekde v týchto miestach stretávame staršieho pána, turistu, tak chvíľu debatujeme. Vytrvalým stúpaním cez les sme sa dostali až ku zatvorenému horskému hotelu Poľana. Tam sme sadli na slnkom vyhriatu lavicu a dali si niečo pod zub pred ďalším pokračovaním.

Po krátkom výšvihu prichádzame na Prednú Poľanu, kde sú na lúke mokrade a vedie cez ne drevená lávka. Tu sme stretli druhú a vlastne aj poslednú skupinku turistov na Poľane. Cez sedlo Priehybina je to na Poľanu asi kilometer, takže sme tam celkom rýchlo. Nie je tam veľmi čo obzerať, tak pokračujeme asi 15 minút ku vyhliadke Zbojnícky tanec, odkiaľ je pekný výhľad na východnú časť Poľany a vidno aj zasnežené vrcholky Nízkych Tatier. Po nejakom kilometri ďalšie výhľady na obe strany, z lokality Strunga. Na západ je vidno vidieť celú kalderu bývalej sopky. Šľapeme ďalej, ale pri smerovníku Kopce si uvedomujeme, že je pol piatej poobede a ešte sme neobedovali, takže premrznutí a hladní si sadáme a zjeme niečo studené, nech môžme pokračovať. Čaká nás ešte solídna štreka, nevieme kde presne budeme nocovať a máme stále časovú stratu oproti plánu. Pokračujeme divokým lesom, cez húštiny si celkom pospevujeme, lebo medvede. Na jednom mieste v lese križujeme zvyšky snehu krížom-krážom pošliapané medveďom, tak si odfotíme šľapaje do zbierky. Inak časť trasy od smerovníka Kopce po sedla Jasenová bol asi najdivokejší, čo sa prírody týka. Za sedlom Jasenová opúšťame červenú značku a smerujeme na modrú smerom na Bukovinu a salaše, hodinky ukazujú po šiestej poobede a slnko sa už poberá ku horizontu. Lúčky ktorými prechádzame sú posiate krtincami a šafránmi karpatskými. Z týchto miest sa nám ukazuje aj Ľubietovský Vepor a miernym stúpaním cez riedky les prichádzame na Bukovinu, kde začína veľká vrcholová lúka Ľubietovskej Bukoviny (1194). Oko mi padne náhodou na jeden z milióna krtincov a zbadám nábojnicu. Tak sa v tom pošťuchám turistickou paličkou a odhalíme slušnú zbierku nábojníc a zásobníkov z druhej svetovej vojny! Nález nechávame na mieste… Bukovina je magické miesto, obzvlášť tomu tak bolo s blížiacim sa západom slnka a hrou oblakov a svetiel. Opúšťame zelenú značku a ideme pozrieť či Strelnícky salaš na Bukovine bude vhodný na nocľah. Salaš sa krčí pod statnými smrekmi, strecha vyzerá byť vodotesná, dvere fungujú, ale vnútri je „bordel ako v tanku“. Vedľa dverí kopa prázdnych litroviek borovičky. Hlinená podlaha. V zálohe máme ešte útulňu Partizán, ak by bolo zle, vieme sa sem vrátiť… Celkom sa stmieva a máme to ku Partizánovi ešte asi 1,5 kilometra.

Prechádzame okolo niekoľkých senníkov, ale nestrácame čas obzeraním a ženieme sa dolu lúkou a redším lesom. Na polceste zbadáme nejaký zrub, ktorý na priečelí nesie názov Ondrišova chata. Dvere sú otvorené, podlaha hlinená, ale na poschodí sú dosky s nejakým kobercom, to vyzerá na nocľah o dosť lepšie, ale predsa len pokračujeme. Kúsok zase stúpame dosť temným lesom, potom prudšie klesáme až prídeme na menšiu čistinku a po ľavej strane zbadáme prístrešok a salaš prerobený na luxusnú útulňu. Hodiny ukazujú 19:12, takže sme to stihli fakt len tak tak. Vonku dve latríny, prístrešok so sedením, vnútri funkčná piecka, stôl, lavice a na povale dva matrace, takže sme nepotrebovali ani karimatky. Veľká paráda a ešte väčšia vďaka správcom za takú super útulňu. Založili sme oheň v piecke, dali sušiť oblečenie a pripravili sme super večeru. Boli sme celkom nachodení a unavení, lebo 28 km, 1460+, 820-. Spalo sa ako v perinke, piecka celkom hriala, takže všetko super.

Druhý deň: útulňa Partizán – Ľubietovský Vepor – Hrb – Košiare – Podbrezová

Na druhý deň začíname celkom neskoro na naše pomery (8:30). Čaká nás cesta späť až po sedlo Jasenová, jediná zachádzka je ku prameňu pod Bukovinou, trošku sme ho opravili. Cestou pozeráme na Vepor, vyzerá to byť len kúsok, delí nás však hlboká dolina Hutného potoka. O 10:30 sadáme do trávy pod Ľubietovským Veporom na menšie občerstvenie. V stúpaní strácame značku, ale treba ísť stále rovno hore, tak nie je veľký priestor na chyby. Tesne pred vrcholom sa lezie cez skaly, tak vznikla aj zaujímavá scénka na videozázname, kde nadávam že koho to napadlo dať sem ferratu, keď mám na chrbte veľký batoh. Ľubietovský Vepor a Hrb tvoria spolu tento kopec známy svojim špecifickým tvarom. Celý vrch tohto dvojkopca vedie bezzásahovou zónou s kopou mŕtveho dreva a divokou prírodou a božským kľudom. Kocháme sa a pomaly prichádzame na Hrb, ktorý hostí zároveň aj geografický stred Slovenska. Pofotíme okolie zo všetkých strán, podebatujeme s jednou pani turistkou ktorá dala prednosť Hrbu pred nedeľným obedom 🙂 Vieme, že nás čaká výživné klesanie až ku súkromnej Chate pod Hrbom, ktorá je na hiking.sk známa diskusiou o novom majiteľovi, ktorý tam organizuje rôzne podujatia pre nejakých jogínov či koho, a neslúži už viac turistickej verejnosti. Posúdiť nevieme, neskúšali sme.Nemáme dôvod sa zdržiavať, tak pokračujeme riedkym lesom až po veľkú lúke so smerovníkom Žliabky. V diaľke sa hromadia búrkové mraky a počujeme hrmenie, tak sa trochu obávame, ale keďže je 13:00, na konci lúky sa ukladáme pod mladé smreky a obedujeme. Prechádzame ďalej až po Veľké Čelno (1172) a ideme takmer stále po rovinke, aj po kótu 1154 kde začína prudšie klesanie. Kus pred Smolovou (1019) sa zatáča prudko vľavo dolu a odtiaľ je to fakt z kopca. Kúsok pred smerovníkom Košiare v mlákach vidíme množstvo žabích ikier, a okrem nich vidíme aj zasnežené vrcholky Nízkych Tatier, v podstate celú časť od Prašivej až po Skalku. Odtiaľ už len beznádejné klesanie o 400 výškových metrov až do Podbrezovej kde nie je nič špeciálne zaujímavé, okrem zvláštnej stavby na kopci vysoko nad Podbrezovou. Po útrapnom pátraní som zistil, že to je horná stanica pozemnej lanovky, ktorou sa vyvážala troska (zo železiarní) na skládku hore na kopci. Predposledná zmienka môže byť o tom, ako ma pri prvých domoch prepadlo silné volanie prírody, až také, že som neodkladne musel skočiť za prvú garáž čo som zbadal 🙂 No a posledné čo nás zaujalo, bol opilec spiaci na lavičke pred policajnou stanicou a kŕdeľ múch, čo okolo neho krúžili. Dorazili sme na autobusovú stanicu a prešli sme ju tam aj späť, aby sme našu zástavku našli hneď na začiatku. Druhý deň bol podobne dlhý ako ten prvý, len výškové metre boli naopak – 26 km, 800+, 1370-.Na cestu späť sme využili znova autobus, ale z prestupom v Banskej Bystrici, kde sme stihli aspoň niečo zjesť na benzínke. Potom sme pokračovali do Nitry a Trnavy, ale tu už mi hlava prestala nahrávať záznam, tak neviem odkiaľ som išiel domov 🙂 Poľanu môžme odporučiť, je tam dosť priestoru na túlanie, veľa ľudí zrejme nestretnete. Z mapy vyzerá zaujímavo aj modrá z Kopcov do Lomu nad Rimavicou, alebo červená spod Hrbu cez Tri Vody, Zákľuky až do Sihly alebo Kysuce. Práve tam sme začali o mesiac neskôr naše 4-dňové putovanie cez Muránsku planinu

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *