V prvý Marec 2018 (štvrtok, ako inak) som si vyšiel do Hornej Poruby, ktorá je učupená medzi kopcami, z východu je to Vápeč, zo západu hrebeň Hoľazní a Jedľoviny. Ráno ma privítalo vedľa požiarnej zbrojnice celkom sviežo, teplomer v aute ukazoval -14°C a to ma ešte čakalo cez 500 výškových metrov, kde bude iba chladnejšie. Minule som na Vápeč išiel z Poruby po červenej, dnes som zvolil modrú, ktorá viedla pekným lesným chodníčkom – samozrejme až kúsok vyššie nad dedinou. Stúpanie bolo vytrvalé, takže zima mi nebola ani omylom. Cestou sa ukázal aj výhľad na Vlčinec, ktorý bol druhým, voliteľným cieľom pre dnešný deň. Vyzeral celkom pekne, času bolo dosť, takže iba veľa snehu by ma odradilo. Po nejakom kilometri sa modrá stretá s červenou a odtiaľ pokračuje stúpanie ku studničke aj po sérii umelých schodíkov z kmeňov stromov. V studničke voda aj v tomto mraze zurčala, samozrejme len vnútri drevenej búdky. Mal som čaj, tak som to neriešil.
Odtiaľto je to len kúsok na prvé vyhliadkové miesto, kde je vidieť z nadhľadu Hornú Porubu a hrebeň Hoľazní rovno oproti, a tiež aj spomínaný Vlčinec vpravo. Snehu je pomenej, ale ešte pred studničkou som nasadil retiazkové mačky, a hneď to bolo istejšie. Prichádzam na plošinu pod samotným vrcholom Vápča, svieti ostré zimné slnko a zopár borovíc tam dotvára zimnú idylku. Obchádzam vrchol sprava, až ku sedlu Palúch, kde nejaký dobrák odložil takmer plnú fľašu vodky a oprel ju o stĺpik smerovníka. Neochutnal som, ale obsah fľaše bol tekutý, takže to predsa len bola nejaká pijatika 🙂 Na vrchol je to už len na skok, sú tam trošku záveje, ale konečne to vyzerá tak naozaj zimne.
Na vrchole trochu fúka, takže je tam ozaj zima, pocitová teplota myslím že smelo okolo -20°C. Napriek mrazu nie je nejaká úžasná viditeľnosť, ale oproti minulému výstupu je to asi o 100% lepšie. Pekné sú lúky smerom na juh (Srvátková lúka), vidieť aj Ostrú Malenicu, ktorú sme obdivovali minule z Podskalského Roháča. Na západe zase masív Hoľazní, kde ma zaujme pekná výhľadová skala, na ktorú by som dnes ešte rád zavítal. Je síce len 10 hodín doobeda, ale už to mám v oku a viem že to bude boj dostať sa tam. No nič, schádzam pod vrchol na malú plošinku, kde je aj vrcholová kniha a vychytávam slnko svietiace rovno cez vrcholový kríž. Zjem malú tyčinku a vraciam sa do sedla Palúch, okolo studničky až po odbočku žltej TZT. Po tej chcem pokračovať k jazierku, kde sa po lesných cestách chcem dostať do Poruby. Klesanie je miestami likvidačné 🙂 Po chvíli prichádzam ku jazierku, ale takmer ho prehliadnem, lebo je zamrznuté a zasnežené, takže vyzerá ako lúka.Kúsok za jazierkom sa spúšťam po zvážniciach dolu ku dedine, pri prvom dome je upravený prameň aj s hrnčekmi. Cestou dolu som si pochvaľoval mačky, lebo chodník tam bol často celý zamrznutý a vyzeral ako klzisko. Nasledoval prechod dolu dedinou po asfalte, takže mačky išli do batohu. Za kostolom križujem potok a po modrej značke smerujem ku samote Smrčkovci, nad ktorou sa týči Vlčinec. Križujem hlavnú cestu vedúcu do Valaskej Belej a pozerám že čo sa debila vyhnal na pašu kravy v takom mraze. Z kráv sa ale vykľulo stádo laní. Naľavo pred samotou v strede lúky stojí oplotený malý drevodomček s dvoma havkáčmi, ktorí o sebe dávajú hlasno vedieť. Na začiatku samoty je ďalší pekne upravený prameň, tento krát s panenkou Máriou, hrnčekmi, kahancami aj gýčovými umelými kvetmi. Medzi domami je odbočka vľavo, vyznačená aj modrým trojuholníkom (cesta na vrchol), klasická pásová modrá pokračuje cez samotu až ku ďalšej samote Iliavka.
Stúpanie nie je príliš namáhavé, ale fučím aj tak. Je pol dvanástej, takže času dosť. Vyšľapem po také takmer-sedielko, kde končí to najťažšie stúpanie a idem už len mierne do kopca ku vrcholu Vlčinca. Hore ma vítajú borovice a parádne výhľady na Maníny, Stupičie, Strážov a samozrejme Vápeč. Trochu fotím, ale nezdržiavam sa, lebo sa chystám mimo značiek a neviem ako to tam pôjde. Vraciam sa teda do sedielka, kde pokračujem po ľudských stopách smerom na juh, po nevýraznom hrebeni cez pekný les, po zasneženej no vyjazdenej zvážnici. Po nejakom kilometri si dávam obed a čaj z termosky a zisťujem, že keď sa nehýbem, je ešte stále zima. Pokračujem smer Jedľovina, kde ma rozohreje jedno výraznejšie stúpanie. Les je tam celkom pekný, idem po zvážnici a okolo je dosť veľa snehu. Nie je to tam tak exponované ako dva prejdené vrcholy, takže sneh nesfúklo. Podľa mapy sa blížim ku kóte Jedľovina, tak schádzam z cesty a idem na nevýrazný a zalesnený vrchol. Výhľad je obmedzený, aj to vďaka stromom bez listov, inak by nebolo vidno nič. Vraciam sa teda pár metrov ku ceste a pokračujem ešte možno pol km, na malú lúku. Tu opúšťam zvážnicu už nadobro a brodím sa snehom, premýšľajúc ako je dobre tým návlekom v batohu…
Po možno 200 metroch prichádzam na skalnú vyhliadku, kde je aj ohnisko a sedenie. Výhľad je super, v strede dominuje Vápeč a v pozadí za ním Strážov, ale ukázala sa aj Homôlka. Chvíľu sa kochám, ale chcem prísť domov v normálnom čase, tak velím ústup, teda zostup. Zvažoval som či ísť až na Hoľazne, ale to si nechám asi na iné ročné obdobie. Pozerám do mapy a hľadám nejaké menej strmé miesto na zostup. Nič také tam ale nie je, takže po sto metroch sa púšťam kolmo dolu, popod vyhliadkovú skalu, a schádzam až na červenú značku smerujúcu do dediny. Cestou obchádzam prameň s válovmi pre zvieratá no a odtiaľ je to už len kúsok ku hlavnej ceste. Odtiaľ sa ide cez takú medzu, kde stekajúca voda vytvorila klzisko. Mačky sa mi nechce vyťahovať, tak to obchádzam po stranách. Vychádzam na lúku, odkiaľ je krásny výhľad na slnkom zaliaty Vápeč.
Vchádzam do dediny a čaká ma záverečný asfalt ku autu. Sú dve poobede a teplomer ukazuje na slnku -8°C. Celkovo to bolo pekných 16.8km, 5:00h, 1270+-, slnečný a mrazivý deň bohatý na výhľady. Mačky boli veľmi žiadúce, aj čaj v termoske.
Gamaše a mačky, odpočívajúc v batohu, to je klasika 😀
Škoda že som sa nemohol zúčastniť.