To som si zase raz naložil! Korona pandémia v plnom prúde, škôlka zatvorená, deti doma, na zbláznenie. Kubo mi minule poslal fotky z Horného vrchu, oproti Vysokej. Vyzeralo to fajn, tak som to zaradil na zoznam a zosnoval plán, ako urobiť nejaký pekný okruh. Štart/cieľ na Zoške, odtiaľ na Čermák, Skalnatú, krížom mimo značiek sa dostať na zelenú pod Vysoký Rajd, pred Ostrým vrchom prejsť cez hrebeň do vedľajšej doliny, strmo hore na Snežný vrch, potom na Vysokú, jej hrebeňom mimo značky až úplne do doliny a stratenú výšku zase nabrať kolmo hore cez skaly na Horný vrch, kde sa dostanem na červenú a odtiaľ cez Taricové skaly, Hubalovú naspäť. Teraz keď to čítam, dobrú divočinu som si vymyslel.
Trasa zo Zošky na Čermák a Skalnatú mi je notoricky známa, som tam čo nevidieť. Napriek pandémii je na Čermáku kopec ľudí, tak pokračujem na Skalnatú, kde je tiež zopár ľudí. Na trase všeobecne dosť ľudí, ale veď je pekné počasie, tak čo. Na Skalnatej si dávam tyčinku a krátku pauzu, aby som potom nasledoval strácajúci sa chodníček na sever. Po chvíli zostupu sa dostávam na starú zvážnicu a z nej zase po chvíli odbočím na výrazný hrebeň, ktorý na konci výrazne klesá do Modranskej doliny. Modranská – lebo vedie do… Kuchyne 🙂 Šmýkam sa na listoch a sutine a padám na prdel. Pohoda, nič sa nestalo. Preskočím potok Malina a míňam chatu Dreváreň. Po asi 200 metroch ma upúta diera vpravo za potokom, tak sa vydávam na prieskum. Je to banská šachta, vchod čiastočne zafúkaný lístím, ale nemám čelovku, tak fotím len od ústia.
Po asi pol kilometri opúšťam dolinu a idem zvážnicou ku hrebeňu medzi Vysokým Rajdom a Ostrým vrchom, aby som sa dostal do doliny potka Vývrat, kde je zaujímavá poľovnícka stavba, spomínal som ju minule. Pokračujem okolo nej a už viem čo ma čaká – direkt stúpanie na Snežný vrch, 45° po škarpovom poli plnom voľných skál zakrytých lístím. Je tam ale pekne, všetko smrdí od “capiny” (muflóny) a tečie zo mňa ako z vola. Skaly na vrchu a výhľady mi to ale odplatia. Stromy ešte len pučia, takže výhľad na Vysokú je super. Známou trasou idem na lúčku pod Vysokou a následne stupákom hore. Všade plno ľudí, ale sú zodpovedne roztrúsení po skupinkách kade-tade po hrebeni Vysokej. Tiež si nájdem svoje miestečko, dám teplú bundu a sušiť prepotené tričko, popri tom fotím a obedujem.
Po dobrom obede pokračujem hrebeňom, ale po chvíli opúšťam modrú značku a idem výrazným chodníkom po hrebeni na severo-východ. Je to jedna z najkrajších častí Malých Karpát – strmé skalné útesy, bizarné skaly, suchomilná flóra a super výhľady na Vápennú, Plavecký hrad a severnú časť pohoria. Raz sme tade už s Kubom išli, ale na mieste kde sme minule zišli pod skaly, tentokrát pokračujem hrebeňom. Ten je čím ďalej tým horšie schodný, až v poslednom úseku už v duchu nadávam, lebo chodník sa stráca a na výber je zlá a horšia trasa. Vyberám asi tú horšiu, idem strmo dolu ale snažím sa trochu traverzovať, všade popadané konáre, kopy lístia, kopy kameňov. Horko-ťažko som sa dostal dolu ku potoku a keď vidím stenu oproti sebe, mám normálne zajačie úmysly.
Po 10 minútovej pauze v rámci hesla “keď už som až tu” sa postavím rozumu a idem hore do skál. Neviem kade ísť, chodník tam žiaden nie je, tak iba stúpam hore “ako hluchý”. Je to južne orientovaný svah, všade jašterice, hmyzáci a horúčava, idem skapať. Je to len asi 200 výškových metrov ale prídu mi nekonečné, každú chvíľku stojím a vydýchavam. Ani sa nezaoberám výhľadmi, už to iba chcem mať za sebou. Toto bol teda nápad… Nakoniec to úspešne dobojujem a pripájam sa na červenú značku vedúcu od sedla Skalka. Aspoň chvíľu idem po rovine, aby som znova mohol loziť dole a hore cez Taricové skaly – pričom rozmýšľam, či som tam už vlastne bol. A ešte stále neviem, či áno, či nie. Cestou obchádzam spracovaný polom, ktorý zabezpečil super výhľad na celý masív Vysokej.
Na Panské uhliská a Hubalovú je to pohoda, horší je trochu nudný úsek po lúku Čermák. To už idem tak nejak na autopilota. Na Čermáku si rozvalím na trávu, čistím nohy a tenisky od bordelu ktorý som vyzbieral cestou a pil mi krv. Národa je tam výrazne viac ako ráno, ale stále celkom disciplinovane roztrúsení po lúke. Kúsok pred Čermákom mi došla voda, ale už si do camelu nenaberám, dal som si iba s hrnčekom. Oddýchnutý už smerujem na Zošku ku autu, cestou ani nohy, ale za to parkovisko praská vo švíkoch. Karanténa ako hrom 🙂
Čísla za tento deň nevyzerajú nijako brutálne, ale bol som rád že to je za mnou – 22km, 6:00, 1400+, 1400-.