Pokračovanie nášho roadtripu bol Slovenský raj, ubytovali sme sa v Prostrednom Hámore a kým Zuzka sa išla slniť na breh Palcmanskej Maše, ja som sa vybral cez Zejmarskú roklinu hore na planinu Geravy a odtiaľ ku Gačovskej skale, kde sú dve vyhliadky – jedna na sever do srdca Raja a druhá na juh, s výhľadom na Palcmanskú Mašu a výrazný Malý a Veľký Radzim (hmm tá Brdárka pod ním…), ako aj Stolicu kde sme už s Kubom boli.

Dovoz som mal priamo ku smerovníku v ústi rokliny, takže na nejaké rozohriatie čas nebol, ale rovno do stúpania. V lese bolo príjemne chladno a vlhko, vody v potoku trochu bolo, čo značilo že vodopády budú asi slabšie. Skalky sa trochu šmýkajú, stúpanie silnie, až prichádzajú rebríky. Roklina je neupravená, takže sa kráča krížom cez vodu, skaly, popadané stromy. Nikde ani nohy, takže žiadne obchádzanie ani čakanie. Niečo pofotím, a leziem vyššie a vyššie. Nálepkove vodopády prekonávajú zopár kaskád a nad nimi je Zejmarská studňa – vyvieračka – hlavný zdroj vody pre vodopády. S vodou je to veselšie samozrejme na jar, alebo po dažďoch.

Tu stúpanie končí, je tu spomínaná vyvieračka Zejmarská studňa a odtiaľto je to už len kúsok na Geravy cez lesík po širokom chodníku. Počuť už aj hlasy ľudí, prichádzam ku chate, sadám na trávu a dávam si niečo malé z vlastných zásob. Decká sú tu na tábore, to by sa mi páčilo! Času ale nie je nazvyš, tak pokračujem smerom na Malé Zajfy, ale ešte pred rozdelením žltej a červenej TZT odbočím vľavo na zvážnicu. Krátke stúpanie cez čiastočne vyrúbaný les ma privedie na rozsiahle a malebné lúky kde dúfam, že uvidím nejakú zver – ale ani nohy. Zvážnica sa na konci lúky mení na chodník a čoskoro naďabím na výrazne vyšliapanú odbočku vpravo, ktorá vedie na severnú vyhliadku.

Je to iba kúsok, žiadne namáhavé stúpanie či predieranie džungľou. Sadám si na skalu s hĺbkou podo mnou a kochám sa na panorámu západnej časti Slovenského raja. Úplne vľavo je Stolica na Muránskej planine, potom Kráľova hoľa, kúsok Západných Tatier (Bystrá, Veľká Kamenistá) a celé Vysoké Tatry od Kriváňa až po Faixovú skalu v Belianskych Tatrách. Jedinou chybičkou je oblačnosť nad Tatrami, takže ku dokonalosti niečo chýba. Ak tu niečo ešte chýba, tak sú to stopy civilizácie – žiadne chaty, lúky, stožiare. Užívam si tam hodnú chvíľu, a potom sa presúvam späť na chodník a po pár desiatkach metrov odbočím smerom dolu po menej výraznom chodníku. Ku južnej vyhliadke to je to aj ďalej, ale aj výrazne nižšie, miestami dosť strmo. Trochu na to v duchu frflem, ale hneď ako prídem do cieľa, nasadzujem víťazný úsmev.

Južná vyhliadka je priamo nad Dedinkami a Palcmanská Maša je ako na dlani, v strede krásnej panorámy. Úplne vľavo sa týči Babiná, smerom vpravo Smrečinka a Stromiš, pod ktorým sa nachádza perfektná útulňa. Za Mašou je Bučina a Veľký aj Malý Radzim, úplne vpravo potom Príslop a Kohút (kúsok od Stolice). Kochám sa tu ešte viac ako na prvej vyhliadke. S ťažkým srdcom sa nakoniec poberám späť, fučím do kopca, ale s hrejivým pocitom pri srdci. Po chodníčku pokračujem ďalej po hrebienku, neskôr prudko klesám po serpentínach lesom až ku cintorínu. Cestou ešte dávam navigačné rady fotografovi ktorého som stretol cestou, pri prvých domoch (dúfam) zachraňujem lastovičiatko, ktoré cupkalo po asfaltke.

Prešiel som 7 km, žiadny špeciálny výkon, ale toľko krásy pokope! Oficiálne sa na tieto vyhliadky môže len so sprievodcom, neviem síce prečo, ale budiž.