Novinky: Pridal som novú sekciu na webe - Turistika
Sitepoint logo

Čo?! Lečo! Kde? V jaskyni, kde inde…

Názov článku trochu netradične, ako aj miesta kde sme sa s Kubom túlali tentokrát. Teda oficiálne sme sa tam netúlali, lebo 5. stupeň ochrany. Iba sme tam zablúdili a nevedeli o tom. Urobil som si voľno vo štvrtok (ako inak), lebo hlásili jeden z trochu slnečných dní zimy 2017/2018. Dal som Kubovi pár návrhov na lokality (Vápeč, Sokolie, Podskalský Roháč, Tríbeč), vybral NPR Podskalský Roháč a dobre urobil. Na Vápči sme aj tak už raz boli, len nič nebolo vidno, a v Tríbeči sa strácajú ľudia a straší tam, tak tam predsa nepôjdeme.

Ráno cestou po D1 predbiehame auto s pokrúteným šoférom, ktorý mal polohu „taxikár po 18 hodinách v aute“. Na jeho účet nemiestne vtipkujem, že to je poloha alá Stephen Hawking. Auto sme zaparkovali v centre pri miestnom auparku, obliekli a vyrazili za dobrodružstvom. Prešli sme dedinou, až po kaplnku pod skalami, kde sme odbočili smer Veľké skaly. Masív je rozdelený na 1 a 2 tretiny, nástup vedie cez sedielko medzi nimi. Mačky sme zatiaľ nechali v batohoch, lebo bolo len trochu snehu. S výnimkou jedného miesta, kde sa dalo preplaziť (alebo preliezť) a jedného komína (ferrata panenky Márie) to je rodinná prechádzka. Hore sme si dali čaj a keksík, poobzerali všetky svetové strany – výhľady nič moc a to SHMÚ hlásil 0% oblačnosť. Pokračovali sme teda ďalej po neznačenom hrebeni, no po chvíli sme sa rozhodli nasadiť mačky, lebo terén bol dosť členitý a hrozilo pošmyknutie. Postupovali sme väčšinou po zvieracích prtiach (chodníčkoch), ktoré boli „prešľapané“ aj v zime. Geomorfologická príbuznosť so Súľovskými skalami je tu úplne zjavná, sú tu podobné útvary ako v Súľove. Postup je dosť náročný, lebo križujeme hrebeň zo strany na stranu, stále stúpame a klesáme, kliesnime si cestu pomedzi stromy. Niekde pred stúpaním na Roháč nachádzame skalné okno a ešte o kúsok ďalej pekné výhľadové miesto, kde zo skaly fotíme prejdenú časť hrebeňa, v pozadí so Strážovom a bližšími ostrými vrcholmi Ostrá Malenica a Stráž. Po chvíli prichádzame na Roháč, kde si dávame čaj a krátky oddych.

Pokračujeme hrebeňom na sever, príroda je tu bohato zasnežená a po asi pol kilometri schádzame z hrebeňa do doliny, kde sa po asi 150 metroch pripojíme na zvážnicu, ktorá nás takmer bez straty výšky vedie na juh, aby sa čoskoro otočila o 180° na sever. Mapa na servri hiking.sk získala aj novú vrstvu (OpenTopoMap), kde sú zobrazené dve jaskyne, a tie sú našim ďalším cieľom. Žiadne informácie o nich sme vopred nezisťovali, čo bola chyba. Jaskyne sú len pár desiatok metrov nad zvážnicou. Prvá je Veľká Temná jaskyňa, ktorú sme sa rozhodli využiť ako jedáleň. Veľká sa nám zrovna nezadá, ale obed sa tam varí fajnovo. Ja polievku, Kubo lečo. Nad nami spí netopier, takže vtipkujeme o leče korenenom guánom (netopierí trus). Po dobrom obede vychádzame na svetlo a vonku nás poteší sľubované slnko. Ideme ďalej ku druhej jaskyni, kde je aj lavička a infopanel, kde sa dozvedáme, že tá prvá jaskyňa je nielen že veľká, ale dokonca najväčšia v karbonatických zlepencoch – to sú odborne tie skaly kde sme, čo vyzerajú ako starý zvetraný a droliaci sa betón z pred-1989 éry, kde väčšina cementu skončila u súdruha námestníka na nevkusnej hranatej chate. Jediné miesto v „obedovej jaskyni“ kde sme nenakukli skrývalo pokračovanie viac ako sto metrovej jaskyne. Podľa vyobrazeného prierezu tam ale bola plazivka, kde by som ja osobne aj tak neliezol, jednak som 2x hrubší ako Kubo a za druhé, mám novú bundu 🙂 Do Malej Temnej som ale vošiel, prepchal sa cez zúžené miesto a zašiel možno do poloviny, takže asi 25 metrov. Zacítil som Kubove lečo, z čoho usudzujem, že nejakou puklinou sú obe jaskyne prepojené.

Po tejto prehliadke sme sa vydali ďalej na sever, hľadajúc nejakú cestu ako sa dostať hore. Po pár desiatkach metrov skaly skončili, takže sme výživným stúpaním vyšli na hrebeň, ktorý bol ešte členitejší ako ten Roháčsky. Na stromoch ale bolo nejaké lokálne značenie (žltý štvorec), ktoré nám robilo spoločnosť až po vrchol Tŕnie. Cestou sa odkryli aj výhľady na Lúčanskú Malú Fatru, ale boli dosť zahalené. Na Tŕní sme dopili čaj a pustili sa do fotenia, lebo horizont odkryl aj zasnežený a slnkom nasvietený Malofatranský Kľak, Strážov či špičku Vápča, všetko so slnkom presvitajúcim cez mraky. Odtiaľ sme sa pustili už len dolu po hrebeni cez les, kde sme stretli ohromné množstvo vysokej zveri, a ku tomu aj náležité množstvo prtí a stôp všetkého druhu. Tu už mráz poľavil a začali sme sa šmýkať aj po blate. Zišli sme na lúčku, kde boli uložené popílené stromy, odfotili sme zospodu aj prejdené Veľké Skaly, prebrodili sme potôčik a po afaltke pokračovali až ku kaplnke a následne až ku autu.

Bola to veľmi pekná túra, náročná fyzicky aj napriek necelým 11 km, lebo sneh a členitý hrebeň. Na jar musia byť skaly nad kaplnkou úplne úžasné, či už flóra, alebo výhľady na okolie. Pohľad do mapy ukáže, že celé Strážovské vrchy od Omšenia až po Súľov sú plné skál, hrebeňov a ospalých dediniek. Sú tam aj klenoty ako Čičmany, ale aj ostatné dedinky skrývajú veľa dreveníc, či už (ne)vkusne zrekonštruovaných, ale aj rozpadajúcich sa, pri ktorých srdce zabolí. Lazy okolo Valaskej Belej vyzerajú z fotiek tiež veľmi zaujímavo. Tieto lokality sú možno trochu v tieni Fatier a Tatier, ale vidím, že sa sem ešte niekoľko krát vrátim 🙂

1 komentár u „Čo?! Lečo! Kde? V jaskyni, kde inde…

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *