Novinky: Pridal som mapku kľúčových slov pre ľahšiu navigáciu na obľúbené lokality
Sitepoint logo

Ako nás biela tma vyškolila v Malej Fatre + pes

Zase cez pracovné dni, a dokonca 2 dni pred Vianocami, tradičná zostava Kubo a ja, v tradične prestrelenej (tor)túre. Predpoveď bola priaznivá, ale my sme boli pripravení (takmer) na všetko – sneh, ľad aj vietor – a dobre sme urobili! Plán bol jasný – štart a cieľ v Štefanovej, prvý deň cez Stoh a Steny na chatu pod Chlebom. Druhý deň z chaty cez Veľký Kriváň do sedla Bublen a tam dolu na Kraviarske a do Vrátnej, chatu na Grúni a ku autu. Toľko ku plánom. Cesta ubehla rýchlo a parkujeme v Štefanovej, obliekame sa a na túru vyrážame tesne pred 9:00, včera bola zimná rovnodennosť, takže máme do zotmenia najmenej času z celého roka 🙂 Snehu je na parkovisku veľmi málo, mimo nás je tam len skupinka snowborďákov a tesne pred odchodom príde ďalšie auto a vystupuje z neho párik turistov, a idú tesne za nami.

Verný druh Beny 🙂

Postupujeme do kopca a už po kilometri nasadzujeme mačky, lebo ľadu na chodníku je viac ako by sa nám páčilo. Počas toho ku nám pribieha čierny havkáč, čo asi patrí ten dvojici za nami. Celkom sa ku nám má a pobehuje v okruhu 30 metrov a ešte frfleme, že čo si ho nezavolajú ku sebe… Nejako to neriešime, lebo miestami odbehne úplne, tak si myslíme že sú kúsok za nami. Pri vstupe do lesa je pár spadnutých stromov ktoré preliezame a stúpame ešte trochu strmšie. Nevieme si vynachváliť mačky, lebo je tam miestami čistý ľad. Občas vykukne Stoh, občas Rozsutec. Sneh pribúda a mačky už až tak netreba, ale nechávame si ich. Pes sa stále motá pri nás, ale veď hádam po sedlo Medziholie si to rozmyslí – chceme tam aj niečo malé zjesť, tak nás párik hádam dobehne. V sedle sme o 10:30, takže len niečo ako desiata, obed si dáme na Stohu… 550 výškových máme za sebou a 420 pred sebou, prechádzame pekným lesom a čokel stále s nami, po páriku ani stopy. Kričíme na neho, prehovárame, ale on stále s nami. No čo, nebudeme ho tam priväzovať ani ho nosiť naspäť, hádam nie je taký blbý aby s nami išiel až nevie kam. Ako sa neskôr dočítate, až taký blbý predsa len bol.

Zdroj: http://mapy.hiking.sk

S paličkami meriame výšku snehu, je to niečo okolo metra. Je to trochu prešľapané, ale nič mega, stačí pár centimetrov vedľa a boríme sa nad kolená. Les postupne redne a telesná teplota aj pulz stúpajú. Pri nejakých 1500 mnm súvislý les končí a začína posledný úsek pred vrcholom, kde sú stromy len občas a menšie, a hlavne úplne zasnežené. Viditeľnosť postupne klesá, aj vonkajšia teplota, jediné čo stúpa je rýchlosť vetra. 11:30 sme hore na vrchole Stohu, vidíme nič, nepočujeme nič, zúri tam víchrica, tak rýchlo pridávame strednú vrstvu oblečenia a ja zisťujem, že tie tenké rukavice čo mám na zimné behanie sú tu dobré tak na dve veci. Kubo má našťastie dvoje zimné rukavice, tak mi zachraňuje ruky, ak by mi ich nedal, tak toto asi ďatlujem ceruzkou medzi zubami… Radi by sme aj pokračovali, ale nevidíme kade, lebo vidíme iba zimné značenie po ktorom sme prišli hore. Tak sa púšťame dolu očakávaným smerom ale stále nič. Tak zapíname GPS a mapy a vidíme že treba ísť takmer naspäť, v ostrom uhle. Po asi 100 metroch naslepo zbadáme tyč zimného značenie a môžme spokojne pokračovať. Ako víchrica prišla, tak aj odišla, resp. zostala na vrchole.

Na Stohu

Vo výživnom klesaní sme stretli asi 5-člennú skupinku idúcu opačným smerom, div že nie v krátkych tričkách, tak sme ich poinformovali aká mela ich hore čaká. Klesanie do Stohového sedla bolo vytrvalé, miestami sme tuším bežali. Dolu v relatívnom teple sme zjedli obed, pripravený na Poludňový grúň.Aby sa nezabudlo, pes nás stále sprevádzal, vyžieral obed a vyzeral už trochu ako Yeti. Táto časť trasy bola brnkačka, aj to tam pekne vyzeralo pokiaľ sme zase neprišli do víchrice, ktorá nás sprevádzala po zvyšok cesty (aj so psom). V stúpaní na Steny sa trochu vyčasilo a mali sme možnosť si obzrieť aj Stoh a na pár sekúnd stihol vykuknúť aj Rozsutec, obklopený mrakmi, a ja majúc foťák v ruke, som to aj odfotil, viď galéria pod článkom. Z mora mrakov vytŕčali aj Tatry – Západné aj Vysoké v zákryte za nimi. Na severnom vrchole Stien ale všetka sranda skončila, lebo víchrica sa do nás oprela naplno. Psovi tiež už asi nebolo všetko jedno, mal som obavy aby neľahol, lebo sa mi ho nechcelo niesť ani omylom, mal som čo robiť so sebou. Na krku mal obojok s menom Beny a telefónnym číslom. Pod Hromovým je smerovník, odkiaľ vedie žltá a modrá značka ku chate pod Chlebom – chyba lávky, lebo žltá vedia lavínovým terénom a v zime je uzatvorená. S tým som nepočítal, takže namiesto 1.4 km nás čakalo Snilovské sedlo a 3.5 km. Aspoň pôjdeme cez Chleb 😛

Keď víchrica na chvíľu ustala…

Hromové a Chleb, tak tam sme si užili víchricu na 100%, aj pes už mlel z posledného. Prišli sme ku smerovníku, odkiaľ začínala zimná trasa ku chate, ale rozhodli sme sa ísť ku lanovke a skúsiť poriešiť psa. Aspoň že tam už tak nefučalo. Na prvej lanovke nás odpinkali, tak sme išli až ku kabínkovej čo ide z dola z Vrátnej. Tam operátori lanovky skúšali telefonovať, ale nikto nezdvíhal. Na konci ale povedalo meno a priezvisko majiteľky čísla, tak ho hodili do Facebooku, našli pani zo Štefanovej 🙂 Pri lanovke sídlia aj horskáči, jeden z nich ju dokonca poznal, takže sme Benyho nechali na starosti im a pobrali sme sa späť – smer chata. Karma++. Je 15:14 a cestou dolu sa boríme čerstvým snehom a mačky nám boli na ozdobu, zišli by sa snežnice. Neviditeľné slnko zašlo a začalo sa šeriť, ale za pol hodinu sme na chate a sme celkom radi.

Na chate je pár skialpošov z Moravy, dvaja jamajskí Česi s dúhovými snowboardami a zvláštnym hudobným nástrojom, ako ujo Gúgel prezradil pri písaní článku, bola to kalimba. Liezol nám tým celkom na nervy. A boli tam ešte dvaja Maďari, z ktorých sa vykľuli celkom v pohode chalani, tak sme spíkovali až do noci. Jedlo slušné, pivko FAN-TAS-TIC-KÉ, príjemná komorná atmosféra. A WiFi. Nekecám. Sánka dole šéfe. V izbe hneď vedľa hlavnej miestnosti so stolmi sme spali všetci šiesti spomenutí. Maďari aj my sme si nachystali veci, postlali postele a išli sme nakoniec spať. Nech mi je odpustené, ale zase aby to neboli Češi – prišli tam už potme a začali “řešit” kde budú spať a chystať pelechy. Kopnúť do gulí… Noc pohoda, nikto nechrápal, aj som celkom potiahol. A čo sme to prešli? 15.3 km, 6:00, 1770+, 1000-

Zdroj: http://mapy.hiking.sk

Ráno ešte len rozlepíme oči a čo to!? “Duoooong”. Pepo brnkol do kalimby len čo otvoril oči. Pozeráme s Maďarmi na seba, oči vytreštené ako Kali keď sa prevalilo že debatoval s Piťom 🙂 Fakt čudáci. Ideme s Kubom uvariť čaj do predsiene, dávame si raňajky, balíme, chystáme. Plán je prejsť popod Veľký Kriváň, zísť do sedla Bublen, do sedla za Kraviarskym a po zelenej ku dolnej stanice lanovky vo Vrátnej. Niečo po ôsmej sa lúčime s personálom a odchádzame spolu s Maďarmi, idú ako píla, lebo majú snežnice. Na polceste kričíme na nich, že nech idú po svojom, že my bez snežníc nevieme ísť tak rýchlo. Nakoniec ich dobiehame pri zimnom smerovníku kúsok pred Snilovským sedlom, kde ich odhováram od plánu ísť cez Steny a Stoh do Štefanovej, lebo nemajú mačky ani okuliare (iba slnečné) a tu v sedle je o dosť horšie ako bolo včera, takže na Stenách by to bol boj. Uznávajú a idú s nami smer lanovka. Po chvíli počujem výkrik a mávajú nám a ukazujú smerom na Chleb. Tak držím palce, barátom. My prídeme do Snilovského a prehováram Kuba, aby sme išli rovno dolu, lebo nič nevidno a je fakt víchrica, čo bude na hrebeni – i keď po ňom pôjdeme len kúsok. Kubo protiargumentuje, ale nakoniec ho ukecávam a kráčame ku lanovke. Po pár metroch nahnevane hovorím: “Okej, keď tak strááášne chceš, tak poďme!!!”. Smiech, ideme na vec.

Toto bola ešte celkom dobrá viditeľnosť

Po hranu Kriváňa je to celkom fajn, nosný firn po ktorom sa dobre kráča, vidieť niečo je (čítaj vidieť na 15 metrov), priebežne okopávame zimné tyčové značenie – to sme robili aj deň predtým – také gesto pre druhých, ktorým to môže pomôcť. Obchádzame smerovník pod Veľkým Kriváňom (servus chlapi!) a schádzame do nevýrazného sedielka smerom ku Pekelníkovi. Na tomto úseku dlhom cca 300 metrov dostáva mozog celkom zabrať, z beloby víchrice sa občas vynorí niečo, čo vyzerá ako hrebeň Kraviarskeho v diaľke, no po 2 metroch je z toho malá skalka trčiaca zo snehu. Takto nás to nachytalo asi 3x. Ako Kubo hovorí, mindfuck. Prichádzame pred Pekelníka, ale nevidíme ďalšiu tyč zimného značenia. Obzeráme sa a za sebou vidíme len jednu tyč, aj to len vďaka tomu, že sme ju okopali/očistili. Pred nami je nevýrazná, no zasnežená skala (foto, tam kde stoja ľudkovia), teda aspoň tak to vyzerá. Čo je horšie, prišiel mindfuck číslo 4 – nazývaný biela tma. Kam sa pozrieš, všetko je rovnakej ultra-bielej farby. Nevidieť rozdiel medzi snehom a oblohou, nevidieť kde končí hrana naviateho snehu, nevidieť vôbec nič. Rozum hovorí, že ak stojím, tak dolu je zem a hore obloha, ale od očí taká informácia nejde. Jediné čo vidím a dáva logiku, je Kubo a jedna drevená tyč pár metrov za nami. Vietor nás takmer zhadzuje z nôh, chvíľu čakáme či nezbadáme ďalšiu tyč, ale nič. Absolútne depresívne bielo. Robíme jediné možné rozumné rozhodnutie – vraciame sa. Naše stopy už nevidno, iba tyče… Pri stúpaní ku hrane Kriváňa sa to dáva do normálu.


Klesáme späť do Snilovského sedla, a cestou stretáme dvojicu turistov, ktorí majú v pláne chatu pod Suchým. Bez mačiek, snežníc či okuliarov… Tak sa im to snažíme vyhovoriť, ale nedajú sa, idú si to skontrolovať na vlastné oči. Vidíme ďalšiu dvojicu, majú aspoň snežnice – a vyzerajú nejako povedome. Jó napot! Prišli po Chleb a zistili, že to ozaj asi nepôjde. Ešte že mali rozum aj oni. Idú ale pozrieť na V. Kriváň 🙂 My ideme ku lanovke a prichádzajúc do sedla vidíme rodinku s deťmi, ako idú po letnej (!!!) zelenej TZT na chatu pod Chlebom. Krútime hlavami, že kde majú tí ľudia rozum. Na hornej stanici lanovky kupujeme lístky a vezieme sa dolu, kde “zúri” jar. Odtiaľ pokračujeme (po tom všetkom) nudnou žltou ku chate na Grúni. Križujeme aj jeden polom, fotíme cestou nejaké ľadopádiky, ale inak nudná cesta lesom, s výhľadom na rúbaniská pod Kraviarskym. Dobre že sme nešli tade, asi by sme nadávali. Pri chate si dávame obed, lebo je tesne pred poludním. Spomíname tam na našu Tour de Vrátna. Posledný úsek po modrej značke vedie po lesnej zvážnici, stále dolu kopcom, celkom zle sa tade ide, nie je nič moc ani vidieť, šmýka sa nám a je teplo. Miestami aspoň sneží, tak máme taký zimnejší pocit. Pred záverom počujeme lesné mechanizmy a pilčíkov, ako liečia les. Srandujem, bol polom, tak to treba odpratať. Už len krátky strmák ku ceste a za minútku sme pri aute. Druhý deň teda 9.4 km, 3:10, 630+, 670-.

Čo na záver? Budem trochu moralizovať. Niektorí návštevníci hôr (nebudem ich volať turisti) sú veľmi nezodpovední. Nepripravení, preceňujú svoje schopnosti, podceňujú silu prírody a počasia, nemajú výstroj. Podmienky sa počas Vianoc ešte zhoršili, prišla vlna oteplenia a dažďa a následné ochladenie. Všetko zamrzlo a Tatry si za to zobrali 4 životy za pár dní… Ešte že v HZS pracujú veľmi schopní a odhodlaní ľudia, ktorí týchto nezodpovedných zachraňujú.

2 komentáre: “Ako nás biela tma vyškolila v Malej Fatre + pes

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.