Po dlhšom čase som sa dostal na túru cez víkend. Plán bol dokončiť to, čo nám na jeseň nevyšlo kvôli počasiu – lúčnaté kopce okolo Smrekovice – Dvorisko a Perušín. Do tradičnej zostavy Kubo a ja, sme pridali Čeča, aby sme sa nadobro utvrdili že to s ním nemá zmysel 🙂 Štart sme zvolili v Podsuchej pri penzióne Bodega, kde začína červená aj modrá značka, tie nás však nechávali vlažnými a vybrali sme sa lúkou medzi nimi, aby sme vystúpali na bezmenný a neznačený hrebeň ktorý končil pod Malou Smrekovicou.

Nevediac čo nás čaká sme na konci lúky pri samote nastúpili do poriadne strmého stúpania po zvážnici. Počasie bolo slnečné a teplo také, že až tak ani nemuselo. Po tomto extra strmom ale krátkom úseku sme sa dostali na zvážnicu ktorá traverzovala hrebeň možno 20 metrov pod vrcholom, a tu sme narazili na štôlňu vo svahu po ľavej strane. Neváhali sme a dali sme sa na prieskum. Podľa Kubovho merania mala okolo 40 metrov, vnútri bolo aj aj malé jazierko a príjemne chladno. Ako sme neskôr zistili, štôlní tu bolo viac a ťažilo sa tam olovo a striebro. Pod zvážnicou bola menšia halda a Kubo sa vybral pozrieť aj tam – za odmenu dostal od lesných ôs pichance do oboch nôh, ktoré mal opuchnuté a červené až do konca túry.

Po zopár desiatkach metrov zvážnica končila, tak sme sa prehodili na prte od zveri, ktoré viedli až na hrebeň. Nasledujúce asi dva kilometre sme prechádzali krásnym a divokým hrebeňom, plným skál, machu – so strmo sa zvažujúcimi svahmi po oboch stranách. Na jednom zo stromov ma určite odfotila aj fotopasca na zver, pri nej sme si dali skorý obed. Pokračovali sme postupne do kopca, cestu nám znepríjemňovala streľba ako na strelnici, no našťastie to bolo dosť ďaleko. Nakoniec sme sa dostali na koniec lesa, kde rástla mladina a plno lesných jahôd. Tu už bolo ale nechutné teplo, aj napriek nadmorskej výške (cca 1000 mnm). V spleti zvážnic sme trafili nesprávnu, tak sme križovali hustý les, no len pár metrov. Potom prišla široká zvážnica ktorá nám robila spoločnosť dosť dlho. Teplo sme výrazne spomalili, lebo tam boli kopy čučoriedok a malín – aj tie lesné maliny chutia úplne inak ako prešľachtené druhy v záhrade.Po prekonaní ďalšieho stúpania sa nám naskytli super výhľady na Salatín, Nízke Tatry, či Šiprúň a vzdialenejší Stoh a Veľký Rozsutec. Tu sme už nastúpili na lúku odkiaľ sme už videli aj zelenú značku, kade bežali ultramaratónci bežiaci zrovna pretek Ultra Fatra. Spoza kopca nesmelo vykúkala aj strecha horského hotela Smrekovica. Na značke sme teda stretali hlavne “ultrákov”, ako sme neskôr zistili, to boli tí rýchlejší. Odbočili sme zo značky a vybrali sa okolo pramenísk so skružami smerom na vrch Rumbáre. Na konci lúky sme sa usadili do trávy a dali si obed, po ktorom sme chceli nájsť nejaký chodník ktorý by nás na Rumbáre doviedol. Začalo hrmieť, zaťahovať sa a spadlo aj pár kvapiek. Tak sme schovali batohy pod strom a išli s Kubom hľadať nejakú cestu, po prsia v papradí. Výhľad nič moc, chodník žiadny, tak sme na kmeni stromu nafotili aspoň “užovku”. Bola to čierna forma vretenice… Cez takýto terén sme mali vyklesať 200 výškových metrov a ďalších 200 do sedla medzi Rumbármi a Perušínom. Pri hrozbe búrky a zlého terénu sme rozhodli, že Perušínske lúky vynecháme 🙁

Vrátili sme sa teda na značku a zišli ku zotavovni Smrekovica, kde bola kontrola na ultra behu, a dosť veľa ľudí. Doplnil som vnútri vodu do camelbagu a vtedy sa rozpršalo, tak sme sa schovali do prístrešku, kde si Kubo opakovane pokúšal rozbiť hlavu 🙂 Dážď ustal a vyšlo slnko, tak sme mohli pokračovať v tom vlhku a teple. Stretali sme čoraz viac dogabaných bežcov, tak sme ich skúšali aspoň morálne podporiť. Na Močidlo/Smrekovicu je to len kúsok, cestou sme mali dokonalý výhľad na druhú lúčnatý vrchol s pasienkami – Dvorisko. Na hoteli sme si dali pauzu, horalky, kofolu alebo pivo, odfotili interér aj útulňu pred hotelom, pokrútili hlavami nad namol ožratým návštevníkom hotela. Vybrali sme teda po zelenej popod Skalnú Alpu, poctivo traverzom. Na západ od nás, niekde nad Litovskou Osadou sa už čerti ženili a poriadne pršalo, ale našim smerom sa to nechystalo, tak sme predsa len odbočili zo značky a po rozrytom chodníku sme vyrazili smer Dvorisko. Po chvíli sme prekrižovali potôčik a válov s čerstvou vodou a čoskoro sme vyšli na okraj Dvoriska. Z toľkej majestátnosti mi zrazu prišlo treba srať, tak som tam nechal kúsok zo seba… Prieskum Dvoriska mi ale bol parťákmi zatrhnutý, lebo to vyzeralo že fakt zmokneme. Odutý som teda napred odišiel a čakal ich až na značke 🙂V týchto miestach sme ešte stretali posledných účastníkov behu, ale tí boli, prepytujem, dojebaní ako cigánske hračky. Ale nečudo… V taktom teple taká vzdialenosť a prevýšenie, to je čo prejsť, nieto ešte prebehnúť. Odtiaľ až do severného Rakytovského sedla sa kopec travezuje po vrstevnici, popod Tanečnicu. Tu už stretáme len “buldozéry” ktoré zbierajú pretekárov odpadlíkov a ich smeti. Nejako sme to doklepali do sedla, zmorený sme boli riadne, lebo bolo teplo a dusno. Odtiaľ to je už len kúsok na útulňu Limba, kam sme sa nesmierne tešili. Z lesov sa parilo,  a vlastne aj z nás. Konečne sme prišli na Limbu! Vonku skupinka asi šiestich veselých Poliakov a tuším štvorica domácich. Po nás prišlo ešte zopár ľudí… Po základnej hygiene sme začali pivovať a hodovať, už bol oddych. Využil som možnosť okúpať sa v jazierku, celkom komické bolo ako som zapadol do blata asi po kolená 🙂 Voda bola svieža, ale po tom dni to padlo vhod. Chatár Vojto je zaujímavý týpek, pár vecí mi trošičku vadilo, ale inak má moje sympatie, príjemný večer to bol. Štatistika za prvý deň – 19.3km, 6:20, 1260+, 650-

Zdroj: https://mapy.hiking.sk

Druhý deň sme začali pekným počasím, vyspatí do ružova. Na raňajky sme dostali praženicu (koľký luxus!), čajík, až sa mi z toho ťažko išlo. Rozlúčili sme sa so spolubývajúcimi a vybrali sa hore a hore – 350 výškových. V stúpaní na Rakytov bol pekný výhľad na oba lúčnaté kopce na ktorých sme zase raz neboli. Na Rakytove bolo super, výhľady na všetky strany, ale už sa zase tvorila kopcovitá oblačnosť. Rakytov odporúčam každému, je tam ozaj na čo pozerať, hlavne pohľad na Čiernu skalu, Ploskú, Borišov a hôlny hrebeň od Ostredku po Krížnu… Klesanie do južného sedla bolo pre mňa fajn, Čečo trpel, ale to bol len začiatok. Trasa smerom ku Minčolu je príjemná, vedie lesom s miernym svahom. Minčol sme tiež traverzovali po letnej zelenej značke, je to tiež jeden z úsekov vo VF ktoré mám celkom rád. Vyklesali sme ku Čiernemu kameňu, ktorý bol každým metrom viac a viac monumentálny.

Nasledujúci úsek vedúci popod Čierny kameň je známy bahniskami, lebo je celý podmáčaný, ale krásne divoký. Tu sme nasledovali skupinku turistov, ktorí išli ako s vetrom o preteky. V sedle Ploskej sme dumali, čo ďalej, lebo mrakov pribudlo, ako aj vzdialené hrmenie. Dohoda bola, že prídeme na Chyžky a tam sa definitívne uvidí. Lebo odtiaľ už nie je moc možností ako opustiť hrebeň, ak by prišla búrka. Ploskú som chcel pretraverzovať, lebo je to “zbytočný kopec”, ale netrafil som chodník, tak sme s Kubom bojovali cez kotol plný kamzíčich hovien a Čečo sa nás tiež vyprdol a išiel si po svojom. Stretli sme sa kúsok nad spojnicou červenej a modrej (vedúcej od Borišova). Nálada hustla, lebo sme ho nečakali, a on sa zase rozhodol vrátiť a ísť inokade… Čo už. Prešli sme teda Chyžky a rozhodli sa napriek hroziacim búrkam a úmornému teplu pokračovať. Možno po pol kilometri sme sadli do tieňa a dali obed, kde padlo rozhodnutie otočiť to a zísť po žltej do Vyšných Revúc. Bolo to síce boľavé rozhodnutie, ale z odstupom času ho hodnotím ako správne.Vrátili sme sa teda kúsok a okolo salaša sme pokračovali dolu. Po miernejšom úseku nasledovalo strmé klesanie po prašných a skalami posiatych zvážniciach, kde to vyvažovali len kopy malín, ktoré sme odzobávali. Pod kopcom Chopec sme sa na križovatke triliardy zvážnic posadili do altánku a oddychovali. Teplo nás ničilo a boli sme aj celkom opálení, lebo veď krém načo… Odtiaľ prišla už len tá menej populárna časť – po asfaltke do dediny. Hádam aj päť kilometrov 🙁 Ešte že tam boli zase aj tie maliny. Nejako sme to teda doklepali až do dediny, sadli na kofolu a autobus našťastie mal ísť o pár minút. Vypočuli sme si miestnych štamgastov ktorí boli už rozložení ako lego a sprostí že by som až plakal. A to aj títo majú volebné právo… Sadli sme do autobusu a neprešlo hádam ani päť minút a spustila sa fajnová búrka, ktoré ochladila vzduch, aj autobus. Pozeral som aj iRadar, a tá najväčšia mela prešla hrebeňom medzi Ostredkom a Krížnou. By sme tam dobre dostali na klavír. Adrenalín na záver, autobus zabúda zastaviť na regulérnej zastávke, tak brzdí v panike o sto metrov ďalej. Vystupujeme a ideme niečo zjesť a vypiť do Bodegy, kde im asi vyrazilo kanalizáciu, lebo tam bol mega-smrad. A tu sa moji milí končí naše dobrodružstvo.

Druhý deň sme teda kúsok skrátili, v súčte to vyšlo na 18.6km, 5:15, 750+, 1570-

Čo na záver? Treba vedieť s kým ísť na túru… Nebudem sa tu rozpisovať o detailoch, lebo je to smutný príbeh. Zobrať si dvoje dlhé nohavice, lebo “som nevedel garantovať že nebude zima”, keď je vonku 36°C, to je fakt bez komentára. Plus info na druhý deň túry, že on vlastne viacdňovky nemusí, lebo druhý deň už nemá čo zaujímavé vidieť. A že my chodíme na túry len preto, aby sme mali kilometre do Stravy. Takže žiadne nabudúce s ním už nebude, lebo zatiaľ vždy ON = PROBLÉM. Bez výnimky. Okruh sme mali ale zaujímavý, hrebeň z Podsuchej bol super, len škoda tých dvoch lúčnatých kopcov. Hlavne Perušín ma stále láka, na nejaký “núdzový” bivak 🙂