Novinky: Pridal som novú sekciu na webe - Turistika
Sitepoint logo

Ako nám nevyšli Západné Tatry

Ak sa človek veľmi veľmi teší, môže to dopadnúť úplne naopak… Plán na 4 dni bol úplne namakaný – vlakom do LM, odtiaľ bus do Jalovca, 4 dni na hrebeni z vlastných zásob, až po Suché sedlo a odtiaľ cez nekonečný asfalt Tichej doliny do Podbanského na bus a vlak späť domov – spolu 68.7 km 33:30h, 5930+ 5700-. Precízne plánovanie, kúpa nového spacáku (Deuter Orbit -5°), nový 3-litrový camelbag zo Sportsdirect. Vlak stíhame, nemešká… Vo vlaku sme celkom bavili svoje okolie, hlavne milú pani čo sedela oproti. Jedna z vlakových hlášok od nejakej vzdialenejšej pani: „napiť či sa môže“, vyslovené približne „napiči sa móže!“. Na margo služieb v rýchliku – káva hnusná, vagóny tiež, ceny ako za Orient express. Ad káva – tá milá pani z Piešťan čo sedela oproti si objednala kávu od železničiara s vozíkom čo práve prišiel, a pýta sa čo stojí (káva). Zamestnanec v rokoch smutne hovorí, že „nič nestojí“. „Došla mi voda“ a bez ďalších slov odchádza, aby sa aj s horúcou vodou vrátil za 10 minút. No čo, v Regio-jete sme mali zdarma Illy, tu je za prachy neska v plastovom poháriku…

Zdroj: https://mapy.hiking.sk

Autobus stíhame v pohode, slnko svieti. Vystupujeme o zastávku neskôr ako dvojica podivínskych turistov, v dedine. Krčma/obchod nikde, tak vyrážame. Svojka (selfie) na úvod musí byť. Podľa mapy zatáčame medi domy a prichádzame ku potoku, kde nie je brod, tak hádžeme kamene, a budujeme most. Po prekonaní prvej prekážky vychádzame na rozhorúčenú asfaltku a v diaľke pred nami vidíme podivínov. To sme si teda pomohli. Prichádzame na Bobroveckú Vápenicu, kde je dosť áut aj ľudí. Tam pokračujeme po žltej značke pomedzi chaty a neskôr zatáčame vľavo na zelené TZT, kde v prístrešku posledný krát vidíme podivínov. Hlavne ten jeden bol extra divný – ísť na túru v kožených poltopánkach bez šnúrok, košeli a svetri, v károvaných podkolienkach – to je také bratislavsko-hipsterské. Po chvíli stúpania sa nám na rúbanisku (ako inak) ukazujú pekné výhľady na Liptov, tam si aj sadáme na spílené stromy a maškrtíme. Slnko je celkom neúprosné a veľmi sa mi nechce, a to nás čaká ešte kusisko cesty.Pripájame sa na modrú TZT a po chvíli zase sedíme a oddychujeme, okolo nás prebehne nejaký „ultrák“, ktorému sa tak naľahko ide určite ľahšie. Na zvážnici Kubo zbadá tabuľku o partizánskom bunkri, tak sa ideme pozrieť – je pod cestou možno 20 výškových metrov. Smutný príbeh na fotke… Pokračujeme a tešíme sa na chatu Červenec pod Náružím, a plánujeme čo budeme jesť. Pod Babkami stretáme traktor a ovce, aj s bačom. Kúsok pod chatou je výdatný prameň a odtiaľ je to len na skok ku chate. Na terase sedí skupinka turistov, tak si prisadáme a ideme na prieskum. Druhý fail dňa je fakt, že jediné čo ponúkajú je Horalka a sáčková polievka do hrnčeka – čo si ale nakoniec aj tak dáme. Zisťujeme ako je to s prameňom za Sivým vrchom, ale nikto nevie ako to tam vyzerá. Preto nechceme riskovať a dopĺňame camelbagy doplna, plus niečo naviac do fľaše, lebo treba aj variť a piť večer, v noci, či ráno 🙂

Nasadíme teda batohy a začneme stúpať. Po snáď piatich minútach zisťujem, že mi dolu batohom tečie voda. Pátranie odhalí dierku vo vrchnej časti camelu, kade vytekala voda… Na mokrý batoh a veci sa vysrať, horšie že na hrebeni nie je voda a ja jej potrebujem s varením aspoň 4 litre! Skúšame dierku zalepiť (má možno iba 2 mm), tejpovacia páska nepomôže, ani náplaste… Dole-idúci turisti skúšajú pomôcť, ale tiež nič vhodné nemajú. Darujú mi preto aspoň 1.5 litrovú fľašu vody. Tú dávam do batohu, poloprázdny camel do bočného vonkajšieho vrecka a pokračujeme – pekne nasraný a znechutený. Celý severo-východný horizont nám zakrýva masív Západných Tatier a je veru na čo pozerať. Čo je ale horšie, mám problém šľapať, nemám vôbec sily. Preto niekde okolo sedla Predúvratie riešime kde budeme spať. Traverzujeme aj Ostrý vrch aby som ušetril trochu síl. V sedle Priehyba dávame obed, a zvažujeme že zostaneme prvú noc na Sivom vrchu – ak tam bude vhodné miesto. Hore ledva vyjdem, oddychujem každé dva kroky, srdce mi ide vyskočiť z hrude. Pred dovolenkou som mal nejakú črevnú virózu, kopec roboty v práci, stresy s deťmi – asi sa to všetko naakumulovalo a vyrazilo na povrch.V takomto mizernom stave prichádzame na vrchol, a je tam ozaj krásne, trochu niečo ako kombinácia Ostrej vo VF a Veľkého Rozsutca v MF. Pár metrov nad nami je oblačnosť, vidíme Liptovskú Maru, Bobrovecké plesá, Zuberec, ale aj plánované miesto na prvý nocľah – Brestovú (4.5 km a 2 hodiny). Aj tak dobre, sú tam všade mraky a dosť fúka. Zhodíme batohy, prezliekame sa do teplejších vecí a rozmýšľame kde sa zložiť. Jediné rozumné miesto je tesne pod vrcholom, na východnej strane. Kubo buduje z kameňov stienku, aby na neho nefúkalo. Tiež má nový spacák (Snugpak) ktorý používa britská armáda, tak to hádam nebude nejaký shit! Je hlavne asi 1/4 z môjho, ale dozvieme sa prečo. Ja si varím dva čaje, tlačím do seba slaninku s chlebom a horčicou. Kubo dáva expedičnú stravu čo som kúpil v Hudy. Slnko klesá, tak rozbaľujeme samonafučky, spacáky a Kubo frfle, že keď o deviatej zaspíme, tak o 3 ráno je hore. Nakoniec zaspal skôr ako ja 🙂 Prvý deň – 13.1km, 4:07h, 1180+, 105-.Spal som tak všelijak, mesiac svietil ako lampa rovno do očí. Ale čo bolo hlavné, bolo mi teplo. Myslel som, že sa vyzlečiem asi do treniek. A ešte som si aj vetral pol noci. Zato Kubo spal vo všetkom čo mal a ráno mu 2x teplo nebolo. A o to ide – vojakovi musí stačiť aby prežil a bol oblečený a pripravený skočiť na nohy a brániť vlasť. Nie lebediť si tam v trencloch. Takže áno, mám veľký (zbalený) spacák, ale nebudem sa báť v ňom spať aj okolo nuly, aj bez bivakovacieho vreca. Ráno vyliezame, Kubo poskakuje aby sa zahrial, ja si pomaličky obliekam veci, lebo som príjemne vyhriaty. Nohy boli, batohy nič neschudli za noc. Fotím trochu, sledujeme okolie a medzi Ostrou a nami je vidno žltý stan – možno podivíni 🙂 Cca 6:30 nalačno vyrážame a dosť trpím, lebo to nechce šlapať… V sedle Pálenica robíme raňajky, ja proteínovú ovsenú kašu + orchy a čaj, Kubo už-ani-neviem-čo. Zdola prichádza štvorčlenná skupinka domácich, ktorý idú česať brusnice. Jeden z nich, nech mi je odpustené, je militantný kokot. „Nasadili sem všade kosodrevinu čo sem vôbec nepatrí a teraz tu je málo brusníc. Poliať to benzínom a celé vypáliť„. A iné perly. Odtiaľ schádzame aj s batohmi dolu po žltej (smer Bobrovecké plesá), hľadať prameň. Ten nie je tam kde bol zaznačený, ale počujeme žblnkotať vodu v Polianskom potoku, ktorý je tu ešte len taká horská bystrinka. Na lúčke nad plesami je cestička ktorá ku nemu vedie a ja si tam naberám vodu a robíme rannú hygienu. Vraciame sa do sedla a stúpame na Pálenicu, kde sú spomínaní česači… Kubo sa ide pozerať ako sa to robí 🙂 Tu ale prichádza finálne rozhodnutie, že sa otáčame a ideme do Zuberca. Kubo ani neprotestuje, lebo vidí že som ozaj v koncoch so silami.Vraciame sa teda do sedla a zostupujeme smer Zuberec. Ani dolu kopcom mi to veľmi nejde. Bolo to proste rozhodnutie z rozumu, lebo som nemal chuť zhasnúť niekde na Baníkove a volať si HZS. Fakt som nevládal. Ako schádzame nižšie, vidieť aj ošetrený les (pílami a LKTčkami), a holoruby. Jediné pekné čo cestou stálo za zmienku sú skaly Úplazíky ktoré bolo vidno po ľavej strane pred Ostrým grúňom. No a potom už len dlhá nudná cesta po asfalte. Pozeráme kedy ide bus a kam – do Podbiela a potom vlak do Kraľovian.  Keďže máme čas, prechádzame v Zuberci po lávke cez potom a sadáme si na lavice pri stole, kde varíme obed. Kubo kuskus plus jeho tajné ingrediencie a ja pre zmenu expedičné jedlo, nech viem či som nekúpil mačku vo vreci. Stroganov, mäso samá húžva a glej, no ďakujem vám pekne za 8 euro! Pobalíme bordel, hodíme do smetiaku a ešte sa zastavíme v krčme na pivko. Potom už len čakanie v úpeku na zastávke pri kostole. Druhý deň – 10.9km, 3:30h, 200+, 1200-.

V autobuse nuda, vláčikom nekonečná cesta, tam ma upútal ujo s veľmi hrubými okuliarmi ako pozeral na tablete výsledky zápasov – cez lupu 🙂 V rýchliku celkom tlačenica, ale mali sme miestenky, tak sme si posedeli v pohode. Čo na záver? Akokoľvek dobý plán môže ľahko vyjsť navnivoč, lebo rôzne okolnosti. Pre mňa je to len pripomienka, že sa treba trochu viac hýbať, lebo po mesiaci ničnerobenia ísť s 13+kg batohom na takú hrebeňovku je dosť náročné. No a ešte si treba novú výbavu otestovať vopred, nie za pochodu. Tie kopce nám hádam nikto neukradne, plán je stále v počítači a možno si raz dáme reptete. Minimálne teda máme v pláne dať okruh cez Roháče zo Žiarskej chaty. Držte palce!

2 komentáre: “Ako nám nevyšli Západné Tatry

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.