Minule nám nešla karta, tak som si to musel vynahradiť, aspoň jeden deň. Týždeň som bol slamený vdovec, tak som behal, bicykloval a relaxoval – a samému sa mi do hôr nejako nechcelo. Až dva dni pred koncom takýchto prázdnin mi preplo, že “preboha, ja MUSÍM niekam ísť!”. Voľba padla na Roháče. Naplánoval som si okruh zo Spálenej doliny, cez Baníkov, Kopy až po Volovec a cez Rákoň dolu. Hikeplanner hovoril že 11:15 hodiny, dni sú v polovine októbra už kratšie, tak som radšej zohnal ubytovanie v Habovke nech nemusím vstávať o 3:30 🙂 Rovno z práce som vystrelil na mini-nákup a zobral tenisky, malý batoh, nový camelbag a pár drobností.Minule keď som veľkú časť tejto trasy absolvoval s Luciou, bolo prvý deň tragické počasie a trvalo nám to dna dni, lebo sme nocovali na Žiarskej chate. Tento piatok som vyrazil sám z parkoviska tri minúty pred 7:00 a kvôli šeru som išiel radšej po asfalte a nie po zvážnici popri potoku. Prvé kilometre po Adamcuľu teda viedli asfaltom a tempo bolo vražedné. Odbočil som na modrú TZT, no pred lesom ma zastavila tabuľa o uzavretom chodníku! S hrozným jedom som sa otočil a “prepočítaval” trasu… Pri smerovníku som stretol dvoch chalanov ktorých som odbehol pri parkovisku – o uzávere vedeli, ale že nejako to prejdeme. Tak som išiel s nimi a ozaj, obišli sme lesných robotníkov hneď na začiatku lesa a ďalej sa už nepracovalo. Koľké šťastie! Znovu som im utiekol – oni išli cez Salatín a Predný Salatín. Chvíľku som sa pokochal Roháčskym vodopádom, zhodil nejaké oblečenie, lebo kopec ma zahrieval. Dokonca tým že som opustil les, sa oteplilo ešte výraznejšie. Čo nevidieť som bol Pod Predným zeleným, kde je pekné posedenie na priestore vyloženým kameňmi. Odtiaľ už len pomedzi skaly a kosodrevinu až po rázcestie Pod Hrubou kopou, kde som pomaly opustil aj kosodrevinu a serpentínami stúpal až do Baníkovského sedla. Po pravej strane som mal ranným slnkom nasvietenú Spálenú, ktorá doslova horela. Za chrbátom sa mi ukazovali Bobrovec či Kominiarski Wierch a po príchode do sedla (cez zvyšky snehu) aj Liptovská strana vrátane Chopku, či Sivého vrchu kde sme minule neplánovane bivakovali.Na Baníkov to bolo len kúsok, a tam začali tie ozajstné výhľady – nebudem to všetko vypisovať, lebo by som zodral klávesnicu 🙂 Na vrchole (čas 9:40) som sa dal do reči so “štyrma nitránčanmi”, zjedol nejaký keks a vybral sa na zubatú časť časť trasy. V postupe ma zdržovala neskutočná krása hôr a časté fotenie. Aj tentokrát som zvolil systém 100% po značke, takže žiadne traverzy, ale iba exponované a nezaistené skaly. V teniskách a so 4 kg batôžkom to bola jedna radosť, skackal som si po skalkách vo výške takmer 2200 mnm na vrchu vysokánskych skalných stien, kde by jediná chyba znamenala koniec, a to definitívny. Baníkovský masív bol za mnou čo nevidieť a čakali ma kopy – Hrubá kopa a Tri kopy. Na vrchole Hrubej kopy sú dve miesta na bivakovanie, v ohrádkach postavených zo skál. A aj improvizovaný kríž, vyrobený zo starých lyží a palíc. Na troch kopách som si užil retiazky a raz-dva som bol v Smutnom sedle, kde už bolo dosť veľa turistov, ktorí tam prišli hlavne zo Žiarskej chaty. Nezdržiavam sa, teším sa na Plačlivé. Cestou sa dávam do reči s troma Moravákmi (my nejsme Češíí) vyzbrojenými ferratovými setmi, že vraj po skúsenosti z Ostrého Roháča. Pred stúpaním na Plačlivé ma naserie množstvo “kamenných mužíkov”, vidieť že je to blízko od chaty…Kochám sa plesami na oboch stranách – a Barancom. “Tam jsem taky nebyl“, citujem v mysli klasika. Z Plačlivého mám krásny výhľad na to, čo som prešiel, čo ma čaká a aj kam by som chcel ísť. Ostrý Roháč a Volovec mám ako na dlani… Čaká ma ale výživné, takmer 200 metrové klesanie. V sedle si dávam keksík, je tesne po 12-tej. Čo som zliezol, musím zase vyliezť, ale nevadí, som plný síl a čaká má tá “najnebezpečnejšia” pasáž cez Ostrý Roháč. Práve keď prichádzam ku tomu exponovanému úseku, prechádzajú tade s ľahkosťou dve Poľské kobiety vo veku 60+ a jedna druhú fotí smartfónom 🙂 Po nich prechádzam ja, s obdobnou ľahkosťou. Na druhej strane sa už zgrupuje skupinka asi 6 ľudí čo sa chystajú na svoj životný výkon – podľa rečí. Obchádzam ich a pokračujem dolu, cestou sa ponúkam páriku že ich odfotím, no chalan vraví že ona nechce (Ukrajinci, po anglicky). V Jamníckom sedle je ďalšia kamenná ohrádka na bivakovanie a plesá kúsok nižšie. To sa samozrejme nesmie! Pokračujem teda v poslednom stúpaní dňa na Volovec, v tomto tempe už toho začínam mať dosť 🙂

Na Volovci je snáď pol Poľska. Selfíčka, šušťáky, hipsterské brady, biele tenisky… Toto mi ozaj chýbalo. Sadám si teda so závetria, vyzliekam časť oblečenia lebo slnko pečie a dávam si zaslúžený obed, je niečo po 13:30. Vedľa skupinka mladých Poliakov “vypaľuje zobáky” a smradia mi do obedu. Ako hovoril Julo Satinský – “Šľak ma ide trafiť!“. Nejako som to pretrpel, postavil sa a kochal sa východným smerom a videl som to, čo nám s Kubom ušlo – celý zvyšok hrebeňa Západných Tatier, až po Svinicu, ktorá už ale patrí Tatrám Vysokým. Je to jeden z NAJ pohľadov tohto dňa. Trochu smutne zahájim zostup po promenáde plnej Poliakov a pokračujem na Rákoň, nevýrazný kopček trochu pripomínajúci vrcholy na hôlnatej časti Veľkej Fatry. Tam davy ľudí končia, lebo väčšina z nich schádza po zelenej do Doliny Chocholowskej. Z Rákoňa je to už len dolu do sedla Zábrať a dáva mi to zabrať. Tam si ešte chvíľku posedím v tráve, užívajúc si hrejúce slnko. Je 14:17, podľa Hikeplannera som tam mal byť asi o 3 hodiny neskôr.

Po krátkom oddychu sa rozhodnem pre posledné klesanie dňa, až po Ťatliakovu chatu, ktorá však funguje iba ako bufet. Cestou sa poriadne oteplilo, tak sa vyzliekam a vytrvalo klesám. V jednom mieste je na chodníku prameň, určite by sa dal použiť. Po príchode dolu si zoberiem Kofolu a Horalku, sedím a kochám sa skalným amfiteátrom Roháčov a bavím sa na pupkáčovi, ktorý to sem dotiahol len vďaka Li-Ion akumulátoru na jeho bicykli 🙂 Potom si ešte pozriem jazierko a chtiac-nechtiac sa púšťam dolu asfaltom až na parkovisko kde som vyrážal. Celé to trvalo takmer 9 hodín, čistý čas 7:20 – o 35% rýchlejšie ako hovoril Hikeplanner. V súčte 23 km, prevýšenie 1850 metrov.Pred Pobielom sa ešte zastavím pri Františkovej hute, ktorá je tesne vedľa cesty. No a potom už len únavná cesta domov, hlava je avšak dokonale vyvetraná a naplnená krásou našich hôr.